Nedožadujú sa pozornosti, napriek tomu jej majú viac ako dosť. Stačí, že idú na prechádzku, na nákup alebo len na úrad. Ľudia nešetria pohľadmi. Soňa a Martin Joppovci s úsmevom vravia, že pre mnohých sú ako mimozemšťania. Vidieť mladú rodinu, v ktorej mama je zdravá a otec na invalidnom vozíku, totiž nie je úplne bežné. I preto sa snažia prostredníctvom príbehu plného lásky búrať stereotypy o tom, že nie sú „iní“.
Keď sa mladí zaľúbia a klape im to, bežné je, že okolie im praje a nevie sa dočkať svadby. V Soninom prípade to bolo iné. Niežeby jej najbližší nepriali, ale mali o ňu obavy, aby to v budúcnosti nemala ťažké alebo sa netrápila. „Zväčša poukazovali na to, čo chýba. Ja som však v Martinovi videla starostlivého a milujúceho otca, ktorý spraví všetko pre svoju rodinu,“ vraví 29-ročná rodáčka od Sabinova, ktorá svoju o rok mladšiu polovičku spoznala na oslave spoločného kamaráta. Bolo to pred šiestimi rokmi v čase pandémie, takže celé sa to dialo tak trošku potajme. „Vopred mi bolo povedané, že tam bude chalan bez nôh. A bola som upozornená, aby som si dávala pozor na jeho charizmu,“ spomína. Soňa si pozor nedala, a tak rodné priezvisko časom zmenila na Joppová, je teda manželkou parahokejistu Martina Joppu a spolu vychovávajú dvojročného Jurka. To je všetko takpovediac z rýchlika, takže teraz pekne po poriadku.
Niektoré veci robí inak
Keď Martin viezol Soňu domov z oslavy, reč nestála. Mali si čo povedať aj na prvom rande. Keďže bol covid, vo fastfoode si cez okienko kúpili jedlo a sedeli na parkovisku v aute. Ani ďalšia schôdzka nebola celkom tradičná. Martin vtedy svoju frajerku stále nemohol zavolať do reštaurácie alebo do kina. Všetko bolo pozatvárané, a tak sedeli na lavičke. Neprekážalo im to. Hlavne boli radi, že sa môžu spoznávať. „Získal si ma charizmou, bezprostrednosťou. Keď som ho časom videla s jeho mladším bratom, bol k nemu veľmi starostlivý. Mali sme rovnaké názory na viaceré témy a zhodli sme sa tiež, kto by chcel mať koľko detí,“ hovorí absolventka cudzích jazykov – angličtiny a taliančiny. Zároveň priznáva, že cítila jemný stres, keď sa mali prvýkrát stretnúť osamote: „Obávala som sa, aby som na niektoré veci nereagovala nevhodne. Ale po pár minútach mi ukázal, že je taký istý človek ako ja, len možno niektoré veci robí inak. Postupne som jeho hendikep nevnímala.“ Aj Martin pridáva svoj pohľad. „Bola to láska na prvý pohľad. Hneď som jej povedal, aby nebrala ohľad na moje zdravotné postihnutie, že nepotrebujem v ničom úľavy. Pri prvom slnečnom dni, keď ma „vytiahla“ na túru do Tatier, som to oľutoval. Ruky ma boleli ešte pár dní,“ smeje sa. Odvtedy sú v našich veľhorách na výletoch pravidelne. Dostupné chodníky pre vozičkárov majú takmer všetky pochodené. Soňa totiž turistiku miluje a Martin si k tejto voľnočasovej aktivite vybudoval vzťah tiež.
