Fyzické tresty sú medzi rodičmi veľmi diskutovaná téma. V mnohých krajinách sú zakázané, na druhej strane veľa rodičov si bez nich stále nedokáže výchovu predstaviť. Existujú momenty, napríklad keď dieťa ubližuje súrodencovi, kedy aj tým najväčším "pohodárom" vybuchnú nervy a dieťa od nich dostane jednu výchovnú, ako píše idnes.cz.
Nebezpečenstvo fyzických trestov
Názor psychológov je celkom jednoznačný - lepšie je sa fyzickým trestom vyhýbať. Aj keď totiž pôsobia účinne, zároveň dieťa ponižujú a znižujú jeho sebaúctu. Narušujú aj vzťah dieťaťa a rodiča, dieťa môže v tej chvíli úplne zabudnúť na svoj prehrešok, fyzická bolesť a poníženie vyvolajú namiesto ľútosti kaskádu negatívnych emócií (strach, zlosť i pohŕdanie) voči rodičovi. Dieťa môže dokonca pri pocite nespravodlivého trestu pocítiť túžbu po pomste. Psychologička upozorňuje aj na ich ďalšie skryté nebezpečenstvá.
"Dieťa môže vnímať trest ako odpustok, a potom si pokojne povie, že mu tých pár zaúch za to stojí. Ak dieťa vníma trest ako nespravodlivý, tak môže dokonca zhoršiť ochotu k náprave. Svojím spôsobom môžu byť fyzické tresty aj návykové, a to nielen pre rodičov, ktorý si upustí paru. U niektorých detí trest spôsobí prechod od hnevu k ľútosti - a slzami potom dieťa vyplaví stresové hormóny, upokojí sa a je mu lepšie. Po určitom čase si na túto pomoc zvykne a potrebuje ju, nevie sa upokojiť samo. Preto ho následne hnevá, kým nedostane na zadok," vysvetľuje správanie niektorých detí psychologička.
Deti sa v predškolskom veku učia vyrovnávať so svojimi emóciami a je práve na rodičoch, aby im pomohli nájsť najvhodnejší spôsob, ako sa zbaviť tých negatívnych. Praktizovanie fyzických trestov sa v rodinách odovzdáva z generácie na generáciu - deti, čo boli potrestané, potom v dospelosti trestajú svojich potomkov. A prirodzene to považujú za správny spôsob, pretože sa lepší spôsob riešenia vlastného hnevu bohužiaľ často nenaučia.
Fyzické tresty narušujú výchovu aj v iných ohľadoch - bude vám dieťa veriť, že nie je správne fyzicky útočiť na slabšieho, keď sa s tým samo stretáva z vašej strany? A bude vás počúvať, pretože chce, alebo pretože sa bojí trestu? Možno si myslíte, že je to jedno, ale môže to mať veľký vplyv na ich budúci život. Trebárs v pocite, že zákazy a zákony sa môžu porušovať, ak ma pritom nikto nechytí.
"Dlhodobo je potom sťažené dosiahnutie vyšších stupňov morálneho vývoja: Dieťa (a neskôr dospelý) neuvažuje v rovine, čo je správne a nesprávne, dôležité je pre neho vyhnúť sa trestu. Za správne považuje to, čo výchovná autorita. V snahe vyhnúť sa trestu sa navyše môže učiť zapierať, klamať a podvádzať," upozorňuje psychologička.
Niektorí rodičia si myslia, že ak dieťaťu dajú napr. na zadok nie v afekte, ale až keď sa sami upokoja, tak je to pre dieťa prínosné a lepšie sa z toho poučí. Deti to tak ale chápať nebudú. "To je horší variant. V afekte sa snáď dá nejakých pár na zadok ešte pochopiť, možno aj ospravedlniť, s rozmyslom ale nie," opisuje psychologička.
Neodporúča ani vyhrážky trestom. "To zvyčajne párkrát zafunguje - dieťa urobí, čo po ňom chceme. Lenže za cenu, že nám verí, že ho napr. zbijeme. Chceme, aby si to naozaj myslelo? A keď potom dieťa zistí, že to "len tak hovoríme", vyhrážka mať želaný efekt prestane. Dieťa navyše môže oprávnene pochybovať: keď mama alebo otec len tak hovorí toto, môžem jej / mu veriť niečo iné? " naznačuje Pavla Koucká.
A varuje pred neprimeranými trestami a upozorňuje, že by dieťa malo vždy pochopiť, za čo je trestané - ideálne by mala existovať súvislosť medzi prehreškom a trestom. Napríklad, ak bude dieťa hnevať na detskom ihrisku, tak mu vysvetlíme dôvod, zoberieme sa a pôjdeme domov. Svojím spôsobom to vlastne ani nie je trest, ale akýsi prirodzený dôsledok správania dieťaťa.
Nebudeme mu ale druhý deň zakazovať jazdu na kolobežke, tam už žiadna spojitosť nie je, potreba takéhoto opatrenia zo správania dieťaťa neplynie. Celkovo Pavla Koucká neodporúča dieťaťu zakazovať pre neho prospešné činnosti ako je šport alebo prechádzky - rodič tým dieťaťu uškodí a zároveň trestá aj sám seba. Fyzicky nevyužité dieťa bude mať väčšiu tendenciu sa doma nudiť a hnevať.
Hnev a provokácia
"Často hnevá dieťa - typicky dvoj či trojročné, ktoré je veľkú väčšinu dňa samo doma s rodičom. To je ale pre dieťa neprirodzená situácia -ľudia sa vyvinuli vo vonkajšom prostredí, odnepamäti žili v skupinách. Batoľatá prírodných národov sa typicky batolia pred chatrčou a pozerajú, čo sa kde deje, podľa svojho sa zapájajú a u matky hľadajú zázemie, nie zábavu. Doma v byte sa nič nehýbe, nie je koho a čo živé pozorovať a frustrované dieťa útočí na "hranice": nech sa deje aspoň niečo ako nič," myslí si Pavla Koucká a jedným dychom dodáva, že ako provokáciu často vnímame aj správanie, ktoré tak dieťa vôbec nezamýšľa.
Rodičom preto odporúča zamyslieť sa pred tým, než začnú trestať. Je trest naozaj potrebný? Čo tým chcem docieliť? Ako by som sa cítil v koži svojho dieťaťa? Možno už mám nejaké skúsenosti, ako to bolo predtým: čo urobilo dieťa, čo ja a aký bol následok. Veľa situácií sa dá vyriešiť aj bez trestov - jednoduchým fyzickým presunutím dieťaťa a zabavením ho iným spôsobom. To sa následne týka aj starších detí.
"Dieťa je celý deň v škôlke a jeho deň vyzerá takto: ráno nedospaté musí vstávať, rýchlo raňajky, rýchlo zuby, rýchlo obliekať a rýchlo do škôlky. Tam sa toho celý deň deje veľa, veľa organizovaných aktivít, dieťa musí poslúchať. O piatej večer príde rodič a rýchlo domov, rýchlo večera, rýchlo zuby, rýchlo rozprávka a rýchlo spať ... dieťa sa nestihlo ani slobodne pohrať, len tak blúdiť. Celkovo je proste preťažené a z tej frustrácie sa opäť hnevá. Hranice sú potom zámienka, nie pravý dôvod," dodáva skúsená psychologička a autorka niekoľkých kníh o výchove.
A čo by teda odporúčala ako trest vo chvíli, keď sú si rodičia naozaj istí nutnosťou potrestať? Môže to byť napríklad vykázanie z miestnosti, obmedzenie nadštandardnej zábavy ako je sledovanie televízie alebo hranie sa na počítači alebo tablete. Roky overeným trestom sú potom neobľúbené domáce práce ako je vysávanie, utieranie prachu, umývanie riadu (upratovanie riadov do umývačky a z nej), práca na záhrade a pod. Každý rodič iste veľmi dobre vie, pri čom sa jeho dieťa otravuje a bude mať čas premýšľať nad tým, prečo bolo drzé a porušilo vytýčené hranice.
Na druhej strane rozhodne neodporúča všetky druhy psychického trestania ako je odopieranie lásky, výsmech alebo ignorovanie dieťaťa. Tie môžu mať na dieťa a jeho správanie ešte horšie dôsledky, než tresty fyzické.
"Všeobecne si ale myslím, že sa to dnes s dôslednosťou a lipnutím na hraniciach skôr preháňa. Prečo by sme dieťaťu nemohli niekedy ustúpiť? Vnútorne silný rodič si to predsa môže dovoliť. Slabý s krikom opakuje, že niečo povedal a malo by to tak byť, snaží sa, byť dôsledný '. A potom napríklad nabáda staršieho súrodenca, že múdrejší ustúpi," uvažuje Pavla Koucká a na záver dodáva, že deti samy majú túžbu hranice spoznať a prijať. Chcú sa správať správne.
