Jedného dňa, pred vyše pol rokom, som si však na Jurovi začala všímať, že je divný. Prestal ma hladkať, stále bol nervózny, vyvolával hádky. Najskôr mi to nedopínalo, myslela som si iba, že mu prechodne šibe, no po pár týždňoch jeho odťažitého a divného chovania mi začala blikať povestná kontrolka. Začala som si myslieť, že niekoho má a veru, nemýlila som sa. Urobila som scénku a on sa okamžite priznal, vôbec sa nebránil. Čo bola prvá rana, pretože som čakala, že bude zatĺkať, na kolená sa hádzať. Tá druhá rana bola to, že mi povedal, že tá žena je jeho životná láska! Pozerala som ako puk, že ako to myslí. Vraj s ňou niečo mal už dávnejšie predo mnou, už vtedy ju ľúbil, ale ona ho vtedy nechcela za partnera, mala niekoho iného s kým žila. No jemu ostala v hlave ako tá pravá a ja som bola iba náplasť. Vraj ma ľúbil, dokonca miloval, ale že ona mala vždy špeciálne miesto v jeho srdci aj hlave. A teraz, po sto rokoch, sa stretli a zamotali a teraz ona vzťah s ním už chce. A je to silnejšie ako on... Neverila som vlastným ušiam! Môj muž s ktorým mám dve deti a myslela som si, že sme tip top rodinka, celé roky myslel na inú? Bolelo to najviac na svete, nebudem opisovať, do akého psychického stavu som sa dostala. V živote ma nič viac nepoložilo viac na kolená ako toto. Nebolo inej cesty, len sa s ním dohodnúť, ako ďalej. Zbalil si veci, dohodli sme sa, ako často bude chodiť za deťmi, koľko mi bude dávať peňazí. A išiel, kam ho srdce ťahalo... A ja zlomená ako šíp, sama s dvoma chlapcami... Týždne plynuli, ja som bola dlho na PN-ke, nevedela som sa z toho dostať. Jedného dňa som si povedala, dosť a začala som opäť chodiť medzi ľudí, maľovať sa a variť. V tom mi začal môj, ešte stále muž, písať správy. Ako sa mám, ako to zvládam a tak... Pol roka je z domu a vôbec som ho nezaujímala, keď prišiel po deti, nedokázal sa mi ani do očí pozrieť. A teraz zrazu záujem? Pred nedávnom ma dokonca pozval na večeru. Myslela som si, že bude chcieť prebrať veci okolo rozvodu. Mýlila som sa! Začal mi žmoliť ruku, pozerať mi hlboko do očí...Vraj to bola strašná chyba, omyl. Vraj musel zistiť, aká tá žena naozaj je, aby si ju vytĺkol raz a navždy z hlavy. Vraj jej nesiaham ani po členky, nevie sa postarať o domácnosť, nevie variť, je sebecká, naše deti ju nemusia... vraj zistil, že ja som jediná a tá pravá a že mu to je ľúto a keď môžem, nech mu dám šancu... Pravda je taká, že ho ešte stále ľúbim, vždy som mala pocit, že ku sebe patríme. No toto bola taká zrada, že fakt neviem, či sa to ešte zachrániť dá a či má zmysel mu dávať šancu. Viem, že nakoniec urobím po svojom, no zaujímalo by ma, čo si o tom myslíte. Vrátili by ste sa k takému mužovi?

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

? LoVe ?

Príspevok, ktorý zdieľa Michaela Kocianova (@michaelakocianova), 25 Apr 2019 o 10:54 PDT

To, že Andrea Verešová je jedna z najkrajších Sloveniek aj napriek tomu, že má 38, sa asi hádať nemusíme. Ale ako to, dokelu robí, že má postavu lepšiu, ako keď mala 20??

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

V detstve som často počúvala, že mám chudé nohy , že som ako špageta...že mám nohy ako “tyčky do fazule”. A čuduj sa svete, neuplynulo ani tolko času a z komplexu sa nakoniec stala moja devíza, za ktorú som dnes vďačná! ??? ( najmä v modelingu a v súťaži Miss? )Vyrástla som a zrazu sa všetko zmenilo...??‍♀️Beriem si z toho príklad, nič nie je tak ako to vyzerá . Ani naše nedostatky ! Aj tie sa môžu obrátiť v prednosť??‍♀️! Všetko závisí iba na uhle pohľadu. ? Niekedy to, čo pokladáš za tvoj najvačší problém, je nakoniec tvoj najvačší tromf❣️☄️Niekto vidí pohár poloplný, niekto poloprázdny. ?Niekto vidí, že máš “kozie nohy”, iný že si “Gazela”!

Príspevok, ktorý zdieľa Andrea Verešová Official (@andreaveresovaofficial), 9 Máj 2019 o 1:35 PDT

Instagramová kráľovná Lucia Javorčeková má obliny na správnych miestach. Je dôkazom toho, že nemusíte mať 50 kilogramov na to, aby ste boli najsexi na pláži. Páči sa aj vám?

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Missing vitamin D ?

Príspevok, ktorý zdieľa Lucia Javorčeková (@luciajavorcekova), 29 Máj 2019 o 1:08 PDT

Jedného dňa, pred vyše pol rokom, som si však na Jurovi začala všímať, že je divný. Prestal ma hladkať, stále bol nervózny, vyvolával hádky. Najskôr mi to nedopínalo, myslela som si iba, že mu prechodne šibe, no po pár týždňoch jeho odťažitého chovania mi začala blikať povestná kontrolka. Začala som si myslieť, že niekoho má a veru, nemýlila som sa. Urobila som scénku a on sa okamžite priznal, vôbec sa nebránil. Čo bola prvá rana, čakala som, že bude zatĺkať, na kolená sa hádzať. Tá druhá rana bola to, že mi povedal, že tá žena je jeho životná láska! Pozerala som ako puk, že ako to myslí. Vraj s ňou niečo mal už dávnejšie predo mnou, už vtedy ju ľúbil, ale ona ho vtedy nechcela za partnera, mala niekoho iného s kým žila. No jemu ostala v hlave ako tá pravá a ja som bola iba náplasť. Vraj ma ľúbil, dokonca miloval, ale že ona mala vždy špeciálne miesto v jeho srdci aj hlave. A teraz, po sto rokoch, sa stretli a zamotali a teraz ona vzťah s ním chce. A je to silnejšie ako on... Neverila som vlastným ušiam! Môj muž s ktorým mám dve deti a myslela som si, že sme tip top rodinka, celé roky myslel na inú?

​Bolelo to najviac na svete, nebudem opisovať, do akého psychického stavu som sa dostala. V živote ma nič viac nepoložilo viac na kolená ako toto. Nebolo inej cesty, len sa s ním dohodnúť, ako ďalej. Zbalil si veci, dohodli sme sa, ako často bude chodiť za deťmi, koľko mi bude dávať peňazí. A išiel, kam ho srdce ťahalo... Viac sa o mňa nezaujímal. A ja zlomená ako šíp, sama s dvoma chlapcami, v byte, z ktorého je polovica jeho... Týždne plynuli, ja som bola dlho na PN-ke, nevedela som sa z toho dostať. Jedného dňa som si povedala, dosť a začala som opäť chodiť medzi ľudí, maľovať sa a variť a pracovať. V tom mi začal môj, ešte stále muž, písať správy. Ako sa mám, ako to zvládam a tak... Pol roka je z domu a vôbec som ho nezaujímala, keď prišiel po deti, nedokázal sa mi ani do očí pozrieť. A teraz zrazu záujem? Pred nedávnom ma dokonca pozval na večeru. Myslela som si, že bude chcieť prebrať veci okolo rozvodu. Mýlila som sa! Začal mi žmoliť ruku, pozerať mi hlboko do očí...Vraj to bola strašná chyba, omyl. Vraj musel zistiť, aká tá žena naozaj je, aby si ju vytĺkol raz a navždy z hlavy. Vraj jej nesiaham ani po členky, nevie sa postarať o domácnosť, nevie variť, je sebecká, naše deti ju nemusia... vraj zistil, že ja som jediná a tá pravá a že mu to je ľúto a keď môžem, nech mu dám šancu... Pravda je taká, že ho ešte stále ľúbim, vždy som mala pocit, že ku sebe patríme. No toto bola taká zrada, že fakt neviem, či sa to ešte zachrániť dá a či má zmysel mu dávať šancu. Viem, že nakoniec urobím po svojom, no zaujímalo by ma, čo si o tom myslíte. Vrátili by ste sa k takému mužovi?

Ľavou rukou preložte ručičky na hrudi, dlaňou ich jemne pridržte, aby držali na svojom mieste. Ľavý palec a ukazovák spojte a nechajte dieťa, aby svoju bradu položilo do vzniknutého krúžku. Bábätko chyťte pravou rukou za zadoček.

Teraz už stačí ratolesť len jemne pohojdať hore role v 45° uhle. Zatriasť zadočkom zo strany na stranu, opäť pohojdať a prípadne s ním opísať malý kruh jedným aj druhým smerom.

Hamilton upozorňuje, že všetky pohyby musia byť jemné. Jeho techniku si môžete pozrieť na videu. Ide skutočne o malý zázrak so všeobecnou platnosťou. Všetky deti na videu behom niekoľkých sekúnd prestali plakať.

On chrápe, ona nespí
Moja kamarátka Ria má s mužom firmu. Sú spolu stále. Doma, v kancelárii, na stretnutiach, na grilovačkách s kamarátmi. Len v spálni je každý sám. Jej muž tak veľmi chrápe, že Ria sa z každej dovolenky, kde majú spoločnú hotelovú izbu, teší domov. Aby sa konečne vyspala. Keď som sa jej spýtala na intímny život, usmiala sa. Že si ani nepamätá, kedy sa naposledy milovali v spálni. Vraj je ich dom dosť veľký na to, aby použili fantáziu. Trvalo roky, kým sa rozhodli, že manžel sa definitívne presťahuje na noc do hosťovskej izby, ale už by nemenila. Ráno sa zobudí svieža, často sa šupne k mužovi pod jeho perinu, alebo on príde za ňou a frustrácia, s ktorou vstávala predtým, je preč. „Často som sa hodiny po tom, čo sme odišli z domu, s Ivanom nerozprávala. Bola som na neho napálená, že som od druhej nespala, aj keď on za to vlastne nemohol.“ Pamätám si, ako kolegyňa mojej mamy spomínala na už nebohého muža, ktorý nemohol v noci spávať. Varil si, čím byt o druhej v noci zamoril napríklad spáleným olejom. Zasvietil si lampu a hlasno prevracajúc strany čítal noviny, alebo si zapol televíziu, ktorú v spálni mali a ktorá ho napokon uspala. Tá kolegyňa nespala roky, ale roky zo spálne neodišla. Keď som sa jej pýtala prečo, povedala: „No veď, nemala som kam.“

Deti v posteli
Ďalším častým dôvodom – a dnes už aj moderným, je dieťa. Mnohé mamy volia spoločné spanie s bábätkom, často až do predškolského veku, otcovi je zrazu v posteli tesno alebo sa tam cíti byť navyše. Niektoré vzťahy takúto pauzu prežijú bez ujmy, iných to poznačí, intimita sa vytratí a z partnerov sa stanú partneri – v rodičovstve.

Skoré vstávanie
Moja známa Renáta spomína na to, ako vstával skoro ráno jej prvý manžel. „Večer si všetky drobné mince, ktoré mal vo vreckách, pekne vyložil na poličku nad posteľou a ráno, keď ja som ešte spala, si ich s veľkým hrmotom dával späť. Keď to potom zaklincoval zapínaním pracky na opasku, myslela som, že ho zavraždím...“

Všetko je veľmi individuálne
Psychológovia sa predbiehajú v zaručených tvrdeniach, ale tie si tak protirečia, že ťažko sa spoliehať na to, ktoré je správne. Niektorí dvíhajú varovný prst, že intimita nie je len sex, ale aj spoločné rozhovory v posteli, pritúlenie sa, nedbalý dotyk uprostred noci. Aj spoločné víkendové rána v posteli sú vraj dôležité, tie chvíle ešte pred tým, ako sa rozletia dvere a na posteli pristanú deti, alebo neskôr, keď vy otvárate dvere do izieb pubertálnych detí, aby už konečne vstali. Iní odborníci tvrdia, že všetko je to o nastavení dvoch ľudí vo vzťahu. Ak majú dosť vnemov lásky počas dňa, nechýba im nočná blízkosť.
Poznám ženy, ktoré spávajú v detských izbách, aby sa vyspali. Poznám také, ktoré spia so svojimi psami. Jedny sú šťastné, jedny menej. Tak si vyberte. Aj keď, mnohé tie, ktoré sa rozhodli spať v inej izbe bytu či domu ako ich muž, hovoria, že veľmi na výber nemali :-).

Co si myslia čitateľky o oddelených spálňach? 
Zuzana
„Naša dvojročná dcérka začala spávať celé noci až nedávno. Môj muž vstáva každé ráno do práce o piatej, malú vždy zobudil a potom bývala mrzutá, lebo inak spáva do siedmej, aj dlhšie. A povedzme si otvorene, aj pre mňa sú dve hodiny spánku ráno navyše výhra. Tak sme sa rozhodli, že skúsi spávať vedľa, a funguje to. Cez týždeň je vedľa, cez víkend spí s nami. Naša intimita sa tým rozhodne nevytráca, každý večer si pozrieme telku – teda až, kým chlap nezaspí :-). Ja si myslím, že intimita oddelenými spálňami len narastá. Chýbame si, tešíme sa na seba, je to také, ako by sme znovu spolu chodili. A cez víkend radostne spolu líhame do spoločnej postele.“

Anička 
Každého osobná vec, nemyslím si, že to znamená menej lásky alebo intimity, je to o dvoch ľuďoch a prioritách, keď sú praktickejší, tak uprednostnia oddelené spálne z rozumných dôvodov. Ale u nás iste nie. Spánok máme viac-menej synchronizovaný – keď som bola tehotná a chodila spávať skôr, on chodil so mnou a ráno sme boli superfit :-). Teraz trošku neskôr, lebo večery si robíme program a ideme spať spolu. Ani naša maličká nebola dôvodom na oddelené spálne – vstávali sme k nej obaja, buď na striedačku, alebo spoločne, našťastie, nebolo treba veľa a často. V každom prípade, s malou chcel v noci pomôcť, lebo pre nás nikdy nebolo „nech sa vyspí do práce“, keďže ja som vstávala k nej a do domácnosti a nemala kedy cez deň pospávať, oddychovať či kapriť na gauči, takže všetko rovným dielom.

Stanka 
Myslím, že je to každého vec, my spíme zatiaľ oddelene a vôbec to nenarušuje náš vzťah. Muž chodí spávať super skoro a je ranné vtáča, ja som úplný opak, takže spávam s našou dcérkou (girls power) a všetci sme šťastní a krásne vyspatí a reči typu, že to prečo a ako to môžeme, ignorujem... lebo môžeme a vyhovuje nám to, ale plánujem návrat do spálne RAZ :).

Mia 
Nijako sa nechcem nikoho dotknúť, ale my spíme spolu (24 rokov) a neviem si ani predstaviť, že by to bolo inak. Veď predsa v dobrom aj v zlom. Tak ako zdieľal on moje chrápanie, keď som mala choré hrdlo, a ja jeho chrápanie teraz, tak zdieľame aj intimitu, užívame si prítomnosť toho druhého. Niekedy, keď idem ja skôr spať, manžel ide so mnou a odíde, až keď zaspím, lebo sme jednoducho tak zvyknutí. Cítili by sme sa odcudzení a osamelí.

Od tej doby sa Janko chce hrať na tablete skoro neustále. Spomenie si na neho hneď po prebudení a skúša to na mňa ešte tesne pred spaním. Snažím sa mu to povoliť len pol hodiny denne, ale potom začne plakať, prosiť, hnevať sa. To isté robí, aj keď mu tablet nedovolím vôbec, scény sa opakujú pokojne niekoľkokrát denne.
Babička ho dvakrát týždenne vyzdvihuje po škole a niekedy ho stráži aj večer. Myslím si, že mu necháva tablet na požiadanie, aj keď sa mi nepriznala. Babička mi tvrdí, že to hnevanie je proste taká fáza a prejde to, o tablet podľa nej vôbec nejde, môj manžel s ňou v podstate súhlasí. Ja vôbec neviem, čo si mám myslieť.
Lenka

Odpoveď odborníčky:
Dobrý deň, Lenka. Z vášho listu mi vyplývajú dve oblasti, kde cítim nesúlad. Jednou z tých oblastí je nerešpektovanie vášho výchovného postoja babičkou a nejednotnosť s manželom vo výchove syna. Druhou oblasťou je vami popísaná nespokojnosť či dokonca obava z "posadnutosti" hrania syna na tablete.
Neuvádzate viac informácií o vašom vzťahu so svokrou a s manželom, či sa deje aj v iných prípadoch, že s manželom nie ste vo výchove jednotní, alebo máte pocit, že vaše názory svokra a manžel nerešpektujú. Pokúsim sa odpovedať na vašu otázku, ako tomu rozumiem ja.

Z vašej spovede predpokladám, že Janko sa "rozohral" počas prázdnin kedy je celkovo režim voľnejší a teraz reaguje popudlivo na obmedzenie tabletu v čase, keď v septembri nastúpil do školy a už má školské a domáce povinnosti.

Dokážem si predstaviť, že podobné situácie, kedy je dieťa neoblomné a dožaduje sa svojho, zažíva po prázdninách mnoho rodičov. September býva ťažkým obdobím pre rodičov i učiteľov, ktorí sa snažia "rozšantené" deti vrátiť do "reality". Ako sama asi dobre cítite, je potrebné, aby k výchove rodičia pristupovali jednotne a boli dôslední v dodržiavaní dohodnutých pravidiel.

Babičky a dedkovia majú zvyčajne iný prístup k svojim vnúčatám ako rodičia k svojim deťom. Obvykle sú menej dôslední, chcú, aby sa u nich vnúča cítilo dobre, a skôr sa z neho "tešia", než aby ho vychovávali. Myslím si, že je veľmi nepravdepodobné očakávať, že babička bude s vami rodičmi vo všetkých výchovných postupoch jednotná. Podstatnejšie je, aby sa rodičia dokázali dohovoriť, pretože s dieťaťom trávia najviac času a majú naň väčší vplyv.
Keď sa vrátim k téme tabletu. Odporučila by som vám, aby ste k Jankovi a na hranie hier pristúpili bez výčitiek. Zaujímajte sa o jeho svet. Ako matku by vás malo zaujímať, čo hrá za hry a čo mu to dáva? Nechajte si od syna ukázať a vysvetliť, čo ho na tom baví a láka. Mnoho rodičov pristupuje negatívne na hranie hier, k sociálnym sieťam a k virtuálnej realite všeobecne, pretože je pre nich do určitej miery neznáma a neprirodzená. Pre deti v dnešnej dobe je to rovnaký druh zábavy ako pre staršiu generáciu sledovanie televízie, len prostriedok sa mení. To neznamená však, že deti nepotrebujú pomôcť s nastavením hraníc a naučiť sa počítače, tablety a telefóny používať.

Najlepšie by bolo si sadnúť ako rodina - vy, manžel a syn a dohovoriť sa na pravidlách používania tabletu, ktoré budú pre všetkých kompromisom. Porozprávajte konkrétne o svojom strachu a o tom, čo vám vadí. Je to obava, že Janko bude závislý na hraní hier? Strach z toho, že nebude plniť svoje povinnosti, alebo vás rozčuľuje jeho zlostenie sa? Dohovorila by som sa aj na pravidlách používania tabletu v čase voľna cez týždeň aj cez víkend, kedy ho stráži babička. Babičku do toho potom zasväťte spoločne s manželom a trebárs aj s Jankom.

Napadá ma tiež, či má Janko dosť zábavných aktivít a či ho babička vie zabaviť. Niekedy tablet používajú deti k vyplneniu času, keď sa nudia. Niektorí dospelí deti k tabletom "odkladajú", keď potrebujú čas pre seba alebo si nevedia s dieťaťom rady, čo nie je v žiadnom prípade žiaduce. Je nevyhnutné, keď dieťaťu niečo zakazujete, keď mu viete predložiť vhodnú alternatívu a tiež mu byť príkladom, najlepšie je, keď sa spolu s ním zabavíte na vhodnejšej aktivite.
Držím palce v riešení vašej situácie. Ak by ste cítili, že potrebujete väčšiu pomoc, skúste sa obrátiť na odbornú psychologickú pomoc.

 

Na svadbu sme čakali desať rokov

 Po škole sme začali pracovať, Karol chodil na výšku, no po dvoch rokoch ho to prestalo baviť. Stále sme boli spolu a pochopiteľne, aj sme spolu sexuálne žili. Bolo nám super a tak sme začali plánovať, že sa vezmeme. Keď sme mali 26 konečne bola svadba. Behom rekonštrukcie bytu, ktorý sme zdedili po babke, som otehotnela a narodili sa mi dvojčatá Karolko a Paľko.

Niečo sa u nás pokazilo

Prvých päť rokov bolo najkrajších v mojom živote. Bola som s chlapcami doma, do práce som išla, až keď nastúpili posledný rok so škôlky. Aj s Karolom bolo všetko krásne, pokým nezačal pracovať pre jednu firmu, ako obchodný zástupca a bol stále na cestách. V tom čase sa nám to začalo doma kaziť. Karol bol úspešný, zarábal dosť peňazí a zároveň mi dával občas najavo, že on je niekde inde, než som ja. V tom mal pravdu – ja som bola zapriahnutá v domácnosti a okolo detí. Starala som sa, aby bolo navarené, upratané, keď príde z práce, aby mal vždy čistú košeľu. A tiež som tak trochu o seba prestala dbať, ku kaderníčke som zašla maximálne tri krát do roka, prestala som sa maľovať a s módou som sa príliš nekamarátila. Karol mi to občas taktne pripomenul, ale ja som v tom nevidela žiadne varovanie. Až som sa jedného dňa dozvedela, že má milenky. Nie jednu, ale hneď tri! Dozvedela som sa to od jeho kolegu na ich firemnej akcii. Vraj v každom meste kam pracovne chodieva, má babu. Nechcela som tomu uveriť, lenže Karol sa po malej scénke priznal. Zároveň mi sľúbil, že to s nimi skončí. Skončil a pár rokov to medzi nami klapalo takmer ako skôr. Dokonca sme vtedy navštívili poradňu, kde s nami rozobrali, čo sme robili zle a ja som pochopila aj svoju časť viny. (príbeh pokračuje pod fotografiou)

pixabay.com

​Opäť milenka

Pred rokom som však opäť zistila, že je mi neverný. Pritom sme v tej dobe mali vyslovene pekný vzťah. Vôbec nič som si nevšimla. Jeho pomer sa prevalil hlúpou náhodou. Zavolala mi kamarátka, ako sa mi páčil film, na ktorom sme s mužom boli deň pred tým. Chcela sa ma to vraj opýtať rovno tam v kine, ale že ma nenašla, že pri odchode zahliadla len Karola. Ten však mal byť mimo mesta na obchodnej schôdzke...Keď prišiel domov, okamžite som to na neho vybafla. Opäť sa priznal a prisahal, že to bolo naposledy a že to okamžite skončí. Asi skončil, podľa toho, ako sa začal chovať, lenže vo mne niečo zomrelo. Už mu nedokážem veriť. A ani s ním nedokážem spať. Vždy si predstavím ako sa váľa po inej žene. Hnusí sa mi, vadí mi aj keď sa ma chytí. Stále sa na niečo vyhováram, vôbec sa ma nemôže dotknúť, lebo som v stavoch že by som ho najradšej zabila. Zatiaľ teda vyhováram, pretvarujem, dusím to v sebe. Bojím sa však, že mu čoskoro dôjde, že fyzický kontakt mi je s ním odporný.

Veronika

Názor vzťahového poradcu: Skúmajte, čo vo vás odumrelo

Vážená Veronika, váš príbeh opisuje častú situáciu párov v kríze, ktoré zažívajú opakovanú neveru. Svoje prirodzené telesné pocity nechuti a odporu premáhate a skrývate, ako keby ste sa za ne pred mužom hanbili.  Zároveň k nemu stále cítite istú blízkosť. , možno vďaka spoločnej histórii. Skúste odhaliť, čo sa vo vás zmenilo po odhalení nevery. Pocit dôvery? Výlučnosti? Bezpečia? Nová nevera tiež zrejme viedla k narušeniu intimity. Aj keď sa teraz k manželovi vlastne chováte podobne ako predtým on k vám – váš vzťah zaťažujete istým tajomstvom a pretvárkou. Akoby ste seba aj jeho chránila pred možnými následkami vašich činov, čo znamená, že ešte stále stojíte o vzťah s ním. Keby vám to bolo jedno, rovno by ste mu vyklopili, že sa vám hnusí. Stojí preto na vašom vzťahu popracovať a mali by ste mu povedať pravdu a citlivo mu vaše pocity vysvetliť a skúsiť. Ak ustojíte túto skutočnosť, potom máte šancu na novú spoločnú budúcnosť.

 

 

 

• Samostatne sa obliecť a obuť, zapnúť si gombíky a ideálne aj zaviazať šnúrky
• Samostatne sa najesť, napiť
• Obslúžiť sa na wc
• Rozprávať v zložitejších vetách, súvetiach
• Rozprávať chronologicky
• Poznať čísla 1-10, spočítať predmety
• Poznať základné geometrické tvary (kruh, štvorec, trojuholník)
• Vedieť svoje meno, priezvisko, adresu a vek
• Poznať dni v týždni, ideálne aj mesiace v roku, ideálne tak, ako idú za sebou
• Rozprávať zrozumiteľne
• Prerozprávať krátky príbeh
• Naučiť sa básničku, pesničku
• Poznať farby
• Poznať ročné obdobia
• Upratať si po sebe
• Rozlíšiť pravú a ľavú stranu
• Rozlíšiť včera, dnes a zajtra

Čo by mal budúci prváčik ovládať jemnou a hrubou motorikou?

• Vystrihovať
• Kresliť pevnou rukou (čiary, vlnovky, osmičky...)
• Nakresliť postavu človeka so všetkými základnými časťami (ruky, prsty, oči, obočie, vlasy...)
• Malo by vedieť chytiť a hodiť loptu
• Navliecť koráliky
• Skákať na jednej nohe
• Urobiť kotrmelec
• Behať, preliezať, podliezať, skákať cez švihadlo

 Ako by sa mal budúci prváčik správať?

• Mal by sa vedieť bez problémov začleniť do kolektívu
• Mal by bez vás vydržať niekoľko hodín, neplakať
• Mal by rešpektovať učiteľku
• Mal by odpovedať, keď sa ho niekto na niečo opýta
• Mal by si sám vedieť vyriešiť drobné konflikty, nie však agresívne
• Mal by sa vedieť ospravedlniť, ak urobí chybu
• Nemal by byť plačlivý, príliš bojazlivý
• Nemal byť mať zlozvyky neurologického pôvodu – ohrýzanie si nechtov, zajakávanie sa, odkašliavanie
• Nemal by sa pocikávať
• Mal by sa chcieť učiť
• Mal by vydržať aspoň 20 minút pri jednej činnosti

Tých zmien je viac. Jedna z nich je, že sa zásadne mení režim - nielen samotného dieťaťa, ale celej rodiny. Do školy sa musí chodiť pravidelne. Nedá sa týždeň chodiť a potom zostať týždeň doma. Deťom i rodičom pribudnú povinnosti, rodina sa musí viac zaujímať o to, čo dieťa v škole robilo. Dôležité je vedieť dieťa motivovať. Rodičia sa musia snažiť, aby dieťa na tento prechod "nalákali". Mnoho rodín bohužiaľ dieťa školou tak trochu straší: "Počkaj v škole, tam budeš musieť počúvať." Rodina by mala s dieťaťom o škole hovoriť, rozprávať spomienky, ale samozrejme len tie pekné. Takmer každý prváčik sa väčšinou prirodzene do školy teší, pretože to je niečo nové. My by sme to tešenie mali podporovať, nie v ňom vyvolávať strach.

Ale čo keď sa dieťa zmeny obáva? Ako s ním majú rodičia pracovať?

Pred začiatkom školského roka si s dieťaťom môžu prejsť cestu do školy, ísť sa na školu pozrieť, zistiť, kto s ním bude chodiť do triedy, či tam je nejaký kamarát. Prípadne sa dohovoriť s rodinou kamaráta a ísť v prvý školský deň spoločne. Nechať, aby sa dieťa samo podieľalo na výbere oblečenia, ktoré si na seba vezme prvý deň. Nechať ho vybrať kvet alebo kornútok so sladkosťami, poprípade darčeky pre kamarátov. Vybrať spoločne školské pomôcky. Chybou je, keď rodič všetko nakúpi a zariadi bez dieťaťa, píše idnes.cz.

Ako by mal prebehnúť samotný prvý školský deň?

Rodičia by si mali zabezpečiť dostatok času, ideálne je vziať si dovolenku. Aj celý prvý školský týždeň by sme si mali zariadiť voľnejší pracovný rozvrh, pretože dieťa chodí do školy len na jednu, dve, tri hodiny. Je dôležité, aby s ním rodičia začiatok školského roka mohli naozaj prežívať, aby mali čas v pokoji prísť do školy a zo školy domov, zároveň sa rozprávať. Rodina by mala dieťaťu poskytnúť pocit istoty, bezpečia a hlavne čas. Keď dieťa pocíti pokoj zo strany rodičov, tak i ono samo sa upokojí. U niektorých detí sa občas objavia slzičky - aj to k tomu patrí a dá sa to zvládnuť.

Prvý deň môžeme poňať naozaj slávnostne, tak, že dieťa odprevadí mamička, otecko a napríklad aj starí rodičia. Rodina si to dokumentuje, fotí, natáča. Spoločne potom môžu ísť do cukrárne alebo na obed. Alebo si prváčik môže pozvať kamarátov na záhradu a urobiť záhradnú oslavu. Tých spôsobov je viac a ide o individualitu dieťaťa, o to, čo má rado, k čomu inklinuje, určite ho nenútiť do ničoho, čo by mu nebolo príjemné.

Kde rodičia v tomto období robia najčastejšie chyby?

V tom, že podcenia prípravu prvého školského dňa. Chybou býva náhlenie, alebo zaspia, vzniká nervozita. Ideálne je všetko v pokoji pripraviť, vrátane napríklad kútiku, kde má školák svoje veci a učebné pomôcky.

Čo by dieťa pri vstupe do prvej triedy malo ovládať? Odporúčate napríklad, aby ho rodičia učili písmená?

Nie, v žiadnom prípade to nie je nutné. Samozrejme ak sa dieťa o písmená alebo číslice zaujíma samo, netreba jeho zvedavosť potláčať. Rodičia by mali u dieťaťa rozvíjať to, čo v ňom je, ale nijak to nesiliť, napríklad tým, že sa ho budú snažiť naučiť čítať ešte pred vstupom do základnej školy. Dieťa sa to bude učiť s ostatnými. Zmyslom predškolského vzdelávania nie je vyrovnávať výkony jednotlivých detí, ale vyrovnať ich vzdelávacie šance.

Ktoré zručnosti a vedomosti by teda dieťa malo ovládať pri vstupe do prvej triedy?

O tejto téme sa veľa diskutuje. Povedala by som, že nemôžete vymenovať zoznam presných znalostí, ktoré by dieťa malo mať. Každé je iné a inak dozrieva. Štartovacia úroveň je tak rozmanitá, učiteľ s tým musí vedieť pracovať a rodič by si mal byť tiež toho vedomý. Podľa mňa sú ďaleko dôležitejšie iné veci: dieťa by si malo veriť. Malo by vedieť riešiť problém-poradiť si, keď niečo nevie, keď sa napríklad stratí.

Tieto veci učiteľky v materských školách sledujú a ak sa im niečo nezdá, tak väčšinou spolupracujú s rodičmi a myslím, že aj rodičia sami sa v súčasnej dobe veľmi zaujímajú, ako je ich dieťa zrelé a pripravené do školy. Súčasné predškolské vzdelávanie by malo dieťaťu uľahčovať nielen jeho vzdelávaciu, ale aj životnú cestu. Ideálne je, keď sa rodičia dieťaťu venujú, keď sa s ním rozprávajú, čítajú, keď mu dajú priestor pre voľnú hru a pohyb. Musí mať aj čas na relaxáciu - to neznamená, že by malo poobede spať, ale odpočinok by mať malo.

Nutnosťou je zrejme určitá samostatnosť - vedieť sa obliecť, obuť, dôjsť na záchod...

Samozrejme, samostatnosť k tomu patrí. Ale neznamená to, že budeme dieťa testovať, či si vie zaviazať šnúrky. To sa dá vyriešiť tým, že mu dáme topánky na suchý zips. Ide skôr o zručnosť postarať sa sám o seba, vedieť si v spolupráci s rodičmi pripraviť veci do školy. Ide nielen o samostatnosť v sebaobsluhe, ale aj o sociálnu samostatnosť, lebo z dieťaťa sa stáva školák.

Vývojom predškolákov a prváčikov sa zaoberáte už niekoľko rokov. Menia sa podľa Vás deti nejakým spôsobom? Idú súčasnej generácii niektoré veci lepšie alebo horšie než generáciám minulým?

Deti, alebo skôr ich prejavy sa v niektorých ohľadoch menia, pretože sa mení celá spoločnosť. Každá generácia je iná. Súčasné deti sú zvedavejšie, je v nich podporované vyjadrovanie vlastného názoru a majú veľa informácií. Perfektne ovládajú mobilné telefóny a tablety, nikto ich to nemusí učiť. Majú viac informácií a väčší rozhľad. Na druhej strane majú menej času a priestoru pre voľnú hru a voľný pohyb. Nie je už bežné, aby sa len tak hrali na ulici ako predtým. O to sú dnes ochudobnené, čo je zrejme dané strachom i životným štýlom rodín. Veľakrát sa nevedia s istotou pohybovať vo voľnej prírode, sú nemotornejšie. Určitý rozdiel teda vidím vo fyzickej zdatnosti. Dlhodobým trendom je tiež rast telesnej výšky a skoršia biologická dospelosť. Určité kľúčové aspekty detstva sa ale nemenia. Malé deti sú stále hravé, dôverčivé a dobrosrdečné - nechcú ublížiť druhému.

Zmenil sa časom aj prístup rodičov?

Určite. V súčasnej dobe rodičia dopredu premýšľajú o budúcnosti, kariére aj vzdelávacej dráhe dieťaťa. Ďaleko viac sa zaujímajú, kam dieťa pôjde, či je škola úspešná, aké záujmové krúžky ponúka, či ponúka voliteľné predmety a tak ďalej. Veľakrát má rodič už v prvej triede predstavu, kam chce dieťa nasmerovať, čo môže byť nebezpečné, pretože potom dieťaťu mnohokrát vnucuje svoje prípadné neúspechy. Je dobré, keď rodič rešpektuje, že dieťa je individuálne, nemal by sa ho snažiť manipulovať do niečoho, čo mu je cudzie. A nemal by reorganizovať jeho čas.

Keď dieťa nastúpi do školy, malo by mať stále čas na hranie, snívanie, takzvané "ničnerobenie". Keď príde zo školy, potrebuje si samozrejme oddýchnuť. Niektorí rodičia majú ale tendenciu dieťaťu rozplánovať čas tak, že má školu, potom školskú družinu a následne krúžky. Ale už nezostáva čas na hranie, na rozprávanie s rodičmi. To je nebezpečné. Samotný nástup dieťaťa do školy je totiž časovo, ale aj fyzicky a psychicky náročný. Myslím, že v tom čase dieťaťu stačí jeden záujmový krúžok.

Čo by ste odkázali rodičom tohtoročných prváčikov?

Aby sa spolu s deťmi tešili na začiatok školského roka, aby to brali ako začiatok niečoho nového. A aby si tento okamih užili, pretože to veľmi rýchlo utečie a človek sa potom už vracia len k spomienkam. Rodičom a deťom by som priala, aby na seba mali dostatok času, a to nielen prvý školský deň.

S manželom sme sa spoznali na vysokej škole. Obaja sme študovali rovnaký odbor, akurát on bol o dva ročníky vyššie. Vzali sme sa po mojej promócii, začali spolu bývať a pár rokov po svadbe sa nám narodil syn. Malý byt nám bol čoskoro tesný, vymenili sme ho časom za väčší. Získali sme síce jednu izbu navyše, ale po narodení dcéry pred 30 rokmi sme sa už nezmestili ani do neho. A vtedy sa manželovi rodičia rozhodli odísť na vidiecku chalupu a nám prenechali veľký byt, v ktorom manžel vyrástol. Je jedináčik, nemuseli sme sa tak s nikým o neho deliť.

Obaja s manželom sme mali náročnú a zaujímavú prácu. Našťastie sme ju vždy dokázali skĺbiť so starostlivosťou o deti a rodinu. Veľa nám pomáhali aj starí rodičia. Deti sme ani jeden nechceli zanedbávať, ale na seba sme už času mali oveľa menej. Už od stredného veku sme sa tešili, až raz budeme v dôchodku a budeme na seba mať toľko času, až nebudeme vedieť, čo s ním.

Ako prvý našu domácnosť opustil syn. Našiel si dievča skoro 150 kilometrov od nás, vzal si ju a narodili sa im dve deti. Vídame sa celkom často, ale menej, než by som si priala. Mladí žijú pod jednou strechou s rodičmi nevesty. Nič im tam nechýba a úlohu babičky tak plní predovšetkým synova svokra. Našťastie je to skvelá ženská, syn na ňu nedá dopustiť, až niekedy trošičku žiarlim.

Kvôli mojim vnúčatámsom išla do dôchodku
Ja si ale užívam rolu babičky u dcéry. Pred piatimi rokmi sa jej narodili dvojčatá. Od prvých okamihov som sa jej snažila pomôcť s tým, čo bolo treba. Dcéra i zať sú skvelí rodičia, pre deti urobia aj posledné, ale občas je toho na nich dosť. Deti sú ako z divokých vajec, takže pomoc so strážením sa im náramne hodila a hodí aj naďalej. Pred dvomi rokmi, keď sa dcéra už chcela vrátiť do práce, som išla do dôchodku, aby som sa mohla deťom čo najviac venovať. Chodia síce do materskej škôlky, ale moja pomoc je takmer denná. Našťastie, dcéra s rodinou žijú v blízkosti nás.

Manžel v tom čase ešte pracoval, čo mi plne vyhovovalo, pretože som nemala výčitky, že je doma sám. Často sme ale spolu hovorili o tom, že po pár rokoch nechá prácu aj on a potom už si budeme len plniť sny, ako sme si to sľúbili. Naplánovali sme si cestovanie, občas so sebou vezmeme aj vnúčatá, budeme tráviť voľné dni u mladých na chalupe, čítať knihy (manžel má knižnicu plnú knižiek, ktoré si šetril na dôchodok), výstavy, divadlá. Ani sme sa neobávali finančných problémov, sme celkom skromní, máme aj dosť našetrené.

Manžel teda pred pol rokom odišiel do vytúženého dôchodku. Prvé týždne boli skvelé. Ráno sme si pospali, môj manžel mi dokonca po niekoľkých rokoch priniesol raňajky do postele. Potom sme si v kľude zvolili denný program, chodil so mnou aj za vnúčatami, alebo sme si ich vzali k nám domov. Šli sme pozrieť našu dcéru a syna na chatu, navštívili niektoré výstavy. Stručne povedané, konečne sme si to užili.

Prebytok voľného času jej manžela ničí
Ale to netrvalo dlho, manžel sa postupne zmenil. Sťažoval sa, že nevie, čo má robiť so svojím voľným časom. Keď som mu vymenovala, čo plánoval a na čo má teraz všetko čas, iba sa usmial, že sa mu nechce čítať, že to nemohol robiť na chatke a musel urobiť niečo iné a nebol v nálade ísť na výlety, kde je príliš horúco alebo zima. Hľadal len jednu výhovorku za druhou. Aj deti mu občas začali vadiť, že sú príliš živé a hlučné a má právo mať doma pokoj.

Z môjho pohodového manžela sa tak pomaly, ale iste stáva starý ufrflaný dedo. Koľkokrát ho nájdem sedieť a pozerať do blba, namiesto toho, aby šiel na prechádzku alebo si vzal knihu alebo pozeral televíziu. Navrhol som, že by sme mohli ísť na výlet k moru, mať deti alebo ísť len sami. Máme peniaze a nechali by sme sa hýčkať. Povedal mi, že na nikoho nie je zvedavý.

Neviem si s ním rady. Čokoľvek, čo mu hovorím, to neguje, odmieta môj návrh. Jeho správanie už deti videli a moja dcéra sa spýtala, či to nie je preto, lebo im pomáham. Čo som jej na to mala povedať? Ospravedlňujem svojho manžela, ale som na neho naštvaná. Na jednej strane chápem, že sa jeho život úplne zmenil, ale na druhej strane sa zaujímalo, prečo sa nedokázal prispôsobiť tejto zmene a užívať si ju rovnako ako ja. Stále dúfam, že mu to čoskoro dôjde.

Dáša

Názor odborníčky: Zapojte jeho kamarátov
Milá Dáša, váš príbeh by som mohla ilustrovať pri práci s mojimi klientmi. Bohužiaľ však ako príbeh skôr s nedobrým koncom. Vysvetľuje, aké dôležité je pracovať s partnermi na spoločnom čase, ako aj o voľnočasových aktivitách pre každého zvlášť, a to po celý život. Ak budeme čakať, kým budú deti vyrastať alebo keď pôjdeme do dôchodku, potom nemáme veľmi na čo nadväzovať.

Vy sama zrejme patríte k aktívnejším jedincom. Možno ste si to ani neuvedomili, ale v dôchodku len nadväzujete na celoživotné tempo. Avšak váš manžel prišiel odchodom do dôchodku o hlavnú a pravdepodobne jedinú životnú náplň. Namiesto toho, aby sa pustil do čítania všetkých kníh, sa potáca nad priepasťou a nevie čo s toľkým voľnom.

Určite si nemyslím, že je nesprávne, že ho opakovane pozývate na všetky vaše aktivity. Je však možné, že nebude mať záujem o vaše návrhy.

Pokúsia by som sa zapojiť manželových mužských priateľov, ak nejakí existujú, tam by som videla možnosť narušenia jeho letargie. Porozprávajte sa so svojím manželom, aby ste zistili, čo si myslí o nadchádzajúcich rokoch. Aké aktivity do nich patria, čo by mu prinieslo radosť? Pozvite svoje dospelé deti, aby vám pomohli, a môžu sa poučiť z myšlienok svojho otca o tom, ako tráviť dôchodok. Keď budú obrysy jeho fantázie jasnejšie, môžete premýšľať o tom, do akej miery sa vaše dva svety môžu pretínať.

PhDr. Magdalena Dostálová 

Celé šestonedelie som na sex nemala ani pomyslenie a doktor to navyše ani neodporúčal, takže to nenapadlo ani manžela. Ten sa navyše snažil byť ohľaduplný vzhľadom na to, že som po operácii. Keď mi potom ale doktor povedal, že už som v poriadku a môžem sa s manželom opäť milovať, tak sme to raz skúsili. Bolo to celkom nepríjemné a nedopadlo to ani podľa mojich, ani manželových predstáv.

Od tej doby to manžel niekoľkokrát navrhol, ale radšej som ho uspokojila inak. Predstava sexu ma čím ďalej tým viac desí. Bojím sa, že ma nejako zle zašili, že sa mi potrhajú jazvy, že už nikdy nebudem vzrušená a sex tým pádom nebude stáť za nič. Vidím, že manželovi to začína vadiť, aj mne to chýba, ale nedokážem sa prinútiť to skúsiť znova.

Čo mám robiť?
Patrícia

Odpoveď odborníčky pre idnes.cz: 
Dobrý deň, Patrícia. Popisujete problém, ktorý po pôrode rieši mnoho žien a určite je dobré mu venovať pozornosť. Často za to môžu telesné premeny, únava, hormonálne zmeny spôsobené dojčením (hormón prolaktín, podieľajúci sa na tvorbe materského mlieka, znižuje chuť na sex), alebo vyrovnávanie sa s novou rolou. Dôvodov môže byť naozaj veľa a väčšine párov sa časom, trpezlivosťou a otvorenou komunikáciou podarí intímny život obnoviť.

Píšete, že ste pol roka po pôrode, všetko na fyzickej úrovni je vlastne v poriadku, a zároveň máte zo sexu obavy. V dotaze uvádzate dve oblasti problémov, ktoré vás trápia. Popisujete strach z roztrhnutiu jaziev - to je vhodné konzultovať s lekárom, aby ste mali istotu, že je všetko správne zahojené. Nebojte sa mu svoje obavy oznámiť, aj keď vám skôr povedal, že je všetko v poriadku.

Ďalej uvádzate obavy z toho, že vás sex nebude vzrušovať. Možno vás v tom utvrdil jeden pokus, ktorý nedopadol presne podľa vašich predstáv. Určite je o tejto téme vhodné hovoriť s manželom. Inak nebude vedieť, čo za vaším odmietaním stojí. Skúste popísať, čo by ste potrebovala vy, a zistiť, čo váš manžel. Spoločne potom môžete hľadať riešenie - napríklad začať objatím, ktoré nebude mať žiadny sexuálny podtext. Alebo na uspokojenie môžete dočasne používať iné techniky.

Všeobecne sa odporúča začínať dlhšou predohrou, vplyvom hormónov u niektorých žien dochádza k nedostatočnému zvlhčovanie vagíny a potrebujú viac času (ako pred pôrodom), aby cítili vzrušenie a sex pre nich nebol, v niektorých prípadoch, až bolestivý. Niekedy je preto namieste vyskúšať lubrikačné gély. Niektorí sexuológovia odporúčajú začať s polohou, kedy je žena hore a môže tak situáciu viac ovplyvňovať. K pocitu bezpečia môže prispieť dohoda, že v milovaní budete pokračovať iba vtedy, ak sa budete cítiť obaja príjemne. Môžete si povedať, že sa nič nedeje, keď to hneď na prvýkrát alebo druhýkrát nedopadne podľa predstáv.

Ak budete so svojím manželom otvorene hovoriť o tom, čo sa vo vás odohráva, prispeje to k väčšiemu porozumeniu medzi vami a budete sa môcť lepšie uvoľniť, budete vedieť, že nech to dopadne akokoľvek, bude to v poriadku. Môžete sa znova opatrne poznávať, vziať to ako cestu k znovuobjaveniu vašej sexuality. Skúste si nerobiť predstavy o tom, ako by čo malo prebiehať, ale žiť prítomným okamihom "tu a teraz" a nechať sa viesť pohnútkami, ktoré prídu.

Je správne, že situáciu riešite. A ak by sa stalo, že napriek všetkej vašej spoločnej snahe sa vám nepodarí sexuálny život obnoviť, je možné vyhľadať odbornú pomoc - podľa povahy problému psychoterapiu či sexuologickú poradňu.

Držím vám palce a verím, že spoločne nájdete spôsob, ako situáciu vyriešiť a mať sex, ktorý vás oboch bude tešiť a vzrušovať.
Eva Vančurová, krízová interventka a terapeutka

Sľúbili sme si vernosť

So svojou prvou láskou som sa zoznámil prvý školský deň na strednej škole. Mal som pätnásť a po prvý raz som sa zamiloval. Bola krásna a mňa si vôbec nevšímala. Okolo nej sa motali všetci chlapci z triedy a ona z toho mala zábavu. Platonicky som ju miloval ďalšie dva roky. Videli sme sa každý deň, občas spolu aj prehovorili, ale ja som sa moc hanbil na to, aby som ju pozval rande. Bál som sa odmietnutia, obzvlášť keď som videl, že u nej nepochodili iný borci. A vtedy sa asi prvý raz prebudila moja vytrvalosť a ctižiadostivosť. Rozhodol som sa, že ju dostanem. Podarilo sa! Prvé rande síce bolo fiasko, koktal som, nevedel, čo povedať, ako sa správať, ale Jitka bola veľmi milá a chápavá. Vydržala so mnou aj druhé rande a potom to už išlo ako po masle. Zamilovaní až po uši sme boli obaja. Chodili sme spolu až do maturity. Ja som mal už odmalička nalinkovanú budúcnosť od rodičov, obaja úspešní lekári trvali na tom, že ich jediný syn pôjde v ich šľapajách. Mňa síce medicína nelákala, ale mal som hlavu na matematiku, čísla, zaujímal som sa tiež o ekonómiu, takže moja budúcnosť bola jasne daná. Vyštudujem v Prahe vysokú školu, otec mi zariadi stáže a raz budem úspešným vrcholovým manažérom. Nič som proti tomu nemal, ale bola tu aj Jitka a tá chcela zostať doma, ďalšie štú dium ju nelákalo a už vôbec nechcela odísť do Prahy. Skôr by sa vydala a mala deti. Ja som bol tak zamilovaný, že by som na to aj prikývol, ale rodičia ma vtedy dosť tvrdo „zrovnali.“ S Jitkou sme si sľúbili, že to zvládneme. Nezvládli sme a zhruba po roku a pol bol koniec. Jitka sa dokonca čoskoro po tom vydala a narodili sa jej dvojičky...

Manželka a rodina

Vyštudoval som a dostal svoju prvú pracovnú ponuku. V súčasnosti šéfujem vlastnej úspešnej exportnej firme a môžem povedať, že rodičia by na mňa boli pyšní. Horšie je to v osobnom živote. Pred pätnástimi rokmi som sa oženil. Zamilovaný ako kedysi do Jitky som nebol, ale mal som ju rád, potom otehotnela a deti som chcel vždy. Takže svadba bola logickým vyústením nášho vzťahu. Dnes máme deti dve, dievča a chlapca a ja ich naozaj milujem. Sú pre mňa všetkým. Aj keď mám na nich málo času, snažím sa im v tých chvíľach, ktoré spolu trávime, venovať maximálne. S manželkou je to horšie, náš vzťah je taký nijaký. Už dlhšiu dobu spolu skoro nespíme, ale ani sa nehádame. Sme k sebe zdvorilí, ako dvaja známi žijúci pod jednou strechou. Kvôli deťom chodíme občas cez víkendy spoločne na chatu, na výlety, v zime a v lete na dovolenku. Ale ináč si žijeme každý po svojom. O tom, že by sme sa rozišli, som ale nikdy neuvažoval.

Stretávka po rokoch

Všetko sa u mňa zmenilo minulý rok na jeseň, keď som sa konečne so spolužiakmi stretli po viac ako dvadsiatich rokoch od maturity. Pôvodne som si myslel, že ani nikam nepôjdem, ale zvedavosť nakoniec zvíťazila. Tiež som tajne dúfal, že stretnem Jitku. Veľa rokov sme sa nevideli, vedel som len, že sa rozviedla a že v meste, kde sme vyrastali má malú prosperujúcu cukráreň. Stretnutie s Jitkou ma doslova dostalo do kolien. Bola ešte krajšia než kedysi. A ja som sa po druhý raz zamiloval. Celý večer sme strávili spolu, rozprávali sme sa, spolužiaci si z nás uťahovali, že stará láska nehrdzavie. A mali pravdu. Od tej doby sa stretávame, voláme si, píšeme. Jitka je sama, deti už má veľké. Tak rád by som bol už iba s ňou, ale je tu veľa prekážok, ktoré tomu bránia. Moja firma, jej cukráreň, moja žena a deti. Vôbec neviem, čo mám robiť, svoju ženu nemilujem, nemal by som problém od nej odísť, ale sú tu tiež deti, ktoré by mi chýbali. A to ani nehovorím o peniazoch, ktoré by som musel manželke vyplatiť. Ale vzdať sa druhý raz Jitky už nedokážem. Ona všetko chápe, netlačí na mňa, ale je mi jasné, že jej časom rola milenky bude vadiť. Vadí to aj mne už teraz...

Názor odborníčky PhDr. Jany Dostálovej: Milý Ján! Otázkou je, nakoľko hrá rolu spomienkový optimizmus a láka vás chuť dávno zabudnutého a už raz ochutnaného ovocia. K Jitke sa viažu spomienky na obdobie, keď ste bol ešte mladý a bezstarostný, čo je doba, kedy musí vzťah vyzerať ináč, než v 42 rokoch. Naviac máte so ženou dve deti, ktoré ideálne potrebujú úplnú a harmonickú rodinu. Ak by vaše manželstvo bolo plné hádok a nenávisti, deti z neho rozhodne ťažiť nebudú. Avšak na takú drámu to u vás doma nevyzerá. Máva s vami hlas srdca, na druhej strane je vám pomerne jasné, že kontakt s deťmi by bol po rozvode výrazne sporadickejší, než doposiaľ a to aj v prípade striedavej výchovy. Otázkou je tiež, či by deti novú priateľku prijali, čo by mohlo nový vzťah zaliaty slnkom dosť zatieniť. Je ťažké byť na takéto rozhodovanie sám, odporúčala by som vám obrátiť sa na niektorú z partnerských poradní.

 

Udržať si príťažlivosť v dlhodobom vzťahu je veľmi ťažké a určite oveľa náročnejšie ako si ju užívať v novom vzťahu. Aby intimita vo vzťahu fungovala, musíte na tom pracovať obaja a oživovať ju. Je to zodpovednosť, ktorú nesie každý, kto je vo vzťahu a toto nastane skôr či neskôr v každom manželstve. Niekedy pomáha flirt s niekým iným, komplimenty, zvádzanie a trochu tajomnosti, niekedy treba o svojich potrebách s partnerom otvorene hovoriť. Otázne však je, čo pre vás nové známosti znamenajú a či ste ochotná sa ich vzdať a pracovať na svojom vzťahu doma. Ak chcete tento vzťah skutočne zachrániť, mali by ste tieto vzťahy ukončiť a urobiť doma čo sa dá a uvedomiť si, že do takéhoto bodu sa raz dostanete v každom vzťahu - ide o to, či chcete partnerov pravidelne meniť (aj to je spôsob života, ktorý si môže niekto zvoliť), alebo chcete prežiť život s vašim mužom, ktorý má pravdepodobne množstvo kvalít a dobrých vlastností. Ak si zvolíte prvú možnosť, je možné, že vám časom začnú chýbať v živote zas iné veci, ktoré máte teraz - pocit istoty a bezpečia napríklad.

S manželom sa rozvádzame a neustále sa mi vyhráža, že ja budem tá, ktorá bude musieť opustiť náš dom. Pozemok darovali manželovi jeho rodičia, no hypotéku na stavbu domu sme si brali spoločne. Deti už sú dospelé, mám vôbec na dom právo? Elena S.

Vladimíra Gáliková Klučková, advokátka, advokátska kancelária JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka s. r. o.:

V prípade darovania pozemku len vášmu manželovi je tento v jeho výlučnom vlastníctve (napriek jeho prípadnému darovaniu počas manželstva) a netvorí súčasť vášho bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM). Pri rodinnom dome je dôležité rozlišovať, kedy stavba ako vec v právnom zmysle slova vznikla – podľa judikatúry (t. j. súdnych rozhodnutí) je to vtedy, keď už sú hotové hlavne zvislé a vodorovné konštrukčné prvky, konštrukcia strechy a schodište. Ak ste rodinný dom od počiatku postavili počas manželstva, tvorí súčasť BSM, bez ohľadu na skutočnosť, na koho bolo vydané stavebné a kolaudačné rozhodnutie, prípadne list vlastníctva, samozrejme, za splnenia podmienky, že rodinný dom sa staval z prostriedkov v BSM (čo predstavuje aj spoločná hypotéka).

Ak už pred uzatvorením manželstva existoval rozostavaný rodinný dom vo výlučnom vlastníctve manžela a zo spoločnej hypotéky bol len dokončený (a skolaudovaný počas manželstva), bez ohľadu na výšku spoločných investícií na dokončenie domu, tento rodinný dom nepatrí do BSM a vy ako manželka ste oprávnená požadovať, aby manžel do spoločného majetku podliehajúcemu vysporiadaniu BSM uhradil to, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho výlučné vlastníctvo. Ak váš rodinný dom ako vec v právnom zmysle slova vznikol počas trvania manželstva, v prípade vášho vysporiadania BSM po rozvode bude predmetom vysporiadania a ak sa s manželom nedohodnete, súd bude rozhodovať, komu z vás bude rodinný dom prikázaný do výlučného vlastníctva, a to s povinnosťou výplaty druhého manžela. Keďže je rodinný dom na pozemku vo výlučnom vlastníctve vášho manžela, je možné predpokladať, že bude prikázaný manželovi (aby bol zabezpečený prístup k rodinnému domu), s povinnosťou výplaty vašej osoby (uvedené už bude však závisieť aj od ďalších konkrétnych okolností prípadu).

Spôsoby vysporiadania:

• dohoda
• rozhodnutie súdu
• vysporiadanie BSM zo zákona

Návrh na vysporiadanie BSM

• sa podáva maximálne do 3 rokov od zániku manželstva na príslušnom súde, ktorý rozhodoval o rozvode

Narodením dcérky sa vám zmenili priority, čo partner ťažko nesie. Pokiaľ stojíte o váš vzťah a prechovávate k sebe city, je dôležité, aby ste boli spolu najskôr vy dvaja ako partneri a až potom ako rodičia. To znamená, že musíte spolu občas tráviť čas iba vy dvaja, bez dcéry. Zrejme máte podporu od starých rodičov, využite to teda. Každý zdravý vzťah to potrebuje a možno to ovplyvní vzťah partnera k dcére aj k vám. Keď spolu budete osamote, skúste sa rozprávať aj o iných veciach ako o dcérke či partnerských problémoch. Musíte prehodnotiť aj svoje správanie k partnerovi, je stále také aké bolo? Máte záujem o neho aj ako o človeka alebo len ako o otca? Máte dostatok intímneho života? Nezmenili ste sa aj vy príliš z partnerky na matku? Ak by jeho chovanie malo súvis s autonehodou, najefektívnejšia by bola terapia, ale to sa dá takto ťažko odhadnúť. Nespracované traumatické zážitky síce môžu spôsobiť emočnú izoláciu, zmeny v nálade a správaní, uzatváranie sa pred okolím, ale hlavne sa vracajú v podobe živých spomienok, pocitov a obrazov.

Ak sa ukáže, že váš partner aj napriek vašej snahe nemá o zlepšenie vzťahu k vám aj dcérke záujem, nemyslím si, že je správne ostávať spolu iba kvôli nej. Opäť je to potom o tom, aké posolstvo si z vášho vzťahu zoberie do života ona.

Už som tu, čo teraz?
V prvom rade sa spýtajte, aké druhy pedikúry a manikúry sa v salóne poskytujú. Akými nástrojmi sa pracuje a ako je dodržiavaná hygiena. „Odborníčka by mala dezinfikovať všetky nástroje, s ktorými pracuje, aby predišla prípadnému prenosu kožných ochorení. Všimnite si, či má sterilizátor, ten musí mať každá prevádzka. Vhodné je, ak používa jednorazové pomôcky namiesto uterákov. Pretože na uteráky sú špeciálne hygienické normy. Mali by sa prať zvlášť, ideálne v práčke, ktorá sa nachádza priamo v prevádzke.“ A pedikérka by mala pri svojej práci používať rukavice. „Aby som vám náhodou, keby som mala niečo na rukách, niečo nezaniesla.“

Nie je hanba opýtať sa
Ani jedna pedikérka alebo manikérka nám zrejme nedovolí pozerať sa na to, ako robí pedikúru niekomu inému. Už len z princípu, že každý zákazník chce mať svoj komfort. Takže sa pýtajte: Prosím vás, chcela by som sa k vám objednať na pedikúru/manikúru, môžem sa pozrieť, či máte aj sterilizátor? Aké druhy pedikúry robíte? Používate jednorazové pomôcky alebo ich dezinfikujete? Robíte aj manikúru? Prípadne aj gélové nechty? A podobne. „Pýtať sa treba, pretože ak si odtiaľto odnesiete napríklad pleseň, vtedy vás už bude zaujímať, kde ste ju chytili a začnete pátrať, z čoho to vlastne máte,“ hovorí pedikérka a manikérka Zuzana Kabzanová. Napríklad pred pedikúrou by ste nemali vôbec stúpať na zem. „Sadnete si, vyzujete sa a po pedikúre vám podám topánky na obutie. Do kontaktu so zemou neprichádzate. Starších ľudí dokonca aj vyzúvam a obúvam.“

Odborníčka sa vzdeláva
Väčšina manikérok a pedikérok má v salóne na stene zarámované certifikáty. A priebežne ich dopĺňa alebo vymieňa a necháva na stene tie najdôležitejšie a najnovšie. „Inak by sme mali celú stenu zapratanú certifikátmi,“ smeje sa Zuzana Kabzanová. Ak teda pri ďalšej návšteve uvidíte nové certifikáty, zrejme si vaša manikérka či pedikérka bola doplniť vzdelanie. Vždy sa dá totiž niečomu novému priučiť. „Každá pedikérka, ktorá chce a má záujem, by sa mala vzdelávať stále. Pretože aj pedikúra už pokročila. Kedysi sa len rezalo a rezalo. Až priveľmi. Na rozmočenej nohe vzniká biely povlak a máme tendenciu ho celý odstrániť. Potom však stúpite na pätu a tá vás začne bolieť a páliť.“ To je znak toho, že sa tej kože dalo dole veľmi veľa. „Koža sa jednoducho zľakne a nastaví sa na obranný efekt – začne hrubnúť a znova narastie. To by ste sa museli objednávať na pedikúru každý tretí týždeň.“

Suchá či mokrá pedikúra?
„Pri mokrej pedikúre sa nohy namočia na 5 – 7 minút do kúpeľa. Pri hrubej hyperkeratóznej koži aj na 10 minút. Následne sa hrubá koža dáva dole skalpelom, noha sa vlastne oškriabava, zrezáva dole.“ Zuzana Kabzanová však skalpel používa nerada. Podľa nej stačí nohu obrúsiť, dať dolu vrchnú kožu a nohu natrieť. „Mokrú pedikúru robím len zriedka. Namiesto vody používam dezinfekčný sprej. Ním vydezinfikujem, zmäkčím a zvláčnim nohu. Nepotrebujem vodu. Ak má zákazník veľkú potrebu namočiť si nohy, po suchej pedikúre mu spravím kúpeľ so zmäkčovacou soľou.“ Na suchú pedikúru sa používa prístroj s diamantovými frézkami, ktorý pracuje od 6 do 10 000 otáčok. „Sterilizovanými frézkami vyčistím valy, zarovnám necht, prípadne vybrúsim nerovnosti, aby necht zostal krásne čistý, bez zbytočnej kože a zvyškov nechtov,“ vysvetľuje majiteľka PediMani – NELA. Poprípade sa dá namiesto skalpela použiť aj pedikérska škrabka.

Čo je to medicinálna pedikúra?
Na bežnej pedikúre vám nohy obrúsia, vymasírujú či natrú. Nezaoberajú sa zarastenými či mykotickými nechtami alebo kurím okom. „Na to je prístrojová medicinálna pedikúra. S frézkou viem ošetriť aj kurie oko, bezbolestne, bez rezných zásahov. Vybrúsim ho až do koreňa a klient odchádza v pohode, nič ho nebolí, netlačí.“ No a so zarastenými nechtami vraj nemusíme chodiť k chirurgovi na vytrhnutie. „Zarastený necht aj pod ním vyčistím, dám tam tamponádu, ktorá netlačí, a na necht nalepím šponu, čo je vlastne tenký pásik s magnetom, ktorý pôsobí z bokov pnutím a dvíha ten necht tak, že približne za rok celý odrastie, potom sa odstráni a necht je krásne rovný. A robím aj protetiku nechtu. Keď zbrúsim vydutý, drobiaci sa necht, preliečim ho rôznymi tinktúrami, aby tam nebol zápal a natiahnem na to nový. Existuje taký medicínsky gél, vytvaruje sa ním nový necht a ten pod ním rastie.“ Bradavicu však už pedikér ošetrovať nemôže, s ňou treba okamžite ísť k dermatológovi.

Ako často chodiť na pedikúru?
Je to individuálne. Niekomu stačí raz za dva mesiace, inému treba aj raz za mesiac. „Záleží na tom, či si sama chcete ostrihať nechty, alebo to necháte na mňa. A tiež závisí od toho, ako rýchlo vám hrubne koža.“

Od akého veku začať?
„Ku mne chodia napríklad aj dvanásťročné deti, ak majú problém napríklad so zarasteným nechtom. Vhodné by však bolo, keby rodič priviedol dieťa v tomto veku aj bežne s tým, aby som ho naučila starať sa o nohy samo. Mala som tu mamičku so šestnásťročnou dcérou. Chcela, aby dcéra vedela, ako sa starať o nohy aj ruky. Najskôr bola na pedikúre, potom na manikúre. Aby vedela, že to nie je len o lakovaní nechtov, ale aj o zdraví.“

Najväčší nepriateľ nôh? Vysoké topánky!
„Kto odmlada nosí sústavne vysoké topánky, v staršom veku mu hrozí deformácia nohy. Kladivkové prsty, haluxy, zlé dostupovanie na bruško nohy,“ upozorňuje odborníčka. Takže opätky áno, ale s mierou. Dôležité je pri výbere topánky dbať na to, aby v nej noha nebola natlačená. „Ideálne je vybrať vnútornú podložku z topánky, postaviť sa na ňu a vtedy najlepšie uvidíte, ako sa vám tá noha stláča.“

Nie je to len dámska záležitosť
Muži majú takisto problémy s nohami aj s nechtami. Treba ich presvedčiť, že pokiaľ nechcú mať zarastené nechty, mali by ísť. Muž, ktorý sa chce o seba starať, na pedikúru chodiť bude. A keď je taký, že mu neprekáža, ako jeho nohy vyzerajú, tak ho sem asi nedostaneme. To by pedikérky museli robiť v plavkách,“ usmieva sa Zuzana Kabzanová. Ľudia si myslia, že pedikúra je ostrihať nechty a oškriabať päty. Pedikúra je upraviť nechty do požadovaného tvaru, aby nezarastali, vyčistiť nechtové valy, kožičku, aby tam neboli nánosy kože a zvyškov nechtu. Možno ste si niekedy všimli špinu za nechtami, ktorá tak čudne zapácha. To je koža s odumretými časťami nechtu. Vyjde z toho hrubšia masa. To by sa malo pravidelne čistiť.“

Rady, ako sa starať o nohy doma
1 Kožu brúste tak, ako rastú letokruhy. Dokola, v smere kože. Inak si porušíte štruktúru kože a tá bude „zúbkatá“.
2 Ak v lete chodíte bosá a máte nohy špinavé od zeme, zmočte ich v kúpeli s troškou soli a vyčistite kefkou.
3 Po kúpeli nohy prebehnite škrabkou a nakrémujte.
4 Nohy by sme si mali krémovať každý večer. Teraz napríklad krémami, ktoré sú chladivé.
5 Pokiaľ navštevujete verejné sauny, kúpaliská, chodíte do wellnessu, mali by ste si zadovážiť v lekárni alebo v špecializovanom pedikérskom salóne prostriedok na prevenciu proti mykotickým chorobám.
6 Keď sa okúpete alebo osprchujete, vždy si poriadne vyčistite aj priestor medzi prstami. Ak si to nevysušíte, tak sa vám to zaparí a môže tam vzniknúť pleseň.

Manikúra v skratke
Aj pri nej je hygiena veľmi dôležitá. „Nerobím s tými istými nástrojmi. Vždy všetko poriadne vydezinfikujem,“ hovorí majiteľka salónu PediMani – NELA. Trendom sú vraj prirodzené, krátke, vyčistené nechty so zatlačenou a ošetrenou kožičkou, pekne nalakované. „Samozrejme, ženy si stále dávajú robiť aj gélové nechty. Pokiaľ však nie ste zvyknuté na príliš dlhé nechty, ale vyhovuje vám normálna prirodzená dĺžka, odporúčam nahradiť gél gélovým lakom. Na bežne namáhaných nechtoch vydrží dva až tri týždne.“ Ak však plánujete pracovať v záhrade alebo nadmerne veľa umývať riad, dajte si rukavice. „Nielen na ochranu laku, ale aj samotného nechtu a pokožky rúk.“

Dnes je všetko inak. V septembri nastúpil k Lei do triedy nový telocvikár a ona sa do neho evidentne zahľadela. Je to mladý chlapec hneď po škole, podľa poznámok od dcéry aj pekný a svalnatý. Počula som o ňom Leu vykladať svoje najlepšej kamarátke do telefónu, ona sama nič nepriznáva. Dokonca na môj vyložený dotaz sa tvárila, ako že som sa zbláznila, zároveň očervenela ako paradajka a potom vystrelila z izby.

Začali sme sa o to s manželom zaujímať preto, že Lea zrazu prestáva mať záujem o kone. Príde mi škoda, aby sa kvôli platonickej láske vzdala koníčka, ktorému sa venuje už mnoho rokov a kde až doteraz pôsobila šťastne. Povedala mi, že tento rok nechce ísť na konský tábor a od septembra už vraj ani nebude chcieť pravidelne dvakrát týždenne jazdiť. Namiesto toho by sa Lea chcela nechať zapísať na atletiku, ktorú vedie práve spomínaný učiteľ.

Čo si o tom myslíte? Manžel hovorí, že jej neporučíme. Mňa ale tak trochu mrzí, že je kvôli náklonnosti k opačnému pohlaviu ochotná zahodiť svoje koníčky. Nevezme si z toho ponaučenie, že keď stretne chlapca, tak hodí všetok doterajší život za hlavu a pobeží za ním? To by som bola naozaj nerada.

Odpoveď odborníčky, PhDr. Kataríny Sivekovej Křižákovej, psychologičky a rodinnej terapeutky

Vera, popisujete veľmi krásne obdobie začiatku dospievania. Typické pre neho býva, že je zrazu všetko nejako inak, než bývalo. Píšete, že máte obavy, aby si nevzala ponaučenie, že keď stretne chlapca, hodí všetok doterajší život za hlavu a pobeží za ním. V tejto chvíli nejde zamieňať platonickú lásku vašej dcéry so vzťahom s chlapcom, teda s osobou, ktorá jej bude city opätovať. Ak vaša dcérka bude potrebovať prechádzať vzťahmi s chlapcami a mužmi s tým, že vždy stratí záujem o svoje koníčky, sa ešte len ukáže a trúfam si povedať, že aj tento druh cesty by pre ňu mal zmysel.

Nič nepokazíte, ak s Leou budete preberať, že je dôležité vo vzťahu si ponechať niektoré záujmy či kamarátov, ktorí sú len jej a prečo to tak vidíte. Na druhú stranu je pravdepodobné, že dospievajúce dievča to bude chcieť vidieť a počuť po svojom. Možno bude potrebovať svoju vlastnú skúsenosť, ktorá jej ukáže, ako je dôležité mať svoj autonómny priestor / čas / kamarátov atď. Niektorým z nás stačí skutočne skúsenosť druhých, väčšina ale potrebuje k poznaniu dôjsť skrze vlastnú skúsenosť a mám za to, že tá je hlbšia , a tak i významnejšia.

Píšete aj o vašej nevôli, že zamení jeden krúžok za druhý a súčasne to je spojené nie až tak s aktivitou, ako s prítomnosťou nového pána učiteľa. Určite o svoje skúsenosti z jazdy na koni nepríde a nepochybne novo nadobudnuté v atletike raz zužitkuje, minimálne tým, že bude mať o jednu skúsenosť s iným športom navyše. Ak je jazda na koni Lein vyvolený šport, jednoducho srdcovka, môže to skrz atletiky zistiť. Ak vďaka atletike príde na to, že jazda na koni je síce fajn, ale je jej bližšie niečo iné, to je predsa tiež dobrá skúsenosť. A aj platonická láska vyprchá ... bude teda mať priestor na to férovo si sama sebe povedať, či kone alebo atletika a alebo niečo úplne iné.

Pokiaľ s každou láskou bude mať inú záľubu, to až potom bude ten správny čas sa pozrieť, či to tak skutočne chce. Ale to si Lea bude musieť objaviť sama. Naprieč tomu, čo nazývame chyby, môžeme dôjsť k vlastnej spokojnosti. Niekomu "chyby" slúžia ako učebný materiál, kde sa cez svoju skúsenosť učia novým veciam. Úvodzovky umiestňujem zámerne, pretože tie chyby považujem za správnu súčasť nášho života, ktorá nám ukazuje správny a len náš smer. Ak sa začnú chyby zacyklovať, sme v nich nešťastní a nevieme, ako z toho von, potom je psychoterapia jedna z možností, ako si s tým poradiť.

A v rade neposlednom: niekedy kvôli obavám o vlastné deti môžeme prežívať skôr obavy naše prameniace z našich skúseností. Možno sa tam objavujú vaše zážitky, že ste prešla vďaka láske k mužovi opustením vašich obľúbených aktivít a ťažko sa vám potom vracalo späť alebo sa o to stále pokúšate. Berte to ako jednu z možných úvah a ak v nej objavíte zo seba niečo významné, odporúčam sa tejto oblasti sama sebe venovať. Napríklad s kamarátkou pri víne, možno s manželom, niekomu pomáha aj v pokročilejšom veku rozhovor s rodičmi, niekto sa obracia na psychoterapeuta. Cesty hľadáme celý život.

Ako je riadený pohyb?

Riadenie pohybu ale nie je len na CNS, je totiž viacvrstvové, jednotlivé vrstvy sa prekrývajú a napriek tomu majú nezastupiteľnú úlohu. Od primitívnych miechových mechanizmov ovládaných miechovými rohmi cez posturálne lokomočné funkcie riadené subkorovými vrstvami mozgu až po pohyb riadený mozgovou kôrou. "Každá táto riadiaca úroveň zodpovedá za naše motorické schopnosti, a to nielen vo forme viditeľného pohybu, ale aj našej predstavy pohybu, percepcie, stereognózie, vnímanie farieb, tvarov, zvukov a tónov," popisuje Radek Überhuber.

Práve preto je nevyhnutné, aby deťom nebolo bránené v objavovaní sveta a prehnane tlmiť ich fyzické prejavy. "V posturálne lokomočnom konaní dochádza k zásadnej veci - dozrieva anatomická štruktúra a súčasne k nej vyzrieva funkcie k onej štruktúre. Tzn., ak sa mi tvorí guľový ramenný kĺb a svaly okolo neho, tak tieto anatomické štruktúry budú formované funkciou, ktorá im prináleží. Obrátene teda možno povedať, že ak neponúkne z nejakého dôvodu funkciu pre vznikajúci orgán, ten sa bude vyvíjať odlišne, pretože bude formovaný inou funkciou, než pre ktorú bol určený. Teda pohyb formuje naše anatomické štruktúry. Na tejto platforme potom dochádza v rôznej kvalite učenia a osvojovaní si nových motorických zručností, " popisuje fyzioterapeut, ako súvisí pohyb sa správnym vývojom detského organizmu.

Prečo nezanedbávať šport, ani keď v ňom nevynikajú?

Túžba malých detí hýbať sa je rovnako prirodzená, ako ich túžba po poznávaní nových vecí. Práve pohyb im umožňuje objavovať svoj životný priestor a nové miesta. Odborníci pritom rodičom stále viac zdôrazňujú, aby prirodzenú potrebu pohybu v deťoch nepotlačovali, ale naopak ju podporovali.

"Pohyb je kľúčová schopnosť v živote. Kultivovať túžbu po pohybe a hľadať rovnováhu je najdôležitejšia práca rodičov. Súčasťou motorického učenia je schopnosť napodobňovania. A malé deti sú ako špongia, ktorá nasaje úplne všetko zo svojho okolia. Ak budeme tieto prejavy kultivovať a podporovať pohyb vlastným príkladom pre svoje deti, tak som presvedčený, že tu je tá rezerva pre znovunadobudnutie túžby po pohybe, "dodáva fyzioterapeut.

Potreba pohybu sa u detí samozrejme mení vekom a sú závislé aj na individualite každého dieťaťa - niektoré je skrátka živšie, pre hŕbu detí ale nemusí byť pohyb ich najobľúbenejšia činnosť. Deti prirodzene tiahnu k tomu, čo im ide lepšie, rodičia by ich ale nemali nechať zanedbávať ani tie činnosti, v ktorých zrovna nevynikajú. Ideálne je potom skúšať tieto činnosti spoločne a chváliť dieťa aj za malé pokroky alebo vytrvalosť.

"Ak chcete deťom otvoriť dvere k pohybu, spojte ich s objavovaním a urobte to spolu s nimi," zhŕňa odporúčania pre rodičov fyzioterapeut Radek Überhuber.

Aké bývajú najčastejšie príčiny porúch reči?

V zásade to závisí najmä od toho, o akú odchýlku ide. Mnohí si pod pojmom logopédia predstavujú len prácu s výslovnosťou a s tou má väčšina, našťastie, skúsenosť len v zmysle „veď aj my sme sa učili vyslovovať tdpaslík, keď sme nevedeli povedať „r“. Potom sú tu však tí, ktorí sa dostali do problematiky oveľa hlbšie. Vinníka hľadať ťažko. Skoro vždy je to kombinácia viacerých faktorov. Napríklad pri chybnej artikulácii existujú rôzne vplyvy, vonkajšie aj vnútorné, ktoré na ňu vplývajú, pri narušenom vývine reči aj zajakavosti je to kombinácia taktiež viacerých faktorov, pričom na prvom mieste je dedičnosť.

Ako vieme, kedy je najvyšší čas vyhľadať odborníka?

Rodič by si mal všímať, či sa reč dieťatka oneskoruje alebo sa vyvíja inak ako u rovesníkov. Ak v jednom roku nemá záujem komunikovať, nepoužíva gestá, v dvoch rokoch nehovorí okolo 50 slov a nezačína tvoriť dvojslovné spojenia, má slabé porozumenie reči a jeho reč je nezrozumiteľná pre blízkych, je načase vyhľadať logopéda. V neskoršom veku, ak je horšia zrozumiteľnosť reči, deti slová komolia alebo skracujú, ak je slovná zásoba obmedzená, gramatická stránka reči pokrivkáva, ak nepoužívajú niektoré slovné druhy, spojky alebo predložky, rozprávanie prebieha v krátkych, jednoduchých vetách, tiež je na mieste prísť sa poradiť. Pri včasnom zásahu majú deti v neskoršom veku oveľa menšie problémy. Stane sa, že na problém rodičov upozornia všímavé pani učiteľky v škôlke a mama či ocko svoje dieťatko privedú včas, čo my logopédi veľmi vítame.

Veľkým míľnikom je prvá trieda. Ako si máme byť istí, že náš škôlkar je zrelý na písmenká, číslice a ostatné zákonitosti školy?

Predškoláci prechádzajú skríningom, ktorý potvrdí, či je dieťa na školu zrelé. Stretávam sa s rodičmi, ktorí žiadajú odklad nástupu do školy, ale aj s takými, ktorých deti by pokojne mohli ešte rok počkať, ale rodič trvá na tom, že dieťa pôjde do školy. Je to individuálne, ale testy školskej zrelosti, ktoré robia psychológovia, ale aj my logopédi, ukážu, či má dieťa všetko, čo má pri nástupe do školy mať. Ak si rodič nie je istý, je takáto komplexná diagnostika naozaj nápomocná.

Aké sú najčastejšie problémy, ktoré sa u detí pred nástupom do školy objavujú?

Ak hovoríme o artikulácii, tú by mal mať predškolák zvládnutú. Ak ide o slovnú zásobu, mala by byť pri nástupe do školy adekvátna veku a dieťa by malo slovám aj dobre rozumieť. No a v rámci gramatiky by malo vedieť tvoriť súvetia, vety by mali mať dostatočnú dĺžku a mali by obsahovať všetky slovné druhy. Dieťa by malo vedieť porozprávať aj súvislý príbeh tak, aby mal hlavu a pätu a aby jeho rozprávaniu iní rozumeli. Pri prerozprávaní príbehu sa všetky tieto ukazovatele dajú pekne odpozorovať.

​Predpokladajme, že moje dieťa má dyslexiu. Mám nádej, že školu, možno aj s vašou pomocou, úspešne zvládne? Môže sa z dyslexie vyliečiť?

Skôr by sme mali hovoriť o korigovaní. Logopéd dokáže dieťaťu pomôcť pri skvalitnení techniky čítania, vie podporiť jeho jazykové kompetencie, vyjadrovanie, rôzne stratégie a postupy, ako svoje učenie môže zefektívniť, ako si robiť poznámky a vyňať z textu, čo je podstatné. Učíme deti, ako sa učiť, ako sa pýtať a na čo sa vlastne treba pýtať. Deti so špecifickými poruchami učenia bývajú často veľmi inteligentné a tvorivé, pretože na to, aby v škole prosperovali, musia zapojiť množstvo iných mechanizmov a vyvinúť veľa úsilia, aby vykompenzovali to, v čom nie sú práve najlepšie. Je to celoživotný problém, ale vedia sa pri správne pomoci veľmi dobre uplatniť.

Ako nájsť dobrého logopéda? Podľa čoho ho spoznáme?

Záleží na tom, čo očakávate a čo považujete za dostačujúce. Ak si predstavujete, že prídete za logopédom, ten nad dieťaťom spraví čáry-máry kúzelnou paličkou a problém razom zmizne, veľmi sa mýlite. Áno, medzi našimi klientmi sú aj šikovné deti a stáva sa, že na prvom stretnutí s nimi pracujeme na vyslovovaní hlásky „r“ a ony ju do dvoch týždňov používajú, ale všeobecne práca na probléme trvá oveľa dlhšie. A základom sú nie minúty u logopéda, ale čas, ktorý nad zadaniami a cvičeniami strávia deti doma. Logopéd ukáže, ako doma potom treba každý deň cvičiť. My sami nedokážeme robiť zázraky na počkanie. Je však dôležité vedieť, že tak ako lekári, aj niektorí logopédi sa špecializujú. Venujú sa ranému vývinu nehovoriacich detí, zajakavosti, poruchám učenia. A ak vás váš pediater alebo logopéd odbije s tým, že máte ešte čas daný problém riešiť, no vy cítite, že to tak nie je, skúste sa ísť poradiť inde.

Čo ak s logopédom odmieta dieťa spolupracovať?

Keď je logopéd šikovný, nestane sa, že dieťa nespolupracuje. Je to o prístupe k nemu, o tom, čo z logopéda vyžaruje, a o jeho energii. Aj o hraniciach, ktoré dieťaťu stanoví. No občas sa stane, že dieťa potrebuje viac času alebo sa zatne, veď aj naši drobci môžu mať zlý deň...

Ako je to s tým ”tdpaslíkom“? Naučí nás vyslovovať ”r“?

Sú aj iné spôsoby, ako sa dostať k správnemu vyslovovaniu hlásky r. Samozrejme, určite funguje aj „tdpaslík“, ja však práve túto metódu nepoužívam rada. Oveľa radšej a efektívnejšie používam iné metódy a vďaka nim to ide deťom jedna radosť. Vyvodzovanie hlásky „r“ má aj ďalšie zákonitosti, napríklad sa snažíme dosiahnuť veľký čeľustný uhol, pevný jazyk hore, využiť výdychový prúd vzduchu...atď.

Čo také zubné strojčeky, cumlíky a fľaše? Aj tie môžu deťom spôsobovať problémy s rečou?

Samotné strojčeky starosti s rečou nespôsobujú. Ak sa však u dieťaťa prejaví napríklad nesprávne prehĺtanie a je zjavné, že vďaka tomu má zuby vytlačené dopredu, mal by začať čeľustný ortopéd spolupracovať s logopédom. Možno ste ani netušili, že jazyk dokáže na zuby tlačiť až hmotnosťou dvoch kíl, pričom si predstavte, že denne prehltnete 500- až 1 000-krát. Takže, ak dá strojček zuby do poriadku, ale problém s nesprávnym prehĺtaním a tlačením jazyka na zuby pretrváva, o chvíľu sú späť v nesprávnej polohe. Cumeľ, fľaša, zväčšená nosná mandľa – to všetko sa môže prejaviť najmä na výslovnosti sykaviek a hlásky r.

Aj zväčšená nosná mandľa?

Áno, ak je nosná mandľa zväčšená, výrazne ovplyvňuje vnímanie reči u dieťatka a, samozrejme, aj dýchanie a celkové svalové napätie a oromotorické schopnosti. Mnohé deti, ktoré trápi problém nesprávnej artikulácie, majú aj problémy so zväčšenou nosnou mandľou.

​Logopédia je celá veda! Prináša aj nejaké nové trendy, s ktorými sa musíte pravidelne oboznamovať?

Určite áno, logopédia sa veľmi rýchlo vyvíja a my sa stále vzdelávame, napríklad bilingvizmus je dnes samostatná kategória, ktorá u nás kedysi vôbec neexistovala. Ešte stále sa medzi laikmi vynárajú domnienky, že vďaka osvojovaniu si dvoch jazykov naraz v útlom veku sa dieťa môže začať oneskorovať v reči alebo zajakávať, ale pravda je taká, že ak sa dieťa zajakáva v rodnom jazyku, bude sa zajakávať aj v druhom jazyku. Ak má narušený vývin reči v jednom jazyku, bude ho mať narušený aj v druhom jazyku.

Ako teda rozprávať na dieťa, ak je rodný jazyk jedného z rodičov slovenčina a druhý rodič hovorí iným jazykom?

Rodič musí na dieťa rozprávať svojím rodným jazykom. Vtedy sú v tom emócie, je v tom autenticita. Platí však zásada – jeden rodič, jeden jazyk. Existujú aj iné modely bilingválnej výchovy, tento je však veľmi efektívny. Rodič by na dieťa nemal hovoriť raz po slovensky a inokedy po anglicky, aj keď toto striedanie nespôsobuje logopedické problémy, ale skôr nedostatočné osvojenie si menej používaného jazyka.

Mnohí laici si myslia, že ak sa človek začne zajakávať po prežití nejakej traumy alebo šoku, treba ho opäť poriadne vystrašiť a ono ho to prejde. Je to pravda?

Nie, to je úplná hlúposť! Dokonca už prvá časť tohto tvrdenia nie je správna, za zajakávaním nie je šok, ale vo väčšine prípadov genetická predispozícia alebo kombinácia rizikových faktorov. Trauma býva iba spúšťačom.

Mamičky bývajú nešťastné, keď ich dieťa v dvoch rokoch nerozpráva. Je však v poriadku, ak v tomto veku rozpráva priveľa?

Vtedy hovoríme o tzv. akcelerovanom vývine reči, keď dieťa začne hovoriť veľmi skoro, veľmi veľa, napríklad v dvoch rokoch tvorí zložené súvetia... Ak sa v takejto rodine vyskytla zajakavosť, dieťa je rizikové pre zajakavosť a vtedy by mal rodič určite vyhľadať logopéda, poľaviť z tempa a nesýtiť dieťatko neprimeranými informáciami. Nečítať mu hneď knihy o vesmíre, ale zvoliť niečo vekovo vhodnejšie.

Aká by bola rada na záver? Čo napríklad robiť, aby dieťa logopéda nepotrebovalo?

Veľa sa deťom venujte, vysvetľujte a rozprávajte. Robte to však tak, aby to bolo veku primerané. Čo znamená, že ak napríklad vaše dieťa hovorí v dvojslovných vetách, vy rozprávajte maximálne trojslovne. Ide o tzv. modelovanie v zóne najbližšieho vývinu – „iba trochu viac a nie menej“. Vtedy dieťa z vašej reči profituje. A ešte s deťmi čítajte knihy, ktoré sú taktiež primerané ich veku, pokojne aj obrázkové.

Katarína Kincelová

​

 

Sú vo výchovných štýloch našej a predchádzajúcej generácie priepastné rozdiely?

Dostali sme sa dosť ďaleko od autoritatívnej výchovy, kde platilo to, čo povedal otec a matka bola tá emocionálna. Dnes prevláda liberálna výchova, priateľská k deťom, často je však dieťa tým, kto rozhoduje a všetko sa mu podriaďuje. Správny prístup treba hľadať niekde uprostred, sama som zástankyňou toho, že rodič má mať autoritu, na druhej strane by mal on sám svoje deti rešpektovať a komunikovať s nimi.

Treba sa vracať k zásadám, ktoré uplatňovali naše mamy?

Ak naši rodičia mali metódy, ktoré fungovali, tak prečo ich nepreberať? Nová generácia má síce vždy pocit, že vie robiť veci lepšie a modernejšie ako tá predchádzajúca a dnešné matky sú vychovávať inak ako ich matky, ale staré tradície majú niečo do seba. Stačí si vybrať – pozrieť sa na nové možnosti, ale skombinovať ich so starými, účinnými a overenými.

Čo naše deti potrebujú pre zdravý psychický vývin?

Dieťa potrebuje v prvom rade lásku, pocit, že je prijaté také, aké je, so svojou individualitou, talentom, danosťami. Neprerábajme ho, nemeňme. Jeho šťastie a spokojnosť závisí od emocionálneho a sociálneho rozvoja, vzťahov s rodinou a okolím. Učme ho zvládať záťaž a prekážky, veďme ho k samostatnosti a zodpovednosti, rešpektu a úcte.

Ako vplýva veľké množsvtvo aktivít a povinností na detskú psychiku?

Vyplniť dieťaťu čas krúžkami, aktivitou a povinnosťami nie je vždy správne, pretože aj ony potrebujú oddych, harmóniu a pohodu. Menšie dávkovanie, pomaly a postupne, s možnosťou prípadnej zmeny, dáva deťom pocit, že nič nemusia siliť. Ašpirácia rodiča je jedna vec, pocit dieťaťa druhá.

8 typov matiek. Spoznáte sa?

1. Mama svätica
Starostlivá, trochu starosvetská, často býva s deťmi dlhé roky doma a opúšťa kvôli deťom zaujímavé zamestnanie.

2. Mama čistotná
Má vždy perfektne upratané v skriniach dokonalé komíny z oblečenia, pozorne umýva deťom ruky a so sebou vždy nosí vlhké obrúsky a antibakteriálne mydlo.

3. Mama lenivec
Neuznáva výchovné zásady ani pevný režim dňa. Nevýhoda? Niekedy sa obeduje o jednej, niekedy o tretej...

4. Mama módna maniačka
Prejavuje sa hlavne vtedy, keď má doma dcéru. Obe chodia oblečené ako zo škatuľky, občas spolu štýlovo aj farebne zladené.

5. Mama dokonalá
Postrach všetkých ostatných matiek. Chce všetko a hneď, neváha do toho vložiť všetku energiu a navyše má tendenciu považovať dokonalosť za jediný zmysluplný cieľ.

6. Alternatívna mama
Dojčí dlhé roky, odmieta plastové hračky a klasické vzdelávanie. Často sa angažuje v rôznych hnutiach a rada ide proti prúdu.

7. Mama výživová poradkyňa
Študuje etikety, pri varení používa čerstvé suroviny a jej deti majú vždy čerstvé a výživovo vyvážené desiaty.

8. Mama športovkyňa
Má rýchlu chôdzu, chodí pohodlne oblečená a ak si má vybrať, skôr ako nové ihličky si kúpi tenisky do fitka alebo funkčné tričko na behanie. Na šport, ktorý má rada si vždy dokáže nájsť čas.

Najlepším typom mamy je zrejme mix všetkého uvedeného. Platí tu totiž zásada, že „všetkého veľa škodí.“ A najhoršie je, že to môže škodiť vášmu dieťaťu. Takže pozor na to!

 

 

Čoskoro sa ale preorientoval na svoje prstíky. S ocucáváním prstov je to samozrejme zložitejšie, pretože sú vždy k dispozícii. Snažím sa mu to pripomínať (väčšinou len poviem "prsty" a on už vie). Ale pred niekoľkými mesiacmi začal s ešte horšou variantom.

Najskôr si ožužlával rôzne šnúrky na oblečení a teraz dokonca tričká. Strká si do úst časť okolo krku, ktorú má u mnohých tričiek už úplne vyťahanú. Snažím sa mu to tiež pripomínať, ale som menej úspešná než s prstíkmi.

Manžel si myslí, že je to jasný prípad orálnej fixácie, ale ani jeden z nás nevie, čo s tým.

Čo by ste nám odporučili?

Jana

Odpoveď odborníka
Dobrý deň Jana, zdá sa, že váš syn skrátka musí mať neustále niečo v ústach. Aj keď sa vám podarí určité správanie zvládnuť a syn si danú vec do pusy strkať prestane, čoskoro si k ožužlávaniu nájde niečo iné. Čo sa týka akéhokoľvek zlozvyku, najúčinnejšou metódou je opakovaná zábrana daného správania. O to ste sa snažili, ale výsledkom bolo len presunutie správania na iný objekt. Je teda pochopiteľné, že manžela napáda orálna fixácia. Skutočne sa vynára otázka, na čo mu orálne uspokojenie slúži.

Na takú potrebu orálneho uspokojenia sa môžeme pozerať jednak z pohľadu, čo je zdrojom tejto potreby, a jednak z pohľadu, k čomu slúži ono cmúľanie mimo samotného uspokojenia. Sú to dve strany tej istej mince. Cmúľanie slúži zrejme k zmierneniu napätia. Môžete hľadať, ako ho naučiť toto napätie zmierniť inak - kľúčom k tomu môže byť tzv. Kontejnovanie. Toto slovo označuje bežnú činnosť rodiča, ktorý pomenúva emócie a potom k nim zaujíma stanovisko a ďalej ich ovplyvňuje. Pre ilustráciu: "Jéj, to je škoda, že sa ti rozbilo autíčko. Mal si ho veľmi rád, to je škoda, to si asi smutný. Tiež ma to mrzí. No nedá sa nič robiť. Vyhodíme ho, keď už nefunguje. Nebuď ale smutný, máš aj iné hračky, s ktorými sa rád hráš, niečo si nájdi. ... Napríklad tú stavebnicu? "

Ak by ste sa uspokojili so zmierňovaním napätia, mohol by zostať nepovšimnutý dôležitý zdroj. Je na mieste hľadať, čo toto napätie vyvoláva. Často to môže byť nejaký stres matky či celkovo stres, ktorý je v rodine z akéhokoľvek dôvodu. Často sa tiež stáva, že rodičia s dieťaťom hovoria až príliš, príliš vysvetľujú, majú potrebu, aby ich dieťa pochopilo na dospeláckej úrovni, keď ono na to nie je ešte zrelé. To sa stáva niekedy trebárs u ľudí, s ktorými zase ich rodičia naopak nehovorili vôbec a iba ich trestali. A tak môže byť hľadanie zdrojov napätia syna naozaj dobrodružné. Opakujem však, že zvyčajne súvisí so stresom matky alebo so stresom v rodine.

Ak si ten stres uvedomíte sami, môže sa vám pokojne podariť odbúrať príčinu aj bez ďalšej pomoci. Ak by ste tápali, môžete sa obrátiť na psychologickú, lepšie povedané psychoterapeutickú pomoc. Odporúčal by som potom tzv. Rodinnú psychoterapiu.

Prajem veľa zdaru!

Mgr. Lukáš Legner, psychológ 

Kompletný článok ste si mohli prečítať v aprílovom Evita magazíne 2016.

Moja cesta... 
Nebol za tým zázrak, znamenie ani zázračné uvedomenie. Najviac ma ovplyvnili knihy, ktoré som čítal, a ľudia, ktorých som stretol. Pamätám si na jeden z AHA momentov, ktorý som zažil v austrálskom Melbourne, kde som pracoval. Cestou do práce v električke som prečítal za dva dni knihu Tima Ferrissa a uvedomil si dve veci. To, ako si nadizajnujem svoj život, je len v mojich rukách, a to, ako ma formoval náš školský systém, nepovedie k úspechu a sebarealizácii. Vybral som si cestu podnikania a začal sa pretĺkať rôznymi skúsenosťami. Najviac ma posunuli stretnutia so slovenskou a svetovou špičkou v oblasti výživy, marketingu, podnikania či osobného rozvoja. Najlepšie sa učím imitáciou a postupným zlepšovaním. Vyskúšal a osvojil som si niektoré z návykov úspešných ľudí. Nie milionárov, ale skôr vodcov, ktorí sú schopní realizovať zmeny k lepšiemu. 

Treba zažiť, skúsiť, robiť... 
Život nie je o jednom smere a nespasí nás jeden zázrak. Existujú však návyky, ktoré vedia výrazným spôsobom prispieť k rozvoju našej osobnosti, mysle či tela. Možno to bude znieť šialene, ale osobne nedám dopustiť na veľmi účinné pitie kávy s maslom, kokosovým olejom a MCT. Ako to funguje? Vyberiem si kvalitnú kávu a namiesto zbytočného cukru si ju dochutím veľmi hodnotnými a ľahko stráviteľnými dobrými tukmi, ktoré skutočne zapnú mozog. Viem, že je to netradičné, sám som tomu neveril, ale lepší nápoj plný chuti som pre koncentráciu a mentálny výkon ešte nenašiel. 

Na toto som najviac hrdý... 
Myslím, že sa treba vedieť pokorne a zdravo oceniť. Zo všetkého najviac som hrdý na rodinu. Mám múdru a empatickú manželku, s ktorou čakáme naše prvé power dieťa, a zároveň mám otvorené a úprimné vzťahy s rodičmi, so svokrovcami a súrodencami. Ďalej na znalosti, vďaka ktorým mám minimálne na 90 % kontrolu nad svojím zdravím, energiou a výkonom. Mám vlastné podnikanie a spoločne s tímom budujeme koncept vylepšených potravín pre aktívnych ľudí, vzdelávame a pozitívne meníme stravovacie návyky. Teším sa, že si pri tom všetkom dokážem realizovať svoje cestovateľské a športové sny. 

Týmto sa v živote riadim... 
V ťažších chvíľach mi vždy pomôže správne nastavenie a pochopenie, že aj prekážka je cesta. Na každý problém treba nájsť riešenie. Keď ho nájdete, prekonáte samých seba a svoj život máte vo vlastných rukách.

Kompletný článok ste si mohli prečítať aj v aprílovej Evite 2016.

Existuje nejaká diéta prospešná srdcu?
Všetky diéty, pokiaľ však nie sú nutné zo zdravotných dôvodov, sú vyhadzovanie peňazí z vreciek a nefungujú. Existuje jediný spoľahlivý spôsob, ako si udržať dobrú kondíciu a správnu váhu, a to je vyváženosť príjmu a výdaja energie. Teda vedľa jedla by sme si mali dopriať aj pohyb.

O vás sa vie, že beháte, dokonca maratóny. Je teda práve beh ten správny šport?
To už je vec každého, ktorému športu alebo pohybu sa bude venovať. Ja považujem beh za ideálny pre seba, pretože k nemu človek nepotrebuje nič, len dobré topánky. Behať sa dá kedykoľvek a kdekoľvek. Aj počas pracovného dňa občas vyrazím do neďalekého lesa, aby som si prevetral hlavu a okysličil mozog. Kolegovia sú vždy v pozore, pretože vedia, že po návrate začnem rozdávať úlohy. Dobrá je aj jazda na bicykli, bežky, vodné športy, jednoducho čokoľvek okrem golfu, pretože pri ňom sa človek ani nezapotí. Tiež by som neodporúčal box alebo vzpieranie.

A ako často beháte?
Denne. Ale ide samozrejme o kondičné behanie, nie o maratón. Do pretekania sa púšťam len párkrát do roka.

Aký máte názor na alkohol?
O alkohole sa hovorí, že je dobrý sluha, ale zlý pán. V primeranom množstve dokonca srdcu prospieva, ale naozaj to musí byť primerané množstvo. Žena by nemala vypiť denne viac než dva deci vína, muž si môže dovoliť zhruba dvojnásobok. Takže sedmička vína k večernému posedenie vo dvojici je tak akurát. Sám mám víno rád a nevyhýbam sa mu, po športe si zase dám pivo.

A čo káva s cigaretkou?
Túto zábavku vo svojom programe nemám. Nefajčím a kávu si dám úplne výnimočne.

Čo zvyčajne raňajkujete?
V podstate sú všetky moje raňajky rovnaké: kúsok pečiva s maslom a medom, k tomu pohár mlieka a jablko.

Viete variť?
Keďže som dokonca varil s pani Jiřinou Bohdalovou pred televíznymi kamerami, môže sa zdať, že variť viem. Lenže v skutočnosti viem poriadne uvariť jediné jedlo, ktorého sa nikdy neprejem. A dokonca ho vyžadujem aj od manželky.

Prezradíte recept?
Ide o veľmi jednoduchý zemiakový pokrm. Na panvicu dáme trochu oleja, vhodíme na neho na kolieska nakrájanú cibulu a cesnak, jemne opražíme, pridáme surové zemiaky - olúpané, nastrúhané na strúhadle na kolieska a osušené v obrúsku. Premiešavame, osolíme, chvíľu opekáme a stále premiešavame. Keď sú zemiaky takmer hotové, pridáme nasekanú petržlenovú vňať a mozzarellu nakrájanú na plátky. Keď sa syr rozpustí, je to hotové.

Idete si niekedy sadnúť do krčmy?
Samozrejme, a dokonca tam chodím pravidelne v piatok. Hrám tam s chlapmi mariáš. Väčšinou síce prehrávam, ale nevadí mi to. Chodím tam pre zábavu a tá je tam vždy.

2. Kedy s cudzím človekom hovoriť?
Bavili ste sa so svojím dieťaťom o tom, čo má robiť, keď sa stratí napríklad v obchodnom centre? Správna odpoveď je osloviť strážnikov či zamestnancov - teda cudzích ľudí. To je samozrejme v rozpore s prvým pravidlom, a preto mu všetko radšej ešte ďalej objasnite. "Vysvetlite svojmu dieťaťu, že existujú cudzí ľudia, ktorí sú dôveryhodní a na ktorých sa môže obrátiť v prípade problému (napríklad keď sa stratí alebo ho bude niekto obťažovať). Medzi nich sa zaraďujú policajti, vodiči MHD v prípade, že nastúpilo do zlého autobusu a podobne, "vysvetľuje rodičom Pavel Houdek pre idnes.cz.

3. Heslo v prípade núdze
Tento bod platí aj pre tých, ktorí si ešte svoje ratolesti zo školy vyzdvihujú sami. Je dobré počítať aj s tým, že z nejakého dôvodu nebudete môcť dieťa zo školy či krúžku vyzdvihnúť. Ak si dieťa nepreberáte priamo od učiteľky alebo vychovávateľky, musí dieťa vedieť, ako spoznať či môže danej osobe dôverovať, že ste ju naozaj poslali vy. Ideálne je samozrejme zatelefonovať. Ale ešte lepšie je dohodnúť si tajné heslo. "Vaše dieťa nesmie nikdy s nikým odísť, pokiaľ mu nepovie stanovené heslo. A to aj keby to bol váš sused alebo kolega z práce, "odporúča Pavel Houdek.

4. Zlých ľudí nemožno poznať podľa výzoru
Nejde práve o príjemnú tému, ale je absolútne nevyhnutná. Rozprávajte sa s dieťaťom otvorene o tom, že existujú aj zlí ľudia, ktorí môžu deti uniesť a spraviť im zlé veci. Vysvetlite im, že to spravidla nie sú otrhaní špinavci, ale pokojne sú to milí, usmievaví ľudia, pekne oblečení, nezriedka ženy. Využiť na to môžete napríklad rozprávku o Snehulienke (postava macochy dokonca mení podobu), Popoluške (opäť pekná a zdanlivo milá macocha a sestry) alebo napríklad o Šípkovej Ruženke (zlá sudička sa vôbec nezdá byť zlá, ale pritom jej chce ublížiť). "Zlých ľudí sa nedá určiť podľa vzhľadu. Môžu číhať a snažiť sa dieťa nalákať aj na miestach plných ďalšími ľudmi. Nepodľahnite preto ilúzii, že dieťa je na rušných miestach v bezpečí, "varuje inštruktor sebaobrany.

5. Najčastejšie triky
Rozdávanie cukríkov pozná každý a varuje pred ním snáď každý rodič. Avšak čo takto starší pán s vodítkom, ktorému utiekol pes a požiada vaše dieťa o pomoc s jeho hľadaním? "Vysvetlite dieťaťu, že pomáhať ľuďom je správne, ale že pokiaľ dospelý požiada o pomoc dieťa, mali by sa mať veľmi na pozore a odísť preč." Ako optimálne riešenie takejto situácie navrhuje naučiť dieťa vetu typu: "Ja som iba dieťa, poproste niekoho dospelého. Môžem vám ho zavolať."

6. Čo robiť v krízovom prípade
Čo keď sa cudzí človek nenechá odradiť naučenou vetou a ďalej na dieťa nalieha, či pristupuje bližšie? Najlepším riešením je okamžite utiecť. Nacvičte s potomkom, ako utiecť (hlavne bezpečne - nie cez cestu alebo železničnú trať) a kam utiecť, teda kde hľadať bezpečné miesto. Môžete navrhnúť policajnú stanicu, školu, škôlku alebo napríklad obchod či poštu, kde sa obráti na zamestnanca o pomoc. V prípade núdzovej situácie by dieťa malo vedieť požiadať okoloidúceho o pomoc, čo je ďalšie „porušenie“ pravidla číslo jeden. Ideálna je opäť naučená veta, napríklad: "Pani, prosím, pomôžte mi. Ten pán ma otravuje, nepoznám ho a bojím sa. Zavolajte prosím políciu. Nechoďte preč. "

Nezabúdajte ani na to, že má vaše dieťa silné pľúca a vie ich poriadne využiť. Práve krízová situácia je moment, kedy prichádza na rad krik. Máme tendenciu deťom odmala kričanie zakazovať, avšak v tejto situácii môže pritiahnuť pozornosť okolia. Samotný krik ale nestačí, pretože mu okoloidúci nemusia prisudzovať väčší význam. Naučte preto dieťa aj to, čo v krízovej situácii kričať: "Pomoc, nechajte ma ... Zavolajte políciu" atď.

Ak všetky tieto body s dieťaťom preberiete, môžete byť trochu pokojnejší, pokiaľ bude na ceste zo školy alebo z krúžku domov. Venujte im pozornosť aj vo chvíli, keď bude dieťa chodiť v skupinke ďalších detí. Výučba bezpečného správania by ale pre dieťa nemala byť stresová, jej zmyslom nie je ho vystrašiť a privodiť mu nočné mory. Najlepším pomocníkom vám preto budú rozprávky, najrôznejšie scénky a hry.

"Dieťa nechceme strašiť. Pokiaľ s ním nacvičíte už spomenuté postupy formou hier a scénok, ktoré ho budú baviť, je oveľa väčšia šanca, že si ich zapamätá a že v reálnej situácii adekvátne zareaguje, "dodáva na záver Pavel Houdek.

Lekár Jaromír Jiřík dosiahol veľa vo svojej kariére. Bol športový gymnasta, motocyklový pretekár, lekár olympijských tímov, trénoval tenistku Helenu Sukovú. Teraz pôsobí ako tímový lekár automobilových pretekárov, kondičný a mentálny tréner. Pre týždenník Téma opísal zásady pri tvorbe výživových programov, ako píše idnes.cz.

V januári sa všetci naraz začnú venovať kondícii, respektíve diéte. Vnímate to?

Prvé dva týždne v januári sú posilňovne doslova preplnené na prasknutie. Ľudia si myslia, že keď na Vianoce povolili a prejedali sa, tak to teraz doženú za 14 dní a všetko bude zase dobré. Tak to samozrejme nefunguje. Ale na druhej strane začať s cvičením je dobré kedykoľvek. Hlavne sa človek musí rozhodnúť sám a nie, že ho k tomu niekto donúti. Musí nájsť spôsob, ako pomaly začať s fyzickou prípravou, pretože za 14 dní sa to stihnúť nedá.

Lenže začať cvičiť a neprispôsobiť tomu jedálniček asi nejde, že?

Ono to ide ruka v ruke. Nemôžete si dať knedľu s kapustou a pečeným mäsom a potom vtrhnúť do posilňovne s tým, že poriadne najedené budete mať aspoň poriadnu silu. Samozrejme nie je jednoduché si povedať, že od nejakého dátumu začnem všetko robiť správne, ale keď to človek vydrží, tak za šesť týždňov už je telo schopné sa zmeniť.

Keď pripravujete chudnúci program, je viac o strave alebo o fyzickej príprave?

Jednu tretinu tvoria cvičenia, tretinu správna strava a tretinu psychika. Málokto rieši, že keď začne cvičiť a upraví si jedálniček, tak sa vlastne utvorí aj iné myslenie. Chémia v tele aj v mozgu zmení tiež pocity. Človek potom získava väčšie sebavedomie, jeho nedostatok je v poslednej dobe veľký problém, hlavne u žien okolo 40 rokov.

Ako často sa má cvičiť?

Úplne najlepšie je pracovať na sebe každý deň. Samozrejme je to časovo náročné, a keď to nie je možné, tak by mal cvičiť minimálne trikrát v týždni. Dvakrát týždenne je skôr o udržiavaní sa, ten progres nejde hore. Je to veľmi ťažké sa v tak krátkom čase zlepšovať.

]

To znamená trikrát týždenne hodinu posilňovne?

Doba cvičenia sa odvíja od toho, čo je podstatou cvičenia. Niekedy stačí 40 minút, niekedy je potreba hodina a pol. Keď idete do vytrvalosti, tak sa musí trénovať dlhšiu dobu. Hlavne sa ten program musí vždy prispôsobiť psychike, aby to človeka bavilo.

Do akej miery je pri posilňovaní dôležitý pitný režim?

Vždy pred nejakou činnosťou by malo byť telo saturované iónovým nápojom. My to robíme tak, že si človek aj hodinu a pol pred posilňovacím tréningom dá pollitra iontového nápoja. V priebehu tréningu už každý pije individuálne podľa toho, ako je cvičenie vysiľujúce.

Ako sa má človek, ktorý sa rozhodol držať diétu, stravovať?

Ja tomu nehovorím diéta, ale zmena jedálneho režimu. V priebehu tohto prerodu zistí, že veci, ktoré jedol skôr, už mu teraz nechutia. Že po nich bol ťažký, malátny a unavený. Ide o plynulý prechod k jedálničku, ktorý mu bude vyhovovať aj po psychickej stránke a ktorý je na celý zvyšok života.

Aká je teda filozofia vášho jedálneho režimu?

Už dlhú dobu používaný princíp, kedy jeden deň jeme proteíny a druhý deň sacharidy, uhľohydráty. Laicky povedané - jeden deň jeme mäso a druhý deň prílohy. Vždy to prirovnávam k domu, ktorý sa stavia z tehál a malty, držia spolu, ale nemiešajú sa dohromady. Týmto spôsobom menej zaťažujete metabolizmus a máte väčšiu možnosť získať energiu, ktorú potrebujete k fyzickej a psychickej aktivite.

Máte teda jedálniček striktne rozdelený na mäsové, cestovinové a zeleninové dni?

Nie je to úplne delená strava, skôr rozdelená strava. Je to skrátka len logické rozdelenie hlavných komponentov, ktoré sú nutné v strave. Zeleninu napríklad používame ako v dni, kedy jeme len mäso ako aj vtedy, keď konzumujeme prílohy.

Vaša filozofia vychádza z toho, že telo potrebuje takéto striedanie?

Za tú dobu, čo to robím - a to je 40 rokov som zistil, že ide o najideálnejší spôsob pre momentálny výkon človeka. Telo to nezaťažuje, pretože strava je rýchlo spracovateľná. Jeden deň sú stavebné látky - bielkoviny, druhý deň energetické látky - cukry.

Ak nepomôžu prírodné doplnky či zmena životného štýlu, na rad by mali prísť odborníci.

„Príčinou neplodnosti je ženský problém v 30 percentách, čisto mužský je v ďalších 30 percentách. 25 až 30 percent predstavuje množstvo párov, kde je problém u oboch súčasne, a 10 až 15 percent zostáva nevysvetliteľných,“ prezrádza Oktavián Kuchárik, urológ z Centra asistovanej reprodukcie Iscare.

Ešte alarmujúce je zistenie, že spermiogram – laicky povedané „obrázok“ životaschopnosti spermií – majú dnešní štyridsiatnici oveľa lepší ako mladí muži vo veku dvadsať rokov.

Môže za to životný štýl

Jednou z príčin zníženej plodnosti mužov je aj súčasný životný štýl. Spermiám neprospieva nielen fajčenie či pitie alkoholu, ale ani niektoré druhy športu, práca a strava. „Interné faktory, ktoré sa podieľajú na zníženej plodnosti mužov, môžu byť charakterizované poruchami tvorby spermií, poruchami priechodnosti semenotvorných kanálikov a ejakulačnými disfunkciami. No často sú na príčine aj externé faktory ako životný štýl a životné prostredie,“ hovorí Kuchárik. „Za hlavné príčiny sa považuje kontaminácia potravy, vody a vzduchu rozličnými chemickými látkami, ktoré pôsobia na endokrinný systém a ovplyvňujú vývoj semenníkov alebo narúšajú samotný citlivý genetický kód spermií.“ Doslova zabijakmi spermií sú narkotiká, alkohol a nikotín. „Ten má na množstvo životaschopných spermií priam devastačný účinok,“ upozorňuje lekár. „Ich pohyblivosť, a teda schopnosť počať potomka znižujú aj obezita, sedavé zamestnanie, tesné oblečenie či dokonca časté bicyklovanie.“

Citlivé spermie

To, že problémové sú spermie, ukáže len vyšetrenie. Navonok totiž všetko funguje tak, ako má. „Ako som už spomenul, spermie sú nesmierne citlivé a na nezdravé životné podmienky človeka okamžite reagujú. U niektorých mužov preto dochádza k zníženiu ich počtu, u iných k zníženiu pohyblivosti alebo správneho tvaru. To všetko má vplyv na schopnosť spermií preniknúť hrdlom krčka maternice ženy a potom do vajíčka,“ vysvetľuje urológ z Iscare.

Za zhoršené parametre spermiogramu však môžu napríklad aj genetické problémy, porucha produkcie hormónov, autoimunitné ochorenie, zápalové ochorenia či nepriechodnosť močovej rúry. „Medzi príčiny mužskej neplodnosti zaraďujeme aj niektoré anatomické problémy a tiež poruchy ejakulácie, keď k nej buď vôbec nedochádza, alebo muž ejakuluje do močového mechúra,“ hovorí Kuchárik.

Na tvorbu spermií negatívne vplýva aj zvýšená teplota semenníkov. Mnohí muži už o tom počuli, napriek tomu ďalej veselo nosia obtiahnuté nohavice či pracujú s laptopom na kolenách. „Mali by to brať vážne, pretože je to fakt,“ prikyvuje urológ. „Tesná bielizeň, ale aj prehrievanie semenníkov vplyvom toho, že má muž v lone väčšinu času notebook, tvorbe spermií neprospieva, naopak!“

Pomôžu lekári

Ak sa páru dlhšie nedarí počať potomka, ako prvý by mal absolvovať vyšetrenie muž. Je totiž omnoho rýchlejšie ako pátranie po príčinách u ženy. Prípadne môžu navštíviť svojich odborných lekárov obaja – žena gynekológa a muž urológa. „V týchto ambulanciách sa dajú urobiť niektoré základné vyšetrenia. Predpokladom úspešnej liečby je presná diagnostika, ku ktorej treba mať detailné hormonálne, funkčné, morfologické a genetické rozbory. Tie sa nedajú urobiť v ambulancii všeobecného lekára, no treba si ich žiadať, pretože nie je na čo čakať. Realitu treba poznať čím skôr, pretože potom sa dá aj čím skôr pomôcť,“ nabáda na aktivitu lekár.

Ak spermiogram ukáže zhoršené hodnoty, niekedy stačí zmena životného štýlu: vzdanie sa cigarety, pohárika, ale aj nadmernej fyzickej záťaže. Do jedálneho lístka treba zaradiť vitamínové doplnky, aby sa zvýšili hladiny vitamínov E a C, a ešte sa treba obrniť trpezlivosťou, pretože spermie dozrievajú 90 dní, takže zmena k lepšiemu sa prejaví najskôr po troch mesiacoch.

Ak zmena životného štýlu nestačí, pomôžu lekári v centrách asistovanej reprodukcie. Na rad môžu prísť hormóny, antibiotiká alebo chirurgický zásah. „Ten využívame napríklad v prípadoch, keď je narušený transport spermií zo semenníkov alebo nadsemenníkov. Netreba sa báť, nie je to nič drastické. V každom prípade dnešná medicína  dokáže pomôcť s počatím aj v prípadoch, ktoré ešte pred pár rokmi nemali skoro žiadnu šancu. Len netreba dlho čakať na to, že sa niečo spraví samo. To, čo treba, je čo najskôr vyhľadať pomoc lekára,“ uzatvára Kuchárik z Iscare.

Desať potravín, ktoré podporujú plodnosť

1. kokosový olej a rybí tuk (sú to dokonalé zdroje takzvaných dobrých kyselín a zároveň podporujú funkciu štítnej žľazy)

2. ľanové semienka (podporujú hormonálnu rovnováhu a produkciu progesterónu)

3. čierny sezam (zmierňuje príliš silnú menštruáciu)

4. cesnak (obsahuje veľa selénu, ktorý zlepšuje mužskú potenciu a plodnosť, a vitamínu B6, ktorý pomáha regulovať hladiny hormónov a podporuje imunitu)

5. paradajky (jedinečný zdroj lykopénu, ktorý podporuje tvorbu spermií)

6. maca (podporuje libido, tvorbu estrogénu aj menštruáciu)

7. goji (povzbudzuje libido)

8. zelený jačmeň a včelia materská kašička (zlepšuje kvalitu vajíčok aj spermií)

9. ustrice (pre vysoký obsah zinku by si ich mali dopriať najmä muži, primeraný príjem je rozhodujúci pre dostatočnú kapacitu spermií a hladinu testosterónu v krvi)

10. avokádo (obsahuje potrebný vitamín E)

Ďalšie vhodné potraviny

morčacie mäso – je zdrojom kvalitných bielkovín a bohaté na zinok

strukoviny – cenný zdroj fytoestrogénov

vajíčka v biokvalite – zdroj bielkovín, vápnika, zinku, fosforu, síry, luteínu, cholínu, vitamínov D a B12

kurkuma – zlepšuje hormonálnu rovnováhu

čokoláda – viac ako 75 % – antioxidant

Tento článok vyšiel v časopise Fit magazín, ktorý vydáva naše vydavateľstvo Mafra Slovakia.

]

Aj o tom porozprával Martin Petrenko, primár Gynekologicko-pôrodnickej kliniky z Univerzitnej nemocnice Bratislava.

Ako vyzerajú rodičky u vás?

Ročne máme okolo 3 000 pôrodov, teda zhruba 8 denne. Ak odpočítame gynekologické pacientky, priemerný vek je približne 29 rokov. Neviem, či je to tým, že starnem, ale zdá sa mi, že na ulici vídavam čoraz mladšie ženy s tehotenským bruškom či s kočíkmi.

Aký je rozdiel medzi mamou v 20 a v 40 rokoch? Ktoré máte vy gynekológovia „radšej“?

Máme radi všetky, pretože je to naša práca. Baví nás, že ženy rodia. Túto prácu sme si zvolili a máme radosť z každej tehotnej, nech má koľkokoľvek rokov. Sme radi, keď sú to viacrodičky. Jedno dieťa v rodine sa mi zdá málo, pritom je to dnešný negatívny sociálny trend. Aj pre spoločnosť a jej demografický vývoj by bolo lepšie, keby bolo v rodine viac detí.

A čo vek?

Staršie rodičky majú o niečo viac zdravotných problémov, čo, samozrejme, súvisí s vekom. Ani organizmus už nie je úplne pripravený na prvý pôrod, panvové kosti, aj svaly sú rigídnejšie. Vyšší vek nie je úplne ideálny na pôrod. Vek po 35. roku už nie je celkom vhodný na tehotenstvo a pôrod. Samotné tehotenstvo prináša dosť komplikácií nielen pre plod a novorodenca, ale aj pre samotnú matku.

V čom sú ešte staršie rodičky iné?

Rozdiel je možno aj v tom, že staršie rodičky sú sofistikovanejšie. Majú veľa načítané, majú nachystané tzv. pôrodné plány, ktoré si kopírujú z internetu, často plné nezmyslov a fiktívnych predstáv, ktoré v normálnom pôrodníctve vôbec nefungujú. Neplatí to len pri starších rodičkách, je to individuálne. Sú aj mladé ženy, ktoré majú celé pôrodníctvo preštudované od začiatku do konca.

Spomínali ste, že ženy majú často pôrodné plány plné nezmyslov. Ktoré vás najviac prekvapili či dokonca vytočili?

Nás nevytočí nič, naša trpezlivosť je neobmedzená, pretože sa stretávame naozaj so všeličím. Sú to napríklad požiadavky typu „nevyšetrovať ma počas pôrodu“. Neviem si predstaviť, akým spôsobom mám viesť pôrod a byť zaň zodpovedný, keď nemám vyšetriť rodičku, a teda neviem, ako pôrod postupuje. Alebo nedotýkať sa rodidiel, prípadne nedotýkať sa novorodenca po pôrode a iné nezmysly. Samozrejme, akceptujeme požiadavky typu položiť ihneď po pôrode novorodenca na bruško, ak je všetko v poriadku. Rodička si ho chytí, priloží k bradavke. Tieto veci robíme štandardne, to si vôbec nemusia dávať do pôrodných plánov. Moderné trendy dodržujeme, pretože principiálne ide o vzťah matka-dieťa, a to sa snažíme maximálne podporovať.

A čo duly? Niektoré ženy si ich volajú k pôrodu.

Dulu berieme ako laika pri pôrode. Neprekážajú nám, pokiaľ nezasahujú do pôrodu. Pre nás je to ako otec pri pôrode, prípadne mama či kamarátka.

A majú tendenciu zasahovať do pôrodu?

Ony sa tu objavujú málo. Dula vlastne dostáva peniaze za to, že urobí rodičke akýsi psychologický servis. Myslím si, že slovenské rodičky sú celkom rozumné a nevyhadzujú peniaze za také hlúposti. Nevidím dôvod, aby som si kupoval nejakú cudziu pani k pôrodu, keď tam môžem mať otca dieťaťa alebo svoju sestru či mamu.

Na prítomnosť otca ste si zvykli? Ešte pred 30 rokmi bolo u nás neprípustné, aby pri pôrode bol niekto mimo personálu. Pamätám si, ako môj otec, kedysi tiež pôrodník, prišiel domov s tým, že Angličan žijúci na Slovensku chcel byť pri pôrode manželky a oni nevedeli, ako to v nemocnici vyriešiť, keďže u nás to vtedy nebolo možné...

Samozrejme, zvykli sme si. Robím pôrodníka už 36 rokov a za tie roky sa názory zmenili. Som rád, že trend je taký. Oteckovia nám tam vôbec neprekážajú, práve naopak. Teraz hovorím z hľadiska pôrodníka. Ako je to z hľadiska samotnej rodičky, alebo vplyvu na vzťah rodičov k sebe, na ich sexuálny vzťah a podobne, to je úplne iná kapitola. No my ich prítomnosť pri pôrode vítame.

Prečo?

Otecko zohráva v mnohých situáciách, ktoré môžu byť aj kritické a veľmi náročné, zväčša pozitívnu úlohu. Je veľmi dôležité povedať, že musíme komunikovať s človekom, ktorý je pri pôrode a všetko mu vysvetľovať. Nehovorím, že strašiť, ale skôr vysvetľovať, k čomu všetkému môže dôjsť. Napríklad, že ak teraz nastáva silnejšie krvácanie, musíme urobiť toto, prípadne ak sa strácajú ozvy plodu, musíme urobiť cisársky rez. A to všetko veľmi rýchlo, pretože pôrodníctvo je akútna medicína, nesmieme na nič čakať a zároveň to musíme otcovi veľmi rýchlo vysvetliť.

Pochopia to?

Väčšina, povedal by som až 99 percent oteckov alebo iných sprevádzajúcich osôb pochopí, že robíme naozaj maximum pre to, aby všetko dobre dopadlo. A prestávajú nás podozrievať z toho, že niečo zanedbávame alebo na to kašleme. To sú také krčmové reči, ktoré chlapi rozprávajú pri pive, typu ako sa na ich ženu lekári vykašlali a nechali ju tam trápiť desať hodín samu. No keď na vlastné oči vidia, čo všetko robíme, lepšie pochopia celý mechanizmus a priebeh pôrodu. Preto som rád, keď tam sú, keď sa pýtajú. My im na otázky radi odpovieme a súčinnosť je potom oveľa lepšia.

A čo v posledkom čase obľúbená téma - pôrody doma?

Úplný  nezmysel a nebezpečný trend. Ako som povedal, pôrodníctvo je akútna medicína. Je to založené na princípe, že kedykoľvek, v ktorejkoľvek sekunde sa čokoľvek môže stať. Môže dôjsť k hypoxii, teda nedokrveniu mozgu dieťaťa a vtedy musíme okamžite zasiahnuť operačne, môže dôjsť k prudkému krvácaniu, môže prísť k ohrozeniu zdravia či života matky, aj dieťaťa. A môže sa stať, že nestihne prísť záchranná služba. Práve preto som absolútne proti domácim pôrodom. Hlavným argumentom propagátorov pôrodov doma je tzv. „humanizácia“ pôrodníctva. Ja však vidím cestu k nej inak – musíme vytvoriť také podmienky v pôrodniciach, aby sa tu rodičky cítili ako doma a budú splnené obe požiadavky – nielen príjemné prostredie, ale  aj bezpečnosť rodičky a novorodenca.

Veľkým problémom začína byť ani nie prvé dieťa, ale skôr druhé. Ženy porodia v tridsiatke prvé dieťa, často bez problémov, ale druhé je už problém a začínajú sa obracať aj na centrá asistovanej reprodukcie. Pritom prednedávnom sa na ne obracali páry, ktoré vôbec nemohli otehotnieť.

Spomenuli ste, že jedno dieťa v rodine je negatívny trend...

Áno, vidíme to aj my. V našich rozvinutých krajinách už viac rokov panuje epidémia neplodnosti. Moderná medicína sa však trendu klesajúcej plodnosti bráni. Je to podobné ako pri akýchkoľvek iných chorobách, aj tam sa vyvíjajú rôzne nové lieky, nové operačné postupy, transplantácie a podobne. Reprodukčná medicína sa bráni tým, že vymýšľa stále nové a sofistikovanejšie metódy na to, aby negatívnemu trendu zabránila a páry mohli mať svoje deti. Celá asistovaná reprodukcia má za cieľ znížiť vplyv stúpajúceho trendu neplodnosti.

Čo je teda nové v asistovanej reprodukcii?

Začínajú sa využívať tzv. soft cykly, teda ženy nedostávajú do tela toľko hormónov ako pri klasickom umelom oplodnení. V niektorých prípadoch dokonca robíme aj tzv. natívne cykly, kde sa využíva len prirodzený cyklus a vôbec sa nepoužíva stimulácia vaječníkov liekmi. Teda menej hormónov na stimuláciu, možno menej získaných vajíčok a z toho vyplývajúci aj menší počet získaných embryí, ale na druhej strane kvalitnejších. To je zásadný trend. A jemu pomáha aj predimplantačná genetická diagnostika, keď sa vyberú najkvalitnejšie embryá, geneticky nepoškodené, a tie sa vkladajú do maternice.

Zmenilo sa ešte niečo oproti minulým rokom?

Dôležitým trendom je tzv. single embryotransfer, teda do maternice sa vkladá len jedno embryo, v určitých prípadoch maximálne dve, aby sa znížilo riziko viacplodovej gravidity. Tú považujeme za závažnú komplikáciu asistovanej reprodukcie. Aj keď sa, samozrejme, môže stať, že jedno embryo sa rozdelí na dve a potom sú z toho dvojičky, ale to je výnimka. Kvalitnejšie sú aj preparáty na stimuláciu, nepodávajú sa napríklad každý deň, ale len raz za niekoľko dní.

Sme tam, kde aj zahraničie? Majú páry na Slovensku tie isté možnosti?

Určite áno.  Slovenské centrá asistovanej reprodukcie využívajú všetky metódy ako v civilizovanom svete. Nie sme vôbec na chvoste, ako by si mnohí mysleli. Slovenské poisťovne zatiaľ celkom primerane hradia asistovanú reprodukciu. Mohlo by to byť aj lepšie, napríklad české poisťovne sú vpredu, hradia o niečo viac. V mnohých iných civilizovaných štátoch je však asistovaná reprodukcia hradená menej ako u nás. Metódy, ktoré nehradia poisťovne, si platia záujemcovia sami. Preto je možné aplikovať aj metódy, ktoré sú skutočne najmodernejšie.

Dostupnosť pre naše pacientky je veľmi dobrá.

Prečo potom mnohé páry chodievajú na umelé oplodnenie do Českej republiky?

Je to móda a odraz vynikajúcich marketingových aktivít českých centier asistovanej reprodukcie. V liečbe neplodnosti bude vždy zdravotná turistika. Asistovaná reprodukcia je okrem iného aj vynikajúci obchod.  České centrá boli vždy pred slovenskými, čo sa týka množstva aj počtu liečených párov a vykonaných cyklov. Česi majú približne 40 centier a, samozrejme, snažia sa ich uživiť. Preto hľadajú v okolitých krajinách nových klientov, teda zdroj obživy. A robia to podobným spôsobom ako bežné farmaceutické firmy. Väčšie a finančne silnejšie centrá majú svojich agentov, ktorí hľadajú zdroje v zahraničí, okrem iného často obchádzajú aj slovenských gynekológov. Okrem toho sa na Slovensku rozšírilo, že v zahraničí sa dá liečiť aj z peňazí slovenských zdravotných poisťovní.

Napríklad v Českej republike chcú uzákoniť, aby sa deti dozvedeli meno darcu. Myslím si, že to nie je dobré. Darca má podľa mňa ostať anonymný, je to skrátka zbytočná informácia, ktorá môže dieťa stresovať celý život. Ďalšia vec je napríklad náhradné materstvo, o ktorom sa tiež hovorí a treba to spomenúť.

To u nás nie je povolené. Aký máte na to názor?

Náhradné materstvo má v medicíne svoje miesto. Je to dočasné riešenie pre ženy, ktoré majú zdravotnú indikáciu, ako je napríklad odstránená či nevyvinutá maternica. Prečo by  mali byť ochudobnené o geneticky vlastné dieťa? V takých prípadoch by malo byť povolené náhradné materstvo. Pritom celá vec je dočasná, veď transplantácia maternice sa vo svete začína pomaly rozvíjať. Samozrejme, sú to prvé lastovičky, ale, povedzme, o desať, dvadsať rokov bude transplantácia maternice úplne bežná a otázka náhradného materstva bude zbytočná, lebo už bude vyriešená. Myslím si, že tieto ženy by však teraz mali mať šancu, aby im niekto vynosil dieťa, veď nemôžu za to, že majú nevyvinutú maternicu, alebo mali takú myomatózu či rakovinu, že musela ísť von.

Kto je Martin Petrenko

Po skončení štúdia na LF UK v Bratislave a 15 rokoch práce na bratislavskej I. gynekologicko-pôrodníckej  klinike následne 14 rokov pracoval vo Fakultnej nemocnici v Brne, na Gynek. pôrod. klinike ako primár kliniky a zároveň  sa venoval asistovanej reprodukcii. Na Slovensko sa vrátil, aby založil Centrum reprodukčnej medicíny v Univerzitnej nemocnici Bratislava. Od návratu na Slovensko vykonáva funkciu  zástupca prednostu a vedúceho centra reprodukčnej medicíny I. gynekologicko- pôrodníckej kliniky LFUK a UNB v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda na Antolskej ul. Je hlavným odborníkom MZ SR pre reprodukčnú medicínu a predsedom sekcie asistovanej reprodukcie SGPS SLS. Ako hovorí, neexistujú nemožné sny, iba naše obmedzené predstavy o tom, čo je možné.

Tento článok vyšiel v časopise Fit magazín, ktorý vydáva naše vydavateľstvo Mafra Slovakia.