Milujú bezbariérový Rím
Keď Soňa spomína na obdobie vzájomného spoznávania, priznáva, že trápnosti neobišli ani ich. Respektíve ju. „Stalo sa, že sme nastúpili do auta, neuvedomila som si, že vozík ostal vonku, no i tak som mu hovorila, aby naštartoval,“ vraví zvesela. Veľmi veselo jej však nebolo, keď musela svoju lásku pred druhými „obhajovať“. „Známi hovorili, že to budem mať určite ťažšie ako ostatné ženy, keď budeme mať deti. Ako mi len vozičkár s bábätkom pomôže? Moja odpoveď bola: Nevybrala som si ho napriek tomu, že nemá nohy, ale kvôli tomu, kým je.“ A tým všetkých odzbrojila. Dlhovláska tvrdí, že ani na sekundičku nemala strach, ako to zvládne, keď zistila, že je tehotná. „Bežne ostávajú chlapci sami doma a nestalo sa, že by mi Martin zavolal, aby som sa vrátila, lebo si nevie poradiť. Predpoludním sa malému väčšinou venujem sama, a len čo on skončí v práci a má čas, zapája sa do výchovy. Vtedy mám aspoň chvíľku priestor pre seba. Kto si myslí, že vláčenie ťažkých tašiek je na mne, mýli sa. Manžel v tom má systém. Len aby ma odbremenil, dokáže si ich zavesiť i na hlavu. Jediné, čo doma bežne robím z „mužských“ činností ja, je vymieňanie žiaroviek. Hoci mám len 155 centimetrov, stále som najvyššia v našej domácnosti,“ usmieva sa mama na rodičovskej dovolenke, ktorá pracuje online na personálnom oddelení v spoločnosti, kde má na starosti talianskych zamestnancov. Taliansko je totiž jej srdcovka. Chvíľu tam študovala a každý rok sa do Ríma aspoň na pár dní spoločne všetci vyberú. Nielen pre nezameniteľnú atmosféru metropoly, ale tiež pre bezbariérovosť, ktorú hendikepovaným ponúka. Prednedávnom boli na Apeninskom polostrove tiež. V Miláne boli s celou rozvetvenou rodinou povzbudzovať Martina na paralympiáde. Hoci výsledok slovenskej reprezentácie, teda 7. miesto, športovca nepotešil a mrzí ho doteraz, Soňa si výlet užila.
Sila v rukách
Joppovci nateraz našli svoj domov v Dolnom Kubíne. Mimochodom, v meste, ktoré v roku 2024 získalo prestížne ocenenie Samospráva pre budúce generácie, a to za aktivity zamerané okrem iného aj na inklúziu. Bývajú v bezbariérovom nájomnom byte ako mnohí iní parahokejisti na Orave. Keďže parahokej je z hľadiska financovania na Slovensku stále radený k amatérskym športom, športovci na ňom nezarábajú. Martinovým zamestnávateľom je Slovenský paralympijský výbor. „Pracujem na projekte Sme si rovní a pomáham ľuďom so zdravotným znevýhodnením, ako naštartovať život po úraze, radím s úradnými záležitosťami, kompenzačnými pomôckami a podobne,“ objasňuje vozičkár, ktorý okrem toho hráva parahokej za tím v českom Olomouci. Aby podával dobré výkony, trénovať musí nielen na ľade, ale aj na suchu. „Do fitka ma priviedla Sonka. Keď k nám prídu babky a strážia malého, my dvaja nezájdeme na večeru, ale ideme si zacvičiť. Musím priznať, že z nás dvoch som ja ten lenivý. Okrem toho chodievam behať, čo znamená, že na atletickej dráhe si dávam kolečká na vozíku. Potrebujem silu v rukách,“ približuje rodák z Kežmarku, ktorý si neosvojil žiadne rituály pred turnajom. „V daný deň nie som veľmi komunikatívny, poobede si potrebujem zdriemnuť a dve hodiny pred zápasom vypínam telefón, som nedostupný. Sonka mi zvykne napísať správu, že mi drží palce a aby som si to užil. Vždy ma to poteší, keď viem, že na mňa so synom myslia a podporujú ma. Spomínam si však, že som raz prišiel domov a hneď vo dverách som počul, ako som zle hral. Bola to ako facka. Samozrejme, že som si to uvedomoval, ale doma som čakal podporu. Neskôr som bol za to vďačný, lebo ma to nakoplo ešte viac,“ ozrejmuje a manželka dopĺňa: „Keď sme sa zoznámili, nevedela som o parahokeji nič. Postupne som sa do toho dostala a sledujem takmer všetky zápasy. Veľmi ich prežívam. Po prehre sa ho snažím povzbudiť. Ak však vidím, že sa nesústredil alebo príprave nevenoval dostatok času, nešetrím ho. Poviem na rovinu, že musí makať viac. Na štadión beriem aj Jurka. Aktuálne je vo veku, keď ho najviac zaujíma rolba počas prestávky, ale tiež rád fandí.“
