Vedeli ste, že...? Zásadný rozdiel, či dieťa posadíte pred počítač, televízor, alebo mu dáte do ruky mobil, prípadne hernú konzolu, nie je. „Negatívny vplyv na mozog dieťaťa vzniká v závislosti od svetla a zvukov. Rušivejšie pôsobia neustále sa meniace obrazy a zvuky. Nepriaznivo vplýva aj nevhodný obsah. Ale čo sa týka času stráveného pred monitormi, je potrebné všetky obrazovky sčítať dokopy, bez ohľadu na to, o akú formu alebo zariadenie ide,“ hovorí Arslan Šinková.  

Škôlkarom vytvorte návyky

„Niekedy sú rodičia prekvapení, že sa dá nájsť pomerne jednoducho aj iná činnosť malému dieťaťu v predškolskom veku namiesto toho, aby sme ho zamestnávali mobilom alebo nejakou obrazovkou,“ hovorí psychologička o škôlkaroch, ktorí ešte skôr než dokážu čítať, často dokonale ovládajú prepnutie reklamy na internete. Niet divu, ak sú zvyknutí na telefóne či v televízii pozerať rozprávky sami, zatiaľ čo rodičia potrebujú priestor pre seba, na prácu alebo domácnosť. Pritom je vhodné dieťa už od malička zapájať do domácich prác, varenia a upratovania. „Okrem toho, že sa budú rozvíjať u dieťaťa rôzne schopnosti, bude cítiť, že ho berieme vážne, dôverujeme mu a budujeme tak jeho sebavedomie. Samozrejme, je to vždy s ohľadom na jeho vek a schopnosti,“ apeluje odborníčka. Hoci príležitostné pozeranie akéhokoľvek typu obrazovky nezaškodí, sú situácie, kedy je to vyslovene škodlivé, pretože sa u detí v predškolskom veku budujú návyky. A tie im, ako rodičia, určite chceme odovzdať čo najlepšie a najzdravšie: „V žiadnom prípade neodporúčam obrazovku pri jedle alebo pri zaspávaní. Vedie to k zlým návykom a negatívne ovplyvňuje stravovanie aj spánok,“ dvíha varovný prst Petra Arslan Šinková a dodáva, že moderní rodičia prestávajú deťom spievať a čítať, keď ich ukladajú večer do postele.

Tip odborníčky: Namiesto hrania s modernými technológiami zapájajte deti do chodu domácnosti. Budujete tak jeho sebavedomie.

Vedeli ste, že...? Sú k dispozícii štúdie, ktoré hovoria, že obrazovky negatívne ovplyvňujú napríklad rozvoj reči. Aj koordinácia oka a ruky pri bežnej hre ako je kreslenie či písanie sa nerozvíja pri pozeraní na monitor rovnako, pohyb oka je iný.   

Virtuálny svet školákov

Mohli ste mať akokoľvek pevne nastavený režim a striktne trvať na čase, ktorý vaši potomkovia strávia online, no pandémia všetko zmenila. Školopovinné deti za posledné dva roky potrebovali počítač a pripojenie na internet ako svoj pracovný nástroj. Ak by sme sa riadili tým, koľko môžu v tomto veku tráviť pred obrazovkou, už len dištančné vyučovanie by ďaleko prekročilo limit. Ani po ňom sa však zaklapnutie notebooku nekonalo. „Deti aj po návrate do škôl preferovali trávenie voľného času pri obrazovkách namiesto toho, aby sa stretli s rovesníkmi vonku. Začali viac používať sociálne siete a hrať online hry, kde si vytvorili virtuálny svet priateľstiev,“ hovorí psychologička a jej slová potvrdzuje istý americký prieskum, v ktorom sa až 85 percent rodičov priznalo, že ich potomkovia trávia s modernými technológiami alarmujúco veľa času. Pre porovnanie, pred koronakrízou sa takto vyjadrilo len 8 percent respondentov so školopovinnými deťmi. „To, že deti počas online učenia začali tráviť viac času pred obrazovkami, posunulo akési hranice a pravidlá v mnohých domácnostiach. Je však na nás dospelých, aby sme sa spoločne s deťmi dohodli, a aby mali program adekvátne vyvážený inými aktivitami,“ upozorňuje Petra Arslan Šinková a otvára tak tému nás – rodičov. Nielen naše dcéry a synovia utekajú do virtuálneho sveta. Žijeme v ňom aj my, a ak to chceme zmeniť, začať treba od seba: „Môžeme očakávať, že ak máme my dospelí celý deň v ruke telefón, dieťa to od nás odpozerá ako normálny vzorec fungovania.“ 

Rozoznajte závislosť

To, ako deti trávia čas pred obrazovkou, môže byť rôzne. Od pozerania videí, cez aktivitu na sociálnych sieťach až po hranie hier. Nie, že by jedno bolo bezpečnejšie ako druhé, ale podľa Svetovej zdravotníckej organizácie WHO je napríklad závislosť od online hier od roku 2018 oficiálnou diagnózou a patrí medzi psychické poruchy. Pri každej závislosti sa však spája viacero faktorov, ktoré ovplyvnia to, či jedinec bude alebo nebude závislý. Rizikové je obdobie puberty, kedy rodičia strácajú kontrolu nad tým, ako ich potomstvo trávi čas. Aké sú ďalšie predpoklady k závislosti? „Ide predovšetkým o deti, ktoré majú citlivejšiu nervovú sústavu, nemajú dostatok záľub, pohybu, správnu životosprávu a obvykle nemajú dobrý vzťah s rodičmi. Často unikajú z reálneho sveta do virtuálneho, ktorý im ponúka to, čoho sa v skutočnom živote nedočkajú – rýchlu odmenu bez väčšej námahy, množstvo virtuálnych priateľov, uznanie, prevahu a moc, ak v hre získajú napríklad bohatstvo a peniaze. Dobrým vzťahom s dieťaťom a zdravým záujmom oň výrazne eliminujeme aj vznik patologických javov a duševných chorôb.“

Ak by závislosť bola prípad aj vášho dieťaťa, pripravte sa, že „odvykačku“ absolvujete spolu s ním. „V takýchto prípadoch je predovšetkým potrebná psychoterapia a poradenstvo nielen pre dieťa, ale aj pre jeho rodičov a blízkych,“ upozorňuje Petra Arslan Šinková a menuje príznaky. 

Podľa psychologičky by rodičia mali zbystriť pozornosť predovšetkým, ak:

• Dieťa prestali baviť iné činnosti a aktivity
• Je šťastné len keď sa hrá
• Hrá sa na úkor jedla a spánku
• Stráca záujem o reálnych priateľov
• Pokiaľ sa nemôže hrať je nervózne až agresívne
• Má časté zmeny nálad, je depresívne
• Má problémy so spánkom, trpí únavou

To, ako si zariadite chod domácnosti v neštandardných podmienkach, závisí od množstva faktorov. V prvom rade, od typu vašej práce a zmluvy. Je rozdiel, ak máte denne množstvo telefonátov či virtuálne porady, na ktorých sa musíte zúčastniť, alebo ak stačí len odovzdávať úlohy vo vopred zadanom termíne. Čím flexibilnejšiu pracovnú dobu a náplň máte, tým väčšia je šanca, že to zvládnete aj s deťmi za chrbtom. Druhým bodom, ktorý v nastavovaní systému zaváži, je veľkosť vašej rodiny. Nejde len o počet detí. Rolu hrá, či ste samoživiteľka alebo máte muža, s ktorým môžete plnohodnotne rátať. Samozrejme, plusom sú aj babky, ktoré bývajú blízko, hoci tento luxus má máloktorá žena. Potom prichádza ďalšia premenná, a to v podobe veku detí. Nechať škôlkara, aby si urobil program je rozhodne menej reálne, ako keď vychovávate pubertiaka. Navyše, každé dieťa má inú povahu, a kým niektoré poslušne sedí a robí, čo poviete, iné sa nevie zmestiť do kože. Chce to bojový plán ušitý priamo na mieru.

Pevný režim dňa

Prvé, čo si musíte pri home office s deťmi premyslieť, je pevne stanovený režim každého dňa. Sadnite si vždy večer pred tým, aby ste si deň rozvrhli. Majú deti dištančné vyučovanie? Super, okrem toho, že mladším ratolestiam pomôžete pripojiť sa na online hodinu je inak tento čas priestorom pre vašu prácu. Naopak, ak vás na ďalší deň čaká videohovor, potrebujete vyriešiť, čo v tom čase budú robiť deti. Gratulujeme, ak máte takých disciplinovaných potomkov, že vám poskytnú priestor a zatiaľ sa nezrania, neotrávia alebo nepobijú. Ale ak je nutné, aby bol niekto počas vašej porady s deťmi, musíte čarovať. Prvá voľba padá na muža, hoci to nie je tiež vždy možné. Druhá na starých rodičov, ktorí však nemusia bývať blízko. A tak sa niektoré kreatívne mamičky podelili so svojim trikom. Skúste virtuálnu opatrovateľku! Modernejšie babky alebo dedkovia zvládnu cez videoprenos deťom urobiť program. A keď nikto neprichádza do úvahy, zvážte, aké ženy máte vo svojom okolí. Určite nie ste samy v tejto situácii a možno si dokážete pomôcť so susedkou či kamarátkou s podobným problémom.

Náš tip: Doveďte plánovanie do dokonalosti a napíšte si zoznam úloh na daný deň. Ideálne, ak im pridelíte aj časový rámec. Ak sa stane, že vás deti alebo čokoľvek iné vyruší od práce, budete sa vedieť vrátiť tam, kde ste prestali. Navyše, keď si jednotlivé položky odškrtávate, je to psychologický moment, ktorý vám prinesie pocit zvládnutého dňa.

