Ako sa pripraviť na dospelosť?
– pestovať zodpovednosť u dieťaťa už od detstva
– snažiť sa pripraviť si plán do budúcnosti
– nepodliehať prvotným neúspechom
– rátať s odmietnutím, nevzdávať sa na trhu práce
– neodkladať nástup do zamestnania
– štúdium nebrať len ako nástroj odsúvania nástupu do práce
Tomáš mal v mladosti veľmi prísnu výchovu a preto sa prekročenia hranice dospelosti nevedel dočkať. „Moji rodičia boli vždy príliš prísni a upätí. Keď moji rovesníci v pätnástich rokoch chodili po diskotékach a chatách, ja som musel sedieť doma,“ spomína Tomáš na svoje tínedžerské roky. Hoci si s rodičmi v mnohom rozumel, nevedel sa dočkať, kedy už odbije jeho osemnásty rok a získa slobodu. „Keď sa tak stalo, až tak veľa sa doma nezmenilo, len rodičia uznali, že mám vek na to, aby som sa mohol trochu viac flákať a pravidlá trochu uvoľnili. Samozrejme, porobil som aj zopár hlúpostí, ako každý mladý človek. Naďalej som však býval doma a užíval si z toho plynúce výhody pod ochranou rodičovských krídel,“ rozpráva Tomáš, ktorý v tom čase ešte stále študoval na strednej škole. Práve s blížiacou sa maturitou si význam dospelosti uvedomil z iného uhla. „Maturitný ročník je náročný v tom, že vám na každom kroku niekto pripomína, čo vás čaká. Aj preto som začal mať trochu obavy. Zrazu som si uvedomil, že čochvíľa škola skončí a ja neviem, čo bude ďalej. Nástup do práce som si ani zďaleka nevedel predstaviť, štúdium ma zas až tak nebavilo,“ rozpráva Tomáš. Po úspešnej maturite sa jeho obavy vystupňovali. „Všetci sa ma pýtali, kedy pôjdem na skúšky, čo ak to nevyjde, čo bude ďalej, kedy pôjdem na nejaký pohovor, akú prácu si predstavujem, kedy začnem zarábať. Faktom je, že som nemal žiadny plán. Cítil som vtedy strašný tlak a šiel som sa z toho zblázniť. Na prvý pohovor do zamestnania som ani nešiel, tak som si neveril. Vtedy som si uvedomil, o čom vlastne dospelosť a zodpovednosť je. Teraz mám syna v takom veku a vidím, že aj on sa dospelosti obáva – a to má situáciu na trhu práce oveľa zložitejšiu, ako som mal ja. Snažím sa ho podporiť a verím, že to zvládneme,“ končí svoje rozprávanie Tomáš.
Nie je to len o veku
Vo všeobecnosti u nás dospelosť predstavuje prekročenie vekovej hranice 18 rokov. Človek sa stáva plnoletým a aj podľa zákona zodpovedným za svoje konanie. Ďalšou hranicou je ukončenie vzdelania, po ktorom sa automaticky očakáva nástup do práce a finančná samostatnosť. Psychológovia sa však zhodujú v tom, že dospelosť nie je určená konkrétnou hranicou či vekom, ale skôr istým stavom – a to biologickým, emocionálnym, kognitívnym i sociálnym. Dospelým sa človek stáva, najmä ak je schopný osamostatniť sa, slobodne sa rozhodovať a konať a za svoje činy a rozhodnutia niesť aj zodpovednosť. Takéto dozrievanie nastáva u každého v inom čase. „Niekto je dieťaťom celý život a niekto má skôr vybudovanú zodpovednosť a zrelosť. Ale spravidla okolo veku 20 rokov by už mala byť u človeka schopnosť niesť za seba zodpovednosť,“ uvádza PhDr. Andrea Nagyová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch.
Strach z prvého zamestnania
Škola pre mnohých predstavuje čas bezstarostnosti a užívania, hoci aj oni majú svoje problémy. Aj keď sa cítia a tvária ako dospelí, vo väčšine prípadov majú doma hlavné slovo rodičia – na ich pleciach leží chod aj financovanie domácnosti, oni nesú zodpovednosť, organizujú život rodiny. Aj tieto povinnosti by ako dospelí mali prevziať na seba ich ratolesti. Jedným z prvých krokov k samostatnosti je nástup do zamestnania. A práve ten je neraz strašiakom v očiach mnohých mladých. Nepociťujú len strach z neznámeho, ale aj obavy z neúspechu, odmietnutia, neschopnosti uplatniť sa a naplniť svoje sny, strach zo zlyhania. To často vedie k stresovým situáciám, úzkosti aj negatívnemu mysleniu. „V stresových situáciách naše konanie a správanie ovplyvňujú tzv. automatické myšlienky. Sú to myšlienky, ktoré nám napadajú automaticky, bez reálneho základu. Môžu mať depresívny, vzťahovačný, agresívny i úzkostný charakter. Pod ich vplyvom potom máme tendenciu reagovať skratovo a iracionálne. Preto je dôležité vedieť sa najskôr upokojiť a následne konať, uvažovať reálne a uvedomiť si, že na každé čo ak nie existuje aj čo ak áno,“ odporúča PhDr. Andrea Nagyová.