Martin nie je „menej“ otec
I keď neplánovali ukazovať svoj bežný život na sociálnych sieťach, nakoniec to robia. Do svojich rúk to vzala Soňa. Má to jasný dôvod. „Chceme robiť osvetu, že nie sme iná rodina ako ostatné, Martin nie je „menej“ otec, len robí veci inak. Láska predsa nepotrebuje dokonalé telo, šťastie nemá podmienky a inklúzia sa začína doma,“ domnieva sa. Na jej instagramovom profile @sonkajoppova sa s verejnosťou delí aj o otázky, ktoré rodina dostáva. „Najviac zvedavé sú deti. Aj keď povedia niečo nevhodné, že mám trebárs pokazené nohy, je to v poriadku. Sú bezprostredné a nemyslia to zle. Pamätám si, ako sa ma raz chlapec opýtal, prečo žijem, keď nemám nohy. Od dospelých je to iné. Na letisku sme si vypočuli, že lietadlo určite bude meškať kvôli vozičkárovi, budú s ním problémy a bude zavadzať v lietadle. Dotyční netušili, že im rozumieme. Som flegmatik, preto to obyčajne neriešim,“ priznáva Martin Joppa. Skôr Soňu nemiestne reči dokážu takpovediac zdvihnúť zo stoličky a manžela sa zastane. Mladá mamička odpisuje aj na všetky správy, ktoré dostane. Rodiny s podobným osudom žiadajú rady, ako zvládnuť nepríjemné pohľady ľudí, ale chcú tiež odporúčania na bezbariérové hotely a vhodné výlety, kam sa bez väčších problémov dostanú aj s vozíčkom. Joppovci totiž toho pochodili viac ako dosť. Ani si vraj nepamätajú, kedy boli tri týždne v kuse doma. Dvojročný Jurko to dáva rodičom niekedy pocítiť. Ešte sa totiž nestihne aklimatizovať, už ho mama balí a presúvajú sa do ďalšieho cieľa. „Ako malá som nemala žiadne veľké sny. Túžila som po zdravej a šťastnej rodine. To sa mi splnilo. Priala som si tri deti. Momentálne to však vidíme na dve. Nemyslela som si, že to bude také náročné. Rodičovstvo sme si obaja predstavovali trošku jednoduchšie. Aktuálne v tomto období objavujeme v sebe maximálnu trpezlivosť, lebo malý prejavuje svoju osobnosť,“ hovorí mama trochu vážne, trochu nadnesene. A čo sa od hendikepovaných naučila? „Nebrať sa vážne.“
Za všetko môže opitý vodič
A na záver nám Martin ešte porozprával, čo sa vlastne stalo, že neodmysliteľnou súčasťou jeho života je invalidný vozík. „Nepamätám si na ten deň ani na osudný moment. Všetko viem len z rozprávania svojich rodičov. Mal som osem rokov a stalo sa to cestou z hokejového tréningu. Prišli sa na mňa pozrieť rodičia aj s mladšou sestrou a všetci sme sa na bicykloch vracali domov. Nešli sme klasickou trasou ako obvykle. Narazil do mňa opitý vodič. Dva týždne som bol v umelom spánku. Už ani neviem, kto mi oznámil, že som prišiel o obe nohy. Bol som na silných liekoch. Keď mi časom začalo všetko dochádzať, mal som fantastickú podporu od najbližších aj od hokejistov. Vtedy za mnou prišiel Jano Lašák, s ktorým sme dodnes v kontakte. Žil som si naďalej bezstarostný život. Spolužiaci i spoluhráči ma okamžite začlenili späť medzi seba. Náročnejšie boli tínedžerské roky, lebo medzičasom sa naši rozviedli a s mamou sme sa presťahovali do Dubinného pri Bardejove. Moji rovesníci vtedy chodili na bicykloch do lesa, hrali futbal, s čím som mal spočiatku problém. Ale i tam ma vzali do partie. Vymysleli spôsob, aby som nebol o nič ukrátený. Chodili sme na diskotéky, našiel som si frajerku. Keby som mal stroj času, nepoviem mladému Martinovi, nechoď tam, lebo sa ti niečo stane. Veď iní ľudia majú horšie veci za sebou. Mňa to len priviedlo na inú cestu. To, že nemám nohy, neberiem ako problém. Naučil som sa s tým žiť. Vinníkovi som odpustil, nie som naňho naštvaný, hoci sa mi nikdy neospravedlnil. Obidvaja sme sa stretli v zlom čase na zlom mieste a jeden z nás z toho vyviazol veľmi zle. No nie som to ja,“ vykresľuje Martin s takou ľahkosťou, až si za to zaslúži obdiv.