Vedeli ste, že...? Ak sa plne sústredíte na prácu a dieťa vás vyruší, mozgu trvá až 25 minút, kým sa dokáže opäť koncentrovať a pracovať na plné obrátky. Vynásobte si, aká je to strata času, ak sa to stane napríklad 5x do dňa.

Práca na smeny

Psychológovia radia, aby ste práve pri home office striktne dbali na oddeľovanie práce od rodiny. Je však nereálne myslieť si, že sa budete kontinuálnych osem hodín môcť venovať zamestnaniu a deti prehliadať. Ak ste všetci doma, musíte pozornosť smerovať aj potrebám detí. Menšie sa chcú hrať, väčšie sa nudia a všetky potrebujú jesť. Je to len zlomok toho, čo všetko má pracujúca matka skĺbiť. Niektorým ženám preto bude fungovať, ak si časť práce nechajú na večerné hodiny, alebo naopak, privstanú si ráno skôr.

Rodičia sú dvaja, v ideálnom stave. Isteže, závisí od toho, či váš partner pracuje rovnako z domu, alebo chodieva fyzicky do zamestnania. V oboch prípadoch však môžu fungovať šichty, doobeda robí mama a otec má na starosti deti, poobede opačne. Prípadne to rozmeňte na drobné a vytvorte niekoľko časových okien počas celého dňa, v ktorých sa budete striedať. Aj tu platí, že nájsť univerzálnu radu je náročné, ale organizačné pravidlo v podobe smien iste chápete a určite vymyslíte nejaký model, ktorý bude vyhovovať potrebám práve vašej rodiny.        

SvetEvity radí: Nepridávajte si stres snahou o dokonalosť a zmierte sa s tým, že špecifické okolnosti prinášajú menší pracovný výkon než ste bežne zvyknuté. Chápe to i väčšina zamestnávateľov. Mimochodom, tí majú zvyčajne tiež rodiny. 

Extra tip: Zamerajte sa na pozitíva. Keď je vám najhoršie, spomeňte si na množstvo benefitov, ktoré so sebou práca z domu prináša. Áno, aj tá, keď máte dvojitú smenu a šéfujte zároveň sebe i deťom. Ešte stále ste však mnoho času ušetrili tým, že sa nikam nepresúvate, alebo ste neminuli toľko peňazí na stravovaní sa v reštauráciách.    

Pracovný kút

Vytvoriť si v bežnej slovenskej domácnosti pracovisko nie je jednoduché. Ak máte svoju prácu robiť poctivo, potrebujete na to priestor a pokoj. Táto výzva priamo úmerne rastie s počtom detí, ktoré vám doma pobehujú. Nie každý má možnosť vyčleniť si v dome alebo byte jednu miestnosť, ktorá sa premení na pracovňu. Je to skôr raritou. Preto hľadajte možnosti, kde si zriadite aspoň pracovný kút. Myslieť by ste pri  tom mali na tri základné podmienky.

1. Robiť z miesta, kam má prístup každý jeden člen rodiny, nie je ideálne. Hľadajte alternatívy, kde sa aspoň vizuálne dokážete oddeliť od zvyšku bytu, ak nie je možné zavrieť sa za dverami. Niekedy postačí polica s knihami či kvetmi ako deliaci prvok. Inokedy za obeť padne nevyužitý roh v spálni, v ktorom vznikne vysunuté pracovisko.
2. Pre optimálny výkon je dôležité i denné svetlo a čerstvý vzduch, inak produktivita klesá. Kamkoľvek sa v byte upracete, myslite na to, aby to nebola doslova čierna diera. Rušivými elementami môžu byť aj predmety, s ktorými nepracujete. Odstráňte z dohľadu kopu nevyžehlenej bielizne alebo kuchynské spotrebiče, ktoré vo vás evokujú všetky iné povinnosti, len nie pracovné.  
3. Na prácu pri počítači alebo s telefónom toho nepotrebujete veľa, ale pár podmienok by ste predsa len mali mať. Minimálny rozmer pracovnej dosky by mal byť 40 x 60 centimetrov, inak riskujete bolesť chrbtice alebo zhoršený zrak. Doprajte si tiež kvalitnú stoličku. Ani tá, ukradnutá od jedálenského stola, ani fitlopta nie je z dlhodobého hľadiska vhodnou alternatívou.  Výška monitora by mala byť v rovine očí, takže zabudnite tiež na krčenie sa nad nízkym stolíkom  v obývačke.

Náš tip: Vysvetlite deťom, že ak sedíte na svojom pracovnom mieste, nemajú vás rušiť. Hoci vás vidia doma, táto stolička bude pre ne znamenať, že nie ste k dispozícii.

Samostatnosť detí

Priznajme si, práca súbežne s deťmi chce veľkú kreativitu. Nie len vašu, podporiť ju môžete aj u svojho potomstva. Hoci je odporúčané pravidlo, aby ste pracovnú dosku mali od detí oddelenú, možnože vám zafunguje opak. Najmä s mladšími sa dá dohodnúť na aktivite, ktorú budú mať za úlohu, zatiaľ čo vy potrebujete splniť tú vašu – pracovnú. V takom prípade môžete byť vedľa seba a potichu plniť každý svoje ciele.

No nebojte sa ani v prípade, že ste deťom nevymysleli program. Psychológovia hovoria, že nuda je v určitej miere pre deti zdravá, pretože podporuje ich kreativitu. Keď nevedia, čo by robili, práve vtedy sa zapne ich uvažovanie a niečo si vymyslia. Verme tomu, že to nebude písanie po stenách alebo iná záškodnícka činnosť.   

Samostatnosť nie je len o kreativite. Deti dokážu toho oveľa viac ako si myslíme, len im treba dôverovať. Čas, ktorý trávite spoločne doma je ideálny aj na to, aby sa naučili niektoré domáce práce. Spoločná príprava obeda či večere vám môže pomôcť hneď v dvoch rovinách. Jednak nerobíte všetko samy, ale zároveň majú decká program. Jednotlivé úkony rozdeľte, samozrejme, podľa veku a schopností vašich ratolestí. V prípade dcér či synov v puberte môže byť chod domácnosti alternatívou, ako ich z detskej izby vytiahnete od počítača či telefónu.  

SvetEvity radí: Jednou z aktivít, ktoré môžete s deťmi absolvovať, je výroba tabuliek s nápismi. Môžu byť na nich slová ako TICHO alebo SÚRNE či POMOC.  Vopred si dohodnite situácie a signály, kedy ich budete používať, aby sa nezneužívali.

Náš tip: Skúste si v harmonograme dňa vyhradiť časové bloky, napríklad polhodinové, počas ktorých prerušíte prácu a pri plnej koncentrácii sa budete venovať deťom. Niekedy aj pár minút úprimného záujmu postačí na to, aby boli vaše ratolesti niekoľko nasledujúcich hodín v pohode.

Sedem prikázaní pracujúcej mamy

1. Nastavte si ciele každého dňa realisticky a nehrajte sa na supermanku.
2. Pripravte sa, že sa ciele budú v priebehu dňa aj tak meniť podľa potreby.
3. Nie ste zlá mama, ak ste nenavarili, ale jedlo raz za čas objednali.
4. Robte si pauzy. V záujme psychického zdravia nie len od práce, ale aj od detí.
5. Ostaňte v kontakte s vonkajším svetom. Ubezpečí vás, že nie ste šialené, a že v tom nie ste samy.
6. Nesnažte sa byť pre vaše deti učiteľom roka. Naučte sa dôverovať, že si ostatní robia svoju prácu najlepšie ako vedia. 
7. Nezabúdajte, že táto situácia nie je nová a ťažká len pre vás, ale aj pre vaše deti. Pristupujte k nim s láskou.

ŠTYRI NAJZNÁMEJŠIE MÝTUSY

1. Antiperspirant

Antiperspirant patrí k najpoužívanejšej kozmetike, bez ktorej si nevieme predstaviť bežný deň. Prvý najväčší mýtus o dojčení je, že nesmiete používať antiperspirant. Hliník, ktorý sa nachádza v antiperspirantoch zabraňuje poteniu a údajne neurobí vášmu bábätku najlepšie, ak dojčíte. Mýtus! Profesorka pediatrie Aimee Abu-Shamsieh z univerzity Fresno v Kalifornii hovorí, že neexistuje žiadny priamy dôkaz, ktorý by hovoril o tom, že takýto druh hliníka môže dieťatku ublížiť. Hliník sa prirodzene vyskytuje v životnom prostredí, takže väčšina z jeho príjmu pochádza z potravy a nie z kozmetických výrobkov, ktoré sa cez kožu dostanú do mlieka len veľmi ťažko.

2. Lieky

Nie je pravda, že ak dojčíte, nemôžete užívať lieky. Hovorí sa, že lieky prechádzajú automaticky do mlieka a preto musíte na ne jednoducho zabudnúť. Americká pediatrická akadémia však hovorí, že lieky na zmiernenie bolesti, či zníženie horúčky sú úplne v poriadku.

Článok pokračuje na ďalšej strane

3. Káva

Pri dojčení by ste mali na kofeín zabudnúť? Toto je mýtus číslo tri. Nemusíte sa obávať, kofeín si môžete v kľude dopriať. Výskum totižto ukazuje, že skutočný podiel kofeínu, ktorý sa dostane do mlieka a teda aj k bábätku, je úplne zanedbateľný. Netreba to avšak preháňať, dve šálky kávy denne sú úplne v poriadku.

4. Dvojnásobné množstvo jedla

Vedeli ste, že dojčením spálite až 500 kalórii denne? Preto sa hovorí, že pokiaľ dojčíte, je jednoduchšie sa dostať po pôrode na svoju pôvodnú váhu, ak nie na nižšiu. Strava by mala byť vyvážená aj kvôli dojčeniu a teda neplatí ani tu, že treba jesť za dvoch rovnako, ako to neplatí ani počas tehotenstva. Stačí prijímať dostatočné množstvo kalórii denne pre jednu osobu a zdravo sa stravovať. 

Dieťa s diagnostikovanou poruchou ADHD je rýchlejšie a živšie ako ostatné. Jeho správanie je občas nepredvídateľné a neprimerané, potrebuje viac času na to, aby vedel skrotiť svoje emócie a aby sa naučil regulovať svoje správanie. 

ZNAKY DIEŤAŤA S ADHD

Dr. Hallovel tvrdí, že ak dieťa vykazuje nasledujúce príznaky po dobu najmenej 6 mesiacov, je pravdepodobné, že sa u neho vyskytla ADHD porucha správania: 

-často sa nepokojne hrá s nohami a rukami

-často sa presúva z jednej nedokončenej úlohy do druhej

-často vyhŕkne odpovede na otázky predtým, než by boli dokončené

-ľahko sa čímkoľvek rozptýli

-má problém hrať sa v kľude a pracovať ticho

-má problémy rešpektovať pokyny ostatných

-nepočúva čo sa mu hovorí a má tendenciu skákať neustále do reči

-nevie sa sústrediť na jednu vec

-priveľmi sa vrtí na sedadle a nevie sa ukľudniť

Zatiaľ čo pre deti s ADD (porucha pozornosti) je typickejšia mierna pomalosť, pre deti s ADHD je okrem zníženej pozornosti typická aj hyperaktivita. 

Bohužiaľ má v dnešnom svete už každý piaty pár problém s neplodnosťou. Našťastie sa dá väčšinou príčina jednoducho zistiť a následne vyriešiť, nie je nutné sa ihneď obávať, ak sa vám s partnerom nedarí. Niekedy stačí skutočne málo, dopriať telu pestrý a správny jedálniček, či potrebné vitamíny a živiny. 

POTRAVINY PODPORUJÚCE PLODNOSŤ

Pre podporu otehotnenia skúste do svojho jedálnička pridať nasledujúce potraviny:

-cesnak, cibuľa (je dôležitý pre obsah selénu, prispievajú najmä mužskej plodnosti)

-červená repa (je viac než dôležitá pre plodnosť ženy a zdravý vývoj plodu: vďaka kyseline listovej)

-kokosový olej (podporuje tvorbu pohlavných hormónov)

-maca peruánska (peruánsky ženšen podporuje libido a zvyšuje tvorbu estrogénu)

-materská kašička (dokáže zlepšiť kvalitu spermií a vajíčok a obnoviť hormonálnu rovnováhu)

-med (dodáva telu potrebné vitamíny a podporuje činnosť vaječníkov)

-paradajka (obsahujú lykopén, ktorý je nesmierne dôležitý pre mužskú plodnosť, podporuje aj tvorbu spermií)

Dôvod nedarenia sa otehotnieť môže byť iba drobnosť, ktorá sa dá veľmi rýchlo odhaliť a eliminovať. V prvom rade sa treba nastaviť na zdravý životný štýl, nefajčiť, nepiť a dopĺňať vitamíny potrebné pre telo. Dôležitým krokom je aby ste neboli v strese a boli v psychickej pohode. Telo treba ukľudniť, preto vyskúšajte častejšie prechádzky v lese, či jogu a pilates, dokážu upokojiť vašu myseľ a telo dokonale zharmonizovať.

BYLINKOVÝ, ČI OVOCNÝ?

Najdôležitejšie je, aby to bol čaj určený pre deti, čiže špeciálne detský, či dojčenský čaj. Ten sa líši od ostatných čajov tým, že sa vyrába väčšinou z bylín a ovocia, z ktorých sa vyberú len nealergizujúce druhy bez pridania umelej, či prírodne identickej arómy. 

GRANULOVANÝ, SYPANÝ, VRECKOVÝ?

Väčšina odborníkov sa zhoduje, že sypané čaje sú najlepšou voľbou. Z porciovaných vrecúšok sa údajne tiež môžu vylúhovať látky nevhodné pre dojčatá. Všeobecne detské a dojčenské čaje podliehajú oveľa prísnejšej bezpečnostnej kontrole ako klasické čaje, určené normálne pre dospelých. 

STUDENÝ, ČI TEPLÝ?

Záleží aj od ročného obdobia, no ideálny je vlažný čaj. V zime môžete dieťaťu podať na zahriatie aj teplejší čaj, no pozor, dieťa je oveľa citlivejšie na teplotu ako dospelý človek. Preto ak sa vám zdá čaj horúcejší, radšej chvíľu počkajte a nechajte čaj ešte zopár minút vychladnúť. 

BYLINKY VHODNÉ PRE DIEŤA

-čučoriedka (vhodný na tráviace ťažkosti)

-fenikel (uľavuje bruchu)

-ibištek (skvelý pri prerezávaní prvých zubov)

-lipa (výborná na prechladnutie)

-materina dúška (upokojujúci účinok)

-medovka (pomáha dobrému spánku)

-roibos (zdroj minerálov)

-šípky (prírodný zdroj vitamínu C)

Odkedy si pamätám som mávala rôzne strachy. Jedno obdobie bol strach o blízkych, potom prišiel strach z krvi, mávala som strachy typu, čo ak ma niekto počul hovoriť niečo a teraz to použije proti mne, aj keď som vlastne vedela, že nič také som nepovedala. No pri úzkosti sa racionálno stráca. Vtedy som o žiadnej úzkostnej poruche netušila. Myslela som si, že taká proste som a ostanem. Že som proste zdedila hnus povahu. Vadia mi niektoré zvuky, vône. Že je to moja vina. Jedno obdobie som musela každý večer rozobrať telefón, vybrať simku, lebo som mala paniku, že nás niekto počúva.

​Skôr, než by som prešla k tebe samotnej, upozornila by som na Tvoj profil na instagrame Môj.život.nanovo, ktorý je skutočne edukačný. Upozorňuješ na ňom na stigmy, ktoré sa týkajú duševného zdravia. Ako ti ho napadlo vytvoriť?

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Môj život už nie naruby. Iva (@moj.zivot.nanovo)

Sedem krát nič

A ani som nemala, aj keď sme občas potrebovali podporu odborníkov z oblasti asistovanej reprodukcie. Mala som však problém dieťa donosiť. Pokúsila som sa o to veľa krát. Najhoršie dopadlo moje siedme tehotenstvo, pretože som sa po celú dobu cítila dobre, no po kontrole u gynekológa sme zistili, že s bábätkom sa čosi deje. V 22. týždni som opäť potratila. Bola to pre mňa veľká rana, o to väčšia, že som konečne mala byť mamou a nič nenasvedčovalo tomu, že by to tak nemalo byť... Trvalo veľmi dlho, kým som sa spamätala.

Umelé oplodnenie

Túžba po dieťatku ma však stále hnala dopredu, no odrazu stál proti mne silný súper – vek. Využili sme teda možnosť podstúpiť umelé oplodnenie. Nasledovala klasická tortúra – hormonálne injekcie, odber vajíčok, vloženie embryí späť do tela a čakanie, či budem mať šťastie. Každý vám povie, že úspešnosť páru v takomto prípade najčastejšie závisí od vecí, ktoré sa dejú niekde medzi nebom a zemou. Neostáva nič iné, iba čakať... Verila som, že neostanem bez dieťaťa a dnes som šťastná, že to nakoniec vyšlo. Po štrnástich rokoch snaženia...

Máme Elišku!

Elišku som tri roky dojčila, odmalička som ju nosila ku koňom (vediem jazdeckú školu) a vláčila som ju na chrbte na krosnách. Vyrástla na čerstvom vzduchu, s úsmevom vždy vravím, že skoro v maštali, ale nikdy jej tu nič nechýbalo. Pýtajú sa ma, či ma neovplyvnilo, že sme sa tak dlho nemohli dočkať a nakoniec ju máme, či nie som príliš úzkostlivá... Sme normálni rodičia a z Elišky sa snažíme vychovať životaschopné, samostatné dieťa. Občas ma zamrzí, že vyrastá ako jedináčik, ale nie je prvá ani posledná na svete.

Pozor na výber obuvi
"Nesprávna obuv môže z dlhodobého hľadiska spôsobiť deformity, trvalo poškodiť kostru chodidla, alebo aj prispieť k vývoju skoliózy," upozornila Hamade.

Detská obuv má mať vo všeobecnosti pevnú pätu, a zároveň dostatočne mäkkú a ohybnú podrážku pod prstami a strednou časťou chodidla.

"Pre správny rast kostí je veľmi dôležité, aby malo dieťa v obuvi dostatok miesta pre prsty. Pri výbere prezuviek do školy dajte prednosť takým, ktoré sú vyrobené z prírodných materiálov, napríklad z usní a textilu."

​Aká je správna obuv?
"Sú mäkké, priedušné, absorbujú vlhkosť, nedráždia kožu a prispôsobia sa tvaru chodidla," zdôraznila odborníčka. Nevhodnými materiálmi pre detskú obuv sú koženka, plast, či poroméry."

Obuv z nich sa ťažko prispôsobuje tvaru chodidla, je tvrdá, nepriedušná, nedokáže odvádzať vlhkosť z povrchu kože, a tak môže spôsobiť napríklad plesňové ochorenia," uviedla Hamade.

Dôležité je vyberať obuv podľa účelu jej používania. Pre najmenšie deti je najvhodnejšia nízka členková obuv. Úrad verejného zdravotníctva SR upozorňuje, že prezuvky nie sú to isté čo obuv do telocvične a nemali by sa zamieňať.

Všetko musí byť bio a eko. Celý chod domácnosti sa vedie v tomto duchu, určite u nich nenájdete obyčajný biely cukor. Zdravie dieťaťa je pre tento typ matky prioritou, no niekedy to až priveľmi preháňa. Žiadne sladkosti, či vysmážané jedlo. Všetkého veľa škodí, aj preháňanie so zdravou stravou. 

DOKONALÁ

Dokonalá matka, ktorá je vzorom každej ženy. Všetko má pod kontrolou, doma zakaždým vyupratované, deti vždy tip top, všetko stíha a ešte aj ona sama vždy vyzerá, akoby išla na módnu prehliadku. Jednoducho má perfektne usporiadaný život a všetko vie postíhať tak, aby mala v živote aj kľud a pohodu. 

LENIVÁ 

Tak nejako sa spolieha na manžela, či na svoju matku, že to spraví. Po prípade má vždy po ruke číslo na upratovaciu službu, ktorá za ňu všetko spraví. Do potravín sa jej tiež priveľmi nechce, dajú sa aj objednať. No a varenie, to častokrát zavolá radšej do reštaurácie a objedná jedlo, než by mala stáť dlhšie ako pól hodinu pri šporáku. 

PRÍSNA

Pevná ruka nie je nikdy na škodu, no priveľa všetkého skutočne škodí. U nich doma to skôr vyzerá a pôsobí ako na vojenskom tábore, všetko má svoj režim a pokiaľ nie je dodržaný do sekundy, už je zle. Milosť a neha v takejto domácnosti veľakrát chýba a dieťa tieto pravidlá vníma čoraz viac kritickejšie. Nemalo by existovať v domácnosti priveľa pravidiel, ktoré zasahujú do súkromia a zdravého života dieťaťa.

USTRÁCHANÁ

Všetkého sa priveľmi bojí, preto nikam nechodí, ani len na ihrisko pred domom. Čo ak tam dieťa ochorie, bojí sa chorôb, vírusov, úrazov a ďalších milión vecí, pre ktoré radšej ostane vždy doma. Ak už sa niekam vyberie, nechýba povinná výbava, no aj tá nepovinná. Lieky, náplaste, obväzy. Častokrát si ale takéto matky neuvedomujú, že svojim správaním ubližujú svojim deťom. Nedovolia im spoznávať svet a jediné, čo vidia, sú steny ich domova. Pre dieťa je dôležitá aj socializácia, spoznávanie ľudí a sveta!

Ako ste sa dostali k povolaniu logopedičky?

Vždy som mala rada deti. Už ako malá som vyhlásila, že budem učiteľka v škôlke. Neskôr, keď už som ňou bola a rozmýšľala som ešte nad vysokou školou, páčila sa mi logopédia. Dnes som šťastná, že som logopédka, deti sú úžasné bytosti a každý deň s nimi zažívam množstvo zážitkov.

Rodičia a deti vás poznajú z televízie Jojko, kde v skutočnosti pôsobíte?

Pôsobím v súkromnom centre špeciálno-pedagogického poradenstva, v Inštitúte detskej reči v Bratislave. V tíme je nás 10 logopedičiek a každá sa venuje istej oblasti logopédie. Venujeme sa deťom s oneskoreným alebo narušeným vývinom reči – ranej intervencii, deťom so zajakavosťou, bilingválnym deťom, deťom s nesprávnou výslovnosťou, deťom v predškolskom a aj školskom veku, ktoré už majú alebo sú ohrozené vznikom špecifických porúch učenia.

Máte pocit, že detí s chybami reči pribúda alebo je to porovnateľné, povedzme, s obdobím spred 10 rokov?

Pribúda a vyplýva to aj z výskumov a zo štatistík. Na druhej strane však pribúda aj množstvo kvalitných diagnostických a skríningových nástrojov, vďaka ktorým vieme v deti s potenciálnym rizikom včas identifikovať, a teda im aj poskytnúť včasnú intervenciu.

Od čoho závisí a čo najviac ovplyvňuje správnu výslovnosť a čistotu jazykového prejavu u detí?

Je to viacero faktorov. Do určitej miery vplýva na vývin reči genetika, ale aj prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Na správnu výslovnosť môžu vplývať faktory ako zväčšená nosová mandľa, časté zápaly stredného ucha, časté nádchy, soplíky, alergie, zlý zhryz.
Je dobré naučiť dieťa čo najskôr hrýzť tuhú stravu, piť z pohárika, eliminovať a najneskôr po druhom roku úplne odstrániť používanie cumlíka a dojčenskej fľaše. Naučiť ho správne smrkať a dýchať nosom. Nedá sa však povedať, že aj keď všetky tieto zásady rodič dodrží, poruchy výslovnosti sa neobjavia. Môže to byť totiž aj napríklad pomalšie dozrievanie fonematického sluchu – schopnosti dieťaťa počuť nenápadné rozdiely medzi hláskami.

Od akého vekového obdobia je potrebné „si robiť starosti“, že reč dieťatka sa nevyvíja správnym smerom a je potrebné navštíviť odborníka?

Najdôležitejším indikátorom, kedy vyhľadať logopéda, je obava rodičov. Tí intuitívne často cítia, že dieťa sa nevyvíja ako jeho rovesníci. Už veľmi skoro môžeme pozorovať, či sa dieťa oneskoruje vo vývine alebo registrovať neplynulosti v reči. Sledujeme, či s nami komunikuje gestami, či nám rozumie jednoduché otázky, či má záujem o interakciu s dospelým alebo inými deťmi. Napríklad v dvoch rokoch by už dieťa malo rozprávať v dvojslovných, trojslovných kombináciách, začínať tvoriť prvé krátke vety, ovládať minimálne 50 – 70 slov.
Neskôr, medzi 3. a 4. rokom, ak rodič eviduje v reči dieťaťa chyby v gramatickej stránke reči, slovnej zásobe, porozumení, treba navštíviť logopéda. A čo sa týka artikulácie, tak v 4 rokoch by už mala byť reč dieťaťa úplne zrozumiteľná aj pre cudzích ľudí. Dieťa ešte nemusí úplne presne vyslovovať napríklad hlásky L a R. Ak ich však ešte nevie správne vysloviť v predškolskom veku, tiež je dobré vyhľadať logopéda. Súčasné trendy smerujú k terapii aj vo výslovnosti čo najskôr, často už aj okolo tretieho roka.

Článok pokračuje na ďalšej strane

​Odkedy deti opravujeme a korigujeme ich výslovnosť, od akého veku si uvedomujú, čo od nich chceme?

V domácom prostredí by som odporúčala korigovať výslovnosť dieťaťa od cca 3,5 – 4. roku. Nenásilnou formou, samozrejme. Tak, že po dieťati zopakujme, čo povedalo, so správnou výslovnosťou a môžeme aj danú hlásku zvýrazniť. Ak je ochotné, môže po rodičovi aj opakovať, ak nie, nenútime ho. Nemalo by to veľký efekt. Ak si rodičia nie sú istí výslovnosťou dieťaťa, je dobré sa poradiť s logopédom. Určite ich usmerní a poradí, ako na to.
Existuje viacero efektívnych terapií založených na hre a počúvaní napríklad slov, ktoré sa líšia len jednou hláskou, tu je dôležité vedenie logopéda, ale deti pracujú s rodičmi doma.

Ktoré hlásky či slovné spojenia robia detičkám pri výslovnosti najväčšie problémy?

Najčastejšie je to výslovnosť sykaviek – hlások s, c, z a š, č, ž. Deti ich môžu do určitého veku zamieňať, ale ak to robia ešte aj po 4. roku, určite by som odporučila navštíviť logopéda. A aj vtedy, ak pri ich výslovnosti vkladajú jazýček medzi zuby.
Ďalej sú to hlásky L a R. Ich správna výslovnosť sa osvojuje až medzi poslednými, ale taktiež, ak ich dieťa ešte nevie správne vysloviť medzi 4. a 5. rokom, je dobré vyhľadať logopéda.

Často majú s čistou výslovnosťou problémy aj deti, ktoré nastupujú do školy. Má zmysel navštíviť logopéda? Dá sa nesprávna výslovnosť odstrániť aj v tínedžerskom veku?

Určite to má zmysel, dokonca by som to považovala za nevyhnutné. Problémy s artikuláciou sa totiž môžu neskôr odzrkadliť aj v škole, pri osvojovaní si pravidiel pravopisu a správnej techniky čítania. Nesprávna výslovnosť sa dá odstrániť v akomkoľvek veku. Klientmi sa môžu stať aj dospelé osoby. Ibaže čím je dieťa staršie, tým dlhšie sa nesprávna výslovnosť fixuje, a teda potrebuje väčšiu dávku motivácie. A práve tú často v tomto veku stráca.
Pokiaľ je dieťa malé, túto úlohu zastávajú rodičia. Oni musia s dieťaťom precvičovať úlohy, ktoré dostali od logopéda. Čím viac precvičujú, tým je efekt terapie lepší.

​Čoraz viac detí vyrastá v dvojjazyčných domácnostiach alebo navštevujú jasle, škôlku s cudzím jazykom. Má to vplyv na výslovnosť slovenského jazyka?

Nemalo by to mať vplyv na výslovnosť ani na vývin reči. Bilingválne deti majú vo vývine reči a výslovnosti určité špecifiká, avšak ako dieťa rastie, dokáže bez problémov rozlíšiť jazyk prostredia a plynulo sa mu prispôsobiť. Ak sa aj vyskytnú problémy pri výslovnosti slovenského jazyka, terapia je rovnaká ako u monolingválnych detí.

Ak dieťa chodí do cudzojazyčnej škôlky, má sa doma s matkou rozprávať v materinskom jazyku alebo v cudzom?

Určite by som odporúčala materinský jazyk. Ak by sa rodič rozhodol používať iný jazyk ako materinský, mal by ho ovládať na úrovni rodeného hovoriaceho. Pre dobré osvojenie jazyka je nevyhnutné, aby dieťa prichádzalo do kontaktu s bohatou slovnou zásobou a so správnymi gramatickými konštrukciami, vďaka ktorým si buduje kvalitné jazykové zručnosti. Ak by rodič používal jazyk, ktorý nie celkom dobre ovláda, nemusí poskytnúť dieťaťu správne jazykové vzory. Do určitej miery sa môže používať v domácom prostredí jazyk škôlky alebo školy, spievať si pesničky, učiť sa riekanky, ale vo všeobecnosti by mali rodičia komunikovať s dieťaťom takým jazykom, ktorý ovládajú najlepšie.

Venujete sa aj problémom so zajakávaním? Ako vzniká a je ťažké sa ho zbaviť?

V rámci centra sa moje kolegyne venujú deťom so zajakavosťou. Intenzívne individuálne a skupinovo pracujú nielen s deťmi so zajakavosťou, ale tiež s ich rodičmi. V posledných rokoch je zajakavosť považovaná za neurofyziologickú poruchu so silným genetickým podkladom, z čoho vyplýva, že ide o celoživotný problém. Existuje však skupina detí v ranom veku, u ktorých prejavy zajakavosti odznejú. Napovedajú o tom aj čísla výskytu zajakavosti 5 % v detskom veku a dospelej populácii je to už len 1 %. Dnes sa dá určiť, u ktorých detí bude zajakavosť pretrvávať, avšak nevieme úplne predpovedať, ako sa bude naozaj zajakavosť vyvíjať u konkrétneho dieťaťa, keďže to závisí od mnohých skutočností.

Ak by som mohla odporučiť krásnu knihu preloženú už aj do slovenčiny, ktorá vysvetľuje nové pohľady na zajakavosť, poskytuje všetky potrebné informácie a je určená rodičom, starým rodičom a všetkým, ktorí sa stretávajú vo svojom okolí so zajakavosťou – je to knižka od P. Schneidera a A. Kohmäschovej Čo môžem robiť, ak sa moje dieťa zajakáva.

Veľmi som sa bála povedať to mame. A čo ešte otcovi! Ten ma zabije! S plačom som to vybalila na Pavla. Rozhneval sa, prečo som s tým neprišla skôr, prečo som to tajila. Zachoval sa však ako frajer a išiel so mnou za mojimi rodičmi. No čo vám budem hovoriť, scéna ako z filmu. Otec Paľa tak zmaľoval, že mu monokel nezmizol ani po týždni. Na mňa reval, že som sa dala prvému hlupákovi, ktorého som stretla. Mama len plakala. Hneď na druhý deň so mnou išla na gynekológiu, ale ja som už bola takmer v pätnástom týždni, takže na interrupciu bolo neskoro. Dostala som tehotenský preukaz a rástlo mi brucho aj prsia. To by sa mi bolo páčilo, keby neboli boleli. Fňukala som, že nechcem chodiť do školy, kde som bola terčom posmeškov, no škole sa vyhnúť nedalo.

​Cítila som, ako vo mne čosi bujnie. Kope to. Začínam mať brucho ako bubon. Bola som sama sebe odporná a toho tvora, toho votrelca som nenávidela. Pôrod bol horor a pôrodná asistentka tiež nebola veľmi jemná. Po trinástich hodinách utrpenia sa mi narodil chlapček; tri kilá desať. Chceli mi ho položiť na prsia, ale ja som to odmietla. „Taký krásny chalan,“ hovorila doktorka a krútila hlavou. Bola som rada, že to mám za sebou. Že mám zase ploché brucho. Ale prsia sa nalievali mliekom, lenže ja som toho tvora kŕmiť nechcela. Dostala som zápal a horúčky, ale stále lepšie než mať toho votrelca prisatého k prsníku. Odmietala som návštevy. Chcela som byť sama. Bolo mi zle a domov ma pustili až po dvoch týždňoch. Košík s Jonáškom, nejaké meno som mu dať musela, niesol môj otec. Mama sa nad bábätkom hneď od začiatku rozplývala, otec tiež zmäkol, Pavol sa rozpačito usmieval a chcel ma chytiť za ruku, ale ja som cúvla. Neviem, čo sa to so mnou dialo.

Článok pokračuje na ďalšej strane

​Na všetkých som sa hnevala. Na seba, na Pavla, na celý svet. Vlastne som si uvedomila, že Pavla ani neľúbim, že som veľmi mladá na to, aby som sa vydala a bola zo mňa mama. Že si chcem ešte niečo užiť, a nie sa vláčiť s kočíkom. Môj katastrofický scenár – ja a kočík – sa však nesplnil. Mama s otcom sa rozhodli, že si vezmú Jonáška do pestúnskej starostlivosti, aby som mohla študovať na strednej škole. Presťahovala som sa na internát a domov chodila len cez víkendy. Často som tam stretávala Pavla. „Zaujíma sa o malého viac než ty,“ vyčítala mi mama. „Berie ho na prechádzky, nosí mu darčeky.“ Mne to bolo jedno. Dokonca som mame zakázala, aby mi to bacuľaté stvorenie s modrými očami, ktoré už začínalo bľabotať, hovorilo „mama“. Po maturite som si našla podnájom a hneď nastúpila do práce.

Domov som chodievala už len zriedkakedy. Mala som iné záujmy. Kamaráti, žúry, skrátka som si užívala. Ale potom som stretla Ivana a veľmi sa zaľúbila. Vzali sme sa, ale rodičov som na svadbu nepozvala, v tom čase sme sa už vôbec nestýkali, syna som pred Ivanom tajila. Tri roky po svadbe som znova otehotnela. Tentoraz som čakala chcené dieťa, tešila sa naň, ale osud so mnou kruto zamával. Chlapček sa narodil s ťažkým postihnutím a týždeň po pôrode zomrel.

​Ďalšie dieťa som pre ťažké pôrodné komplikácie už mať nemohla a moje manželstvo utrpelo nezahojiteľnú ranu. Z toho nešťastia sme sa s Ivanom obviňovali navzájom, až sme sa nakoniec rozviedli. Bývalý manžel si onedlho založil inú rodinu a ja som zostala sama. Výčitky svedomia prichádzali plazivo nenápadne ako temné tiene. Najmä v noci. To máš za to, že si ako mladé dievča opustila svojho malého chlapčeka. Vôbec si sa o neho nezaujímala. Nedala si mu ani štipku lásky. Je to trest, hučal mi v hlave neúprosný hlas, ktorý som nedokázala umlčať. Začala som piť a skončila v protialkoholickej liečebni. Môj život bol v troskách, ale tam, pri mojich rodičoch, vyrastalo moje jediné dieťa. Dieťa, ktoré som zavrhla, a teraz po ňom začala zúfalo túžiť.

Bolo to také silné, že som zobrala odvahu a napísala rodičom list, kde som im opísala celý svoj príbeh a poprosila o odpustenie. Boli láskaví. „Príď, ale uvedom si, že ťa Jonáš nepozná. Musíš byť opatrná. Nemôžeš naňho vybafnúť, že si jeho mama.“ Prišla som s hromadou darčekov, ale pre Jonáša som bola cudzia „teta“. Nepamätal si ma. Ako by aj mohol? Krásny, zdravý pätnásťročný chalan, ktorého rané detstvo som zmeškala. Moja túžba mať syna pri sebe sa stávala posadnutosťou. Napísala som rodičom, že by sme sa mohli dohodnúť na zrušení pestúnskej starostlivosti. Mama mi napísala: Príď. Pripravím ho na tvoju návštevu. Poviem mu pravdu, ale to hlavné je na tebe. Nech sa rozhodne, s kým chce stráviť svoj ďalší život, už je veľký chalan.Lenže moja návšteva nedopadla dobre. Aby som pravdu povedala, dopadla katastrofálne. Hádam som si to aj zaslúžila.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Stál predo mnou vysoký, krásny dospievajúci chalan. Díval sa na mňa ako na cudzinku, ktorá vtrhla do jeho života ako ničivý uragán. „Babka mi všetko povedala. Roky som ťa nezaujímal, celé roky si mi nenapísala ani za mnou neprišla. Keď som bol chorý, držala ma za ruku babka. Keď ma niečo trápilo, boli tu len babka a dedko. Niekedy prišiel aj otec, ale ty? Nie si moja mama! Nechcem s tebou nikam ísť, nechcem s tebou bývať, nechcem ťa už ani vidieť, pretože ťa nenávidím! Babka mi nemala vôbec hovoriť, že si moja mama! Moja mama je v cudzine, a tak to zostane! A vôbec, všetci ste ma celý čas klamali!“

Taký výron nenávisti som nečakala. Áno, bola v ňom veľká bolesť a ja som si uvedomila, čo sa v mojom synovi muselo za tie roky odcudzenia odohrávať. Moji rodičia ho proti mne určite nenavádzali, ale bola som pre neho vzdialená a cudzia a navyše zradkyňa, ako by som si mohla za taký krátky čas získať jeho dôveru a priazeň? „Idem s chalanmi von,“ oznámil Jonáš a tresol za sebou dverami. V jeho očiach som zazrela záblesky sĺz. Objednala som sa  k psychológovi.

Vypočul ma a odporučil rodinnú terapiu. Nebude to žiadna „instantná polievka“, upozornil ma, ale beh na dlhú trať. Jonášovi môže trvať dlho, kým sa s celou situáciou vyrovná. Zranenia sú hlboké. Povedal mi, že musím byť trpezlivá, že sa mám pripraviť na to, že syn nebude komunikovať. Ale že to rozhodne nesmiem vzdať.... Termín prvého sedenia sa blíži a ja priznávam, že mám strach…

Tak som sa teda poobzerala okolo seba, oslovovala som rôzne zmiešané rodiny a zisťovala som, ako intenzívne si hovoria do výchovy detí, ktoré do vzťahu prišli spolu s nimi. A modelov je niekoľko.

​1. Všetko platí pre všetkých
Asi najideálnejší stav. Aj u mamy, aj u otca sú rovnaké pravidlá, mama s otcom komunikujú, vedia o sebe aj o dieťati, priority sú nastavené rovnako. Noví partneri rodičov sú viac kamaráti ako rodičia, ale nikdy nejdú proti nim.
„Pamätám sa, že moja malá chodila od svojho otca s nalakovanými nechtami,“ spomína Dominika, „strašne ma to hnevalo, mala tri roky a jeho žena nevedela pochopiť, čo je na tom zlé. Mne sa to nepáčilo, zdalo sa mi to nevhodné a keď to robila aj napriek tomu, že som ju výslovne poprosila, aby to nerobila, sadla som si s bývalým a vysvetlila mu, že JA som mama a JA určujem pravidlá v tomto smere... Potom sa to zmenilo, keď mala dcéra jedenásť a bola posadnutá druhou dierkou v uchu, držala so mnou a nedovolila jej to.“ Nevlastná mama a nevlastný otec by mali byť vlastne len ďalšími dospelými, ktorí sa o dieťa starajú. So všetkou svojou láskou. Psychológovia sa zhodujú v názore, že deti by mali cítiť, že sú súčasťou rodiny. Aj od nich.

2. Ja som lepšia ako tvoja mama
Niektoré ženy vstupujú do vzťahu s mužom, ktorý už má deti, s nadšením, ktoré tomu stavu neprináleží. Zo samej lásky k mužovi sa chcú zmocniť aj sŕdc jeho detí, zabúdajúc, že tie deti majú mamu, ktorú ľúbia a s ktorou žijú svoj život. A najjednoduchšia cesta je – dovoliť to, čo je zakázané, kupovať to, čo nie je vhodné pre konkrétny vek, hovoriť o veciach, ktoré nie sú vhodné.
„Moja dcéra pozerala s priateľkou môjho exmuža filmy, ktoré vôbec neboli pre ňu... Kupovala jej topánky na opätku, aj keď ledva na nich stála... Vždy, keď sa s ňou pred našou bytovkou lúčila, objímala ju, bozkávala a kričala za ňou, že o dva týždne si to zase riadne užijú, že vymyslí super plán,“ spomína Kristína, „bolo to také celé nasilu, celkom ma potešilo, keď sa nakoniec rozišli.“
Keď už spomíname tie rozchody – v Amerike skončí polovica prvých manželstiev a 38 % druhých. Tie druhé možno aj preto, že „macochy“ prekročia svoje hranice, kritizujú bývalé ženy svojich partnerov vo výchove, čo sa mnohým mužom nepáči. Ako matky si totiž veľká väčšina rozvedených otcov svoje expartnerky váži.

Článok pokračuje na ďalšej strane

​3. Moje sú moje, tvoje sú tvoje
Funkčné, praktické, hlavne v prípade, že komunikácia na niektorej strane viazne. Keď deti nie sú vo veku, keď by si veľmi rozumeli, keď si veľmi nesadnú a nechcú sa stretávať, netreba to siliť a hrať sa na veľkú rodinu.
„Ja som mala škôlkarov, môj Martin mal deviataka a ôsmaka. Bolo jasné, že sa im pár minút povenujú, ale Fíha Tralala spolu pozerať nebudú...“ hovorí Janka. „Tak Martin urobil múdru vec a nevzdal sa ich spoločných výletov na hory – radi liezli po skalách. Aj v lete, aj v zime, cez víkendy. Bola som za, keď sa potom vrátili domov, chalani nemali pocit, že ich moje deti otravujú, tých pár hodín s nimi radostne vydržali.“
V rodinách, kde sú deti z predošlých vzťahov, sa často držia aj oddelené kasy. Alimenty sú rôzne, potreby detí sú rôzne, a ak sa partneri nevedia dohodnúť, ako by sa to malo platiť zo spoločnej kasy, pristúpia k tomu, že spoločne si platia len domácnosť, ale deti si financujú každý svoje.

„My sme na tom zhoreli,“ spomína Karolína. „Môj bývalý nemal vysoký príjem, alimenty boli nízke, nemohla som si dovoliť kúpiť deťom to, čo môj priateľ svojim. Bolo to zreteľné najmä pod stromčekom, cítila som sa veľmi trápne, ako tam moje deti sedeli nad svojím balíčkom a jeho deti ich mali ešte desať nerozbalených... Nevedeli sme sa zladiť. On nemal potrebu naskočiť kvôli nám na nižší štandard, to som chápala, ale ja som sa nedokázala dotiahnuť na ten jeho. On nikdy nenavrhol, že by sme mohli spoločne hospodáriť aj pri deťoch a ja som nemala odvahu, predsa, viac peňazí mal on. Tak sme to časom zabalili.“

4. Buďme všetci kamaráti
Mám jednu známu, ktorá núti svojho bývalého a bývalú svojho súčasného, aby kvôli deťom trávili spoločne Štedrý večer. Aj to robia, neviem, ako sa pri tom cítia, ale nedokážu povedať nie. Pritom je to zbytočné. Je skvelé, keď majú deti všetkých rodičov – vlastných aj nevlastných – na prvom svätom prijímaní alebo na stužkovej, na svadbe a podobne. Ale spoločné dovolenky, výlety alebo sviatky, to naozaj nemusí byť výhra.
„Je to také zvláštne, ale keď môj otec zomrel, jeho prvá žena a moja mama sa skamarátili a chodili spolu na masáže, do wellnessu, do sauny. Nikdy som to kamarátstvo nepochopila, možno mali potrebu byť v blízkosti niekoho, kto ho poznal tak dobre ako ony, ale pripadalo mi to veľmi divné,“ hovorí na margo tohto fenoménu Alexandra.

HYGIENA

Hygiena je dôležitá, no netreba to s ňou preháňať. V prvom rade treba naučiť správne hygienické návyky dieťa už v útlom detstve. Umytie rúk po pobyte vonku, či po toalete a čistenie zubov po ráne a pred spaním by malo dieťa vedieť a najmä robiť automaticky bez toho, aby mu to rodič pripomínal. Na druhej strane, všetkého veľa škodí a netreba to preháňať. Izolovanie detí pred cudzími baktériami vedie v skutočnosti k zvýšeniu chorobnosti, hygiena je dôležitá, no treba dávať pozor aj na to, aby si dieťa vybudovalo imunitu aj prirodzene. 

POHYB

Aktívny život je základ. Pravidelné cvičenie zvyšuje počet prirodzených protilátok u dospelých aj detí. Pobyt na slnku je tiež veľmi dôležitý, vitamín D patrí ku kriticky dôležitým látkam pre fungovanie imunity a ďalších orgánov. Vitamín D vieme získať aj pravidelným pobytom na slnku, ideálne, aj dieťaťu doprajeme aspoň hodinovú prechádzku denne na čerstvom vzduchu. 

SPÁNOK

Na imunitu vplýva aj spánok. Kvalitným spánkom vieme zlepšiť imunitu dieťaťa, počas spánku sa totižto regeneruje imunitný systém, odstraňujú sa poškodené biele krvinky a produkujú sa nové. Už len jediná noc s nedostatkom spánku môže spôsobiť oslabenie imunity na niekoľko dní. Preto doprajte vašim deťom kľudný a neprerušovaný spánok. 

VITAMÍNY, ALE AJ PROBIOTIKÁ

Vitamíny umožňujú imunitnému systému fungovať správne, no netreba to s nimi ani zbytočne preháňať. Treba si stanoviť pravidelný prísun vitamínov, ktorý treba dodržiavať. Medzi najdôležitejšie vitamíny patria vitamíny A, B6, C, D, E, kyselina listová, stopové prvky, zinok, železo, selén, horčík, meď a aj omega 3 mastné kyseliny. Tieto živiny sa podieľajú na tom, aby imunita detí fungovala správne a nedostatok ktorejkoľvek z nich môže spôsobiť oslabenie imunity a tak vyššiu náchylnosť na rôzne ochorenia. Netreba zabúdať ani na probiotiká! 

Speváčka Halsey sa stala len nedávno matkou a na svoj instagramový príspevok pridala fotografiu, kde svoje novorodeniatko, syna Endera, dojčí na verejnosti. Hashtag #worldbreastfeedingweek nechýbal a mladá speváčka ukázala, že dojčiť na verejnosti nie je nič zlé a ľudia by nemali byť pohoršení. Je to prirodzené a normálne!

Shay Mitchell

Hviezda herečka, Shay Mitchell, pridala na svoj instagramový profil v roku 2019 fotografiu, kde dojčí svoju dcérku, Atlas Noa. “Breast friends” znel jej popis a fotografia je naozaj nádherná. Shay sa už v minulosti, keď ešte nebola matkou, vyjadrovala k jednému menšiemu indicentu, keď si niekto odfotil mladú mamičku v kaviarni, ako dojčí svoje dieťa a pridal to na facebook s veľmi pohoršujúcim a až nechutným popisom. 

Ashley Graham

Ashley Graham bola vždy veľkou zástankyňou sebalásky, body positivity a všetkého spojeného s feminizmom. Jej nefiltrované fotografie s jej malým bábätkom ukazujú, aký má postoj k dojčeniu a jeho “ukazovaniu”. 

Eva Longoria

Eva Longoria naozaj uchvátila svojich kolegov, keď počas toho, ako režírovala seriál Grand Hotel, dojčila svoje dieťa. “Režírovala, hrala a počas toho dokázala ešte aj dojčiť. Je to neuveriteľné a veľmi inšpiratívne pre mňa” povedala hviezda série Grand Hotel, Roselyn Sanchez, pre People. 

Amy Schumer

Amy Shumer sa už niekoľkokrát vyjadrovala k životu matky na instagrame a nikdy si servítku pred ústa nedávala. Povie vždy tak, ako to cíti a jej instagramové príspevky o tom svedčia. K svojim sledovateľom je otvorená a úprimná, tak aj vyzerá jej profil. 

Obsahuje silice, triesloviny, flavonoidy, éterické oleje, karotén, minerály a čerstvá aj vitamín C. Výborne dochutí a aj prevonia mnohé jedlá.  

KÔPOR

Kôpor je bylinka špecifická svojou chuťou a arómou. Má mnoho priaznivých liečivých účinkov, semená kôpru totižto obsahujú vitamín C a provitamín vitamínu A. V kôpre sa nachádza aj karotén, železo a ďalšie minerály.

​PAŽÍTKA

Podporuje chuť do jedla a tvorbu tráviacich štiav. Je účinná aj proti črevným parazitom. Obsahuje vysoké množstvo vitamínu C, riboflavínu, draslíka, vápnika, fosforu, sodíka, železa a betakaroténu.

PETRŽLEN

Petržlen je najčastejšie používaný druh zeleniny, no jeho vňať je skvelou bylinkou. Má totižto výborné liečivé a obohacujúce účinky. Koreň obsahuje vysoké množstvo vápnika, horčíka, draslíka, vitamínu C a provitamínu vitamínu A. Vňať je zasa mimoriadne bohatá na vitamín C.

RASCA

Rasca obsahuje vodu, bielkoviny, sacharidy, tuky (omega-3 a omega-6 mastné kyseliny), vlákninu, silice, triesloviny, minerály, vitamíny a má mnohé priaznivé účinky. Podporuje imunitný systém, chráni bunky pred voľnými radikálmi, má antiseptické účinky, hlavne na črevá, podporuje trávenie, odstraňuje plynatosť, zvyšuje chuť do jedla, čo je perfektné pri malých deťoch. 

Ďalšie vhodné bylinky, ktoré môžete používať u detí po 1.roku sú: 

cibuľková vňať

majorán

rozmarín

tymián

zelerová vňať

Ste nebojácna, silná a úprimná. Tieto vlastnosti vám pri vychovávaní dieťaťa pomôžu. Nebudete sa báť nových výziev, starosti a ťažkosti zvládnete ľavou zadnou. Rola matky bude pre vás občas mierne stresujúca, no ste dostatočne energická na to, aby ste to hravo zvládla. 

BÝK

Svoje dieťa budete nadovšetko ochraňovať a vždy sa postavíte na jeho stranu, aj keby sa dialo čokoľvek. Budete sa snažiť ho viesť k hodnotám, aké prechovávate vy a budete ho rozmaznávať ako sa len bude dať. 

BLÍŽENEC

Blíženci majú sami takú detskú a hravú povahu celý život, takže budete skvelou matkou. Svojim deťom budete vedieť vždy porozumieť a nebude pre vás ťažké vcítiť sa do nich, preto sa problémy budú riešiť celkom jednoducho a bez zbytočných hádok a konfliktov. 

​RAK

Rak je považované za znamenie, ktoré je matkou pre ostatné znamenia. Žena v znamení raka bude vynikajúcou matkou, má to jednoducho v krvi. Sú skvelými kuchárkami a rady sa starajú o domácnosť, takže rola matky bude pre nich ako stvorená.

LEV

Matka v znamení leva bude chcieť svojmu dieťaťu dopriať všetko. Sama je taká, po čom jej srdce túži, to chce dosiahnuť. Svoje dieťa bude viesť rovnakým štýlom, cieľavedomosť a ambicióznosť bude to hlavné, čo budú chcieť svoje dieťa naučiť. 

​PANNA

Panny potrebujú na normálne fungovanie usporiadaný a uprataný život. Preto bude pre nich rola matky jednoduchá, pretože si budú vedieť vždy rady a všetko bude mať svoje miesto a chod. 

VÁHY

Sú milujúce a láskavé, budú vychovávať svoje deti tak, aby mali vždy srdce na pravom mieste. Tieto mamy bývajú veľmi empatické a so svojimi ratolesťami si skvelo rozumejú. Ich vzťah sa dá považovať miestami za kamarátsky.

ŠKORPIÓN

Škorpióni sú inzenzívni a vášniví a keď sa niečomu na plno venujú, oddajú sa tomu na sto percent. Jednoducho všetko, alebo nič. Ich dieťa bude pre nich všetko a budú mu venovať celý svoj čas. 

STRELEC

Strelci sú dobrodružní a zábavní, preto sa ich deti nebudú nikdy nudiť. Vedia vymyslieť vždy program, aby sa ich dieťa niečo naučilo a zároveň zabavilo. Materstvo nebude pre nich nič zložité, keďže ženy v znamení strelca sú energické a hyperaktívne. 

KOZOROŽEC

Život majú radi podľa pravidiel a občas až nalinajkovaný, čo je v tomto prípade výhodou. Budú mať dieťa vždy pod kontrolou, pretože ženy v tomto znamení sú spoľahlivé a zodpovedné.

VODNÁR

Budú sa snažiť, aby ich dieťa nasledovalo svoje sny. Budú mu v tom pomáhať všetkými silami a vždy budú veriť, že dosiahne všetko, po čom jeho srdce túži. Svojmu dieťaťu dajú aj posledné a to ich robí skvelými matkami. 

RYBY

Ryby sú veľmi citlivé znamenie, preto nebudú mať problém vcítiť sa takmer do všetkého, čo ich dieťa bude prežívať. Matky v tomto znamení budú skvelou oporou pre svoje dieťa a ich dieťa bude vždy vedieť, že sa môže na ňu obrátiť. 

Ty si nešikovný: Docielite to, že dieťa sa skutočne bude cítiť nemožne, nesamostatne a bez sebavedomia.

Prestaň plakať! Týmto spôsobom nedávate pocitom dieťaťa priestor. Neumožňujete mu, aby sa stretlo aj s negatívnymi emóciami. Potláčané emócie sa môžu v budúcnosti prejaviť v inej podobe.

Nechytaj to, urobím to radšej sama. Pripravte sa na to, že s podobným prístupom vám dieťa nebude chcieť pomáhať.

Prestaň za mnou všade chodiť. Potom sa nečudujte, že stratí záujem baviť sa s vami.

Na toto si ešte malá. Keď dieťa odstrkávate, namiesto toho, aby ste mu situáciu vysvetlili, bude podvedome cítiť, že nie je za nič zodpovedné. Aj v čase, keď by sa už malo chovať dospelo.

Pozri sa, aké má Peťa skvelé známky. Ratolesť sa bude porovnávať s ostatnými. Bude im závidieť a bude frustrovaný z vlastnej nedostatočnosti.

​Je zvieratko vhodné k dieťaťu?
Táto otázka zrejme prichádza na rad ako prvá – najmä u rodičov, ktorí sami so zvieratami nevyrastali. Tí, ktorí ich mali pri sebe od detstva a sprevádzajú ich dodnes, by zrejme dlho neváhali. Pravdou je, že podľa odborníkov môže mať zviera každé jedno dieťa – samozrejme, pod dohľadom rodičov. V mnohých ohľadoch je to pre dieťa aj prospešné. „Keď má dieťa nejaké zvieratko, vytvára sa medzi nimi vzťah. Aj zviera začne rešpektovať dieťa, keď ho netýra, samozrejme, dieťa sa popri ňom učí nebyť sebecké, byť ohľaduplné, rešpektovať jeho potreby, napríklad, že keď zvieratko spí, tak ho nechám oddychovať.

Vzájomné interakcie prebiehajú aj medzi dieťaťom a zvieraťom a v tomto smere je to čím skôr, tým lepšie,“ myslí si veterinárna sestra a autorka kníh o psoch Martina Tóthová z Veterinárnej kliniky v Nových Zámkoch. Podľa nej je preto dobré, ak sa aj dieťa narodí do rodiny so zvieraťom. Niektoré výskumy poukazujú na to, že v takomto prípade je u detí aj menší predpoklad vzniku alergie či astmy. Naopak, odstránenie zvieraťa len preto, že čakáte prírastok do rodiny, nemá význam. „Odpratať svoje zviera z domova, kde to zviera normálne žije, len pre očakávané narodenie dieťaťa nemá žiadny zmysel. Pretože ak aj zviera odstránite, roztoče tam zostanú a dieťa sa aj tak narodí do toho prostredia,“ myslí si odborníčka.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Kedy je správny čas?
Aj túto otázku rieši mnoho rodičov, ktorí posudzujú najmä to, či je dieťa na zvieratko pripravené. Zároveň si však treba klásť otázku, či je naň pripravená celá rodina a predovšetkým rodičia. „Každé dieťa môže mať zviera, ale minimálne do 12 rokov, alebo aj neskôr, je to vždy na zodpovednosti rodičov. Vždy je zodpovedný rodič – tak za dieťa, ako aj za zviera,“ upozorňuje Martina Tóthová. Na pleciach rodiča tak bude ležať komfort, ale aj výchova zvieraťa. „Zviera je v tom vždy nevinne, nevyberá si, že sa narodilo a kam sa narodilo, alebo že ste si ho kúpili vy s deťmi alebo bez detí. Aj keď je zle vychované, vždy to závisí od človeka,“ vysvetľuje veterinárna sestra. Vopred treba brať do úvahy aj možnú stratu záujmu o zvieratko zo strany dieťaťa. „Aj toto vždy dosť závisí od dospelých. Keď kupujete dieťaťu napríklad psa, musíte ho kupovať s vedomím, že sa o neho budete starať. Keď ste mu ho kúpili trebárs v jedenástich a teraz má 13 rokov a nemá naň už čas, aj tak ste ho kupovali vy. Rodič musí odhadnúť, či je záujem o zviera ozajstný alebo nie,“ dodáva odborníčka.

​Hygiena a alergia
Prítomnosť zvieraťa v domácnosti môže, samozrejme, spôsobiť isté komplikácie – najmä zdravotné. Alergikov neustále pribúda a aj zvieratá môžu patriť medzi časté alergény. Presnejšie, alergizujúce sú bielkoviny z ich pokožky, mazových žliaz, moču a slín. Tie sa často držia v srsti, a aj preto panuje predstava, že alergiu spôsobuje zvieracia srsť. K najčastejším zvieratám vyvolávajúcim alergiu patria mačky, psy a hlodavce. Samozrejme, ak je dieťa alebo ktorýkoľvek člen rodiny na zviera alergický, môže sa problém pokúsiť vyriešiť u lekára, určite však zviera do takéhoto prostredia nepatrí.

Ak otázky vyvoláva hygiena a možné nákazy, ktoré môžu zvieratá prenášať, tam je riziko zdravotných komplikácií do vysokej miery závislé od vás ako majiteľov. „Základná hygiena musí byť, samozrejme, všade. Aj preto treba zviera dať prezrieť veterinárovi a, samozrejme, dať ho aj podľa potrieb zaočkovať či odčerviť. Čo sa týka parazitov, ak budete udržiavať základnú hygienu, je veľmi malá a takmer nulová pravdepodobnosť, že sa nakazí zvieratko a od neho zase dieťa alebo vy. Samozrejme, dieťa to treba odmala učiť, rovnako ako ho učíte, že si nemá nič brať do úst, nemá jesť zo zeme, má si umývať ruky po hre so zvieratkom, lebo tam môžu byť bacily. Keď sa dodržuje základná hygiena, ktorú sa deti učia odmala, je tam naozaj veľmi malé riziko,“ dodáva Martina Tóthová.

​Ktoré je najvhodnejšie?
Ak ste sa teda rozhodli, že zviera dieťaťu zadovážite, a starostlivo ste zvážili všetky za a proti, na rad prichádza ďalšia otázka – ktoré zvieratko je pre vaše dieťa najvhodnejšie? Väčšina detí má rada malé chlpaté a prítulné klbká a svoje priania väčšinou rodičom rovno predostrie. Detská túžba by však pri výbere nemala byť jediným kritériom. „Keď kupujete auto, tiež neprídete do obchodu a nepoviete dieťaťu, nech vyberie, ktoré sa mu najviac páči. Ani zviera by ste preto nemali kupovať takto,“ upozorňuje Martina Tóthová. Samozrejme, treba zvážiť aj detské priania, hlavné slovo však musí mať rodič. „Závisí to aj od preferencií v rodine. Môžu to byť malé zvieratá, drobné cicavce, škrečky, morčatá, korytnačky, podľa toho, koľko času im chcete venovať. Ak dieťa nemá preferencie, že chce napríklad papagája, tak potom si rodič má vybrať podľa seba. Lebo rodič bude ten, kto sa bude o to zviera starať. A keď chce dieťa hada alebo myš a rodič má k tomu odpor, tak mu ho nemôže kúpiť,“ uvádza veterinárna sestra. Myslieť treba aj na starostlivosť, náročnosť, ale aj hravosť a veľkosť.

Dnes ženy materstvo skôr odsúvajú. V čom bolo super mať dieťa skôr?
Už ako malá som milovala bábätká. Ani neviem opísať tú radosť, keď som mala tú česť kočíkovať po sídlisku naozajstné dieťa. No a toto nadšenie z detí nevyprchalo ani časom. Tehotenstvo, pôrod a výchova boli mojou obľúbenou témou aj s kolegyňami v práci.

Nebála si sa, že ti ako mladej mamine niečo ujde?
Keď som porodila Maxima, mala som 24 rokov. Mojou jedinou túžbou bolo mať rodinu. Predstava, že nebudem môcť ísť na diskotéku, kde som kedysi bola varená-pečená, mi vôbec nerobila vrásky. Bola som toho presýtená. Mám to trochu sťažené, keďže moja mama žije vo Francúzsku. Napriek tomu, že som netušila, do čoho idem, žijem. :)

Si mamou na plný úväzok alebo dokážeš popri deťoch žiť aj život svojich rovesníkov?
Som matka na plný úväzok. Tým, že som syna dlho kojila, na party život nebol čas. A hoci viem, že sa mlieko dá odsať, kojím od roku 2014 a vôbec neľutujem, že nestíham všetko to, čo moji rovesníci.

Je niečo, čo ti materstvo v mladom veku vzalo?
Nemám pocit, že mi materstvo niečo vzalo. Práve naopak. Dalo mi dve zdravé a krásne deti, ktoré sú pre mňa najväčšími učiteľmi. A to, že sa všetko točí okolo nich? Je to len obdobie. A aj keď je to ťažké, viem, že keď najväčší kolotoč okolo detí skončí, budem na toto obdobie spomínať s láskou a v mojom prípade aj so slzami v očiach. Každé obdobie v živote má svoje čaro. Deti sú maličké len raz a veľmi rýchlo to preletí. Treba si ich užiť, venovať sa im, lebo čas, žiaľ, nevieme vrátiť späť.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Myslíš, že je rozdiel, ak má žena dieťa v 20-tke alebo v neskoršom veku?
Vôbec by som to nekategorizovala. Z môjho pohľadu vek nerozhoduje o tom, akou mamou bude žena pre svoje dieťa. Ak má túžbu stať sa mamou, má vzťah k svojim deťom a miluje ich, nemôže byť zlou mamou či má 20 alebo výrazne viac.

Neľutuješ s odstupom času, že si sa rozhodla založiť si rodinu skôr ako tvoji rovesníci?
Vôbec nie. Naopak. Moje deti budú veľké a ja budem ešte stále mladá. Neznie to fajn? ;-)nik

Aké máte s partnerom na toto obdobie plány a sny?
Snívame o cestovaní. Chceme si užívať a vidieť všetko krásne, čo nám život ponúka. A teším sa, že budem mať čas venovať sa aj sama sebe. To je aktuálne pre mňa nedosiahnuteľná méta. Som rada, že si osamote umyjem aspoň vlasy.

Vieš si predstaviť, že by ste ďalšieho člena rodiny mali s väčším odstupom? Presne vo veku, aký je teraz „trendy“?
Medzi Maximom a Zarou je trojročný vekový rozdiel a zatiaľ si to predstaviť fakt neviem. Tehotenstvo nie je pohodlné a také krásne, ako to veľa žien ospevuje. Nikto vám nepovie o jeho odvrátených stránkach. Samotný pôrod, ale aj návrat do reality a navyše s bábätkom to nie je med lízať. Žena je ubolená, psychika rozhodená aj hormóny robia svoje. Sociálne siete, kde sa ľudia prezentujú tak „dokonalo“ tiež na pohode nepridajú :-) Zatiaľ nám dve deti bohato stačia, ale uvidíme, čo nám život prinesie.

Už viacero expertov sa prostredníctvom kníh snažilo odpovedať na zúfalé otázky rodičov – čo robiť, aby ich deti spali kvalitnejšie a najmä dlhšie? Španielsky neuropsychológ Álvaro Bilbao, autor bestselleru Detský mozog, vo svojej novej knihe Všetci do postele ponúka návod pre rodičov, ako si s detským spánkom poradiť. Pre denník El País poskytol rozsiahly rozhovor, z ktorého pre vás vyberáme tie najzaujímavejšie myšlienky.

Nechať dieťa vyplakať sa alebo hneď bežať za ním?

Ľudia veria tomu, že rodičia majú len dve možnosti. Jedna je nechať potomka usedavo plakať, aj keby si išiel vykričať hlasivky. A tá druhá