Mladí ľudia by sa nemali vopred vzdávať a o svojich možnostiach by mali uvažovať triezvo. „Napriek tomu, že situácia na trhu práce nie je práve najpriaznivejšia, je dobré pripraviť si viacero alternatív. Existuje niekoľko nástrojov na podporu mladých absolventov, ktoré ponúkajú aj úrady práce, otvárajú sa možnosti práce v zahraničí. Je dobré vedieť, že ak sa mi niečo nepodarí, mám aj inú alternatívu, môžem získať novú skúsenosť. Netreba zaspať na vavrínoch, treba byť pripravený na to, že budem musieť osloviť viacerých zamestnávateľov a mať na pamäti, že keď ma nezoberie prvý, skúsim ďalšieho. Netreba sa nechať odradiť, ale byť aktívny na trhu práce,“ odporúča psychologička. Čas a dostatočnú prípravu treba venovať aj vstupnému pohovoru. „Prvý dojem a príjemné vystupovanie sú veľmi dôležité a môžu pozitívne ovplyvniť potenciálneho zamestnávateľa. Prvá skúsenosť nemusí byť pozitívna, preto je dobré mať nadhľad, nevzdávať sa. Čím viac pracovných pohovorov mladý človek absolvuje, tým je v sebaprezentácii sebavedomejší. A to nemám na mysli namyslenosť, ale schopnosť byť si vedomý toho, čo ponúkam,“ uvádza odborníčka. Mladí ľudia by mali najmä reálne poznať svoje kvality a snažiť sa ich aj prezentovať. „Musia si uvedomiť, že hoci sú absolventmi, majú zamestnávateľovi čo ponúknuť – či už tvorivosť, zodpovednosť, výkonnosť. Avšak pozor na druhý extrém, a to príliš veľké očakávania mladých ľudí. Stavať sa do pozície, že všetko viem a nič sa nemusím učiť, takpovediac svet je pre mňa gombička. Ochota prijímať nové veci a s pokorou spolupracovať s kolegami dáva značnú šancu na úspech v zamestnaní,“ dodáva PhDr. Andrea Nagyová.
„Výška“ ako záchrana pred dospelosťou
Práve strach z nástupu do práce a prevzatia zodpovednosti za seba je často kameňom úrazu mnohých „vekovo dospelých“. Neraz býva aj dôvodom, prečo mladí ľudia dospelosť odsúvajú na neskôr. Magickou hranicou býva obdobie ukončenia školy, keď sa rozhoduje, čo bude ďalej – nástup do práce alebo ďalšie štúdium. „Pri profesijnom poradenstve sa študentov pýtame, či majú záujem pokračovať v štúdiu na VŠ. Ich odpoveď býva vo väčšine prípadov kladná, ale dôvod je často podľa ich vyjadrení snaha vyhnúť sa práci. Prax neraz dokazuje, že takáto motivácia nie je správna ani dostatočná. Štúdium má rozvíjať naše záujmy, schopnosti, a nie byť „zašivárňou“ pred zamestnaním. Problém je aj v tom, že dnes sa na vysokú školu dostane takmer každý. Nie každý ju však i dokončí a jedným z dôvodov môže byť aj neadekvátna motivácia,“ upozorňuje psychologička, podľa ktorej by mladí ľudia mali v prvom rade hľadať najmä oblasť, ktorá rozvíja ich záujmy, vedomosti a zručnosti. Navyše si treba uvedomiť, že práca na každého počká. „Ak sa študenti celú strednú školu neučili, nemali dobré známky či prepadali, tak nejde o študijné typy. Ak niekomu nejde štúdium a je skôr manuálneho a praktického zamerania, je vhodné túto oblasť rozvíjať. Dobré je mať prehľad na trhu práce a vieme, že dnes na ňom chýbajú manuálne profesie. Úspešnosť zamestnať sa v tejto oblasti je pomerne vysoká. Treba o tom uvažovať aj v tomto kontexte,“ odporúča odborníčka.
Je to aj o rodičoch
Aj v tomto prípade hrá veľkú úlohu výchova. Práve tá totiž môže ovplyvniť to, ako dieťa dokáže k zodpovednosti pristupovať. Budovať ju možno už od detstva. „Zodpovednosť u detí treba pestovať, netreba im všetky prekážky z cesty odhadzovať. Deti sa učia napodobňovaním. Robia to, čo vidia. Preto ak je prístup rodičov zodpovedný, dieťa bude mať zrejme tendenciu pokračovať v ich šľapajach, aj keď to nie je pravidlo. Dobrý vzor v rodine však dáva vyššie šance, že ho dieťa bude nasledovať,“ uvádza psychologička. Deti možno k zodpovednosti viesť aj podieľaním sa na rozhodovaní a nesením zodpovednosti za svoje chyby. Na mieste sú aj občasné brigády a hospodárenie s vlastnými peniazmi. Tiež treba rešpektovať názor a potreby dieťaťa pri výbere budúceho povolania. „Často sa stáva, že rodičia si cez dieťa plnia svoje ambície – zväčša chcú, aby ich deti predbehli, aby sa mali lepšie, čo je, samozrejme, z pohľadu rodiča pozitívne. Otázka však znie, čo je to mať sa lepšie? Ak sa mladý človek zamestná v povolaní, pre ktoré nemá reálne predpoklady, bude sa trápiť, zlyhávať, a napokon aj tak radšej pôjde pracovať inam. Alebo bude od začiatku pracovať v povolaní, ktoré ho naozaj baví a rozvíja jeho skutočný potenciál. Rodič by si mal položiť otázku: Je to moja predstava o budúcom povolaní dieťaťa, alebo je to predstava môjho potomka? Pokiaľ citlivo vníma, že jeho dieťa má predpoklady na určitú prácu, môže ho usmerňovať, ale tak, aby to bolo v línii toho, v čom je dieťa schopné uspieť. Deti nemajú plniť predstavu rodičov, ale sledovať svoje ciele a rozvíjať oblasti, ktoré ich bavia. Ak chceme, aby boli naše deti šťastné a úspešné, podporme ich v silných stránkach, ktorými disponujú a tie u nich rozvíjajme. Vtedy je šanca na úspech a uplatnenie sa v živote omnoho väčšia,“ uzatvára PhDr. Andrea Nagyová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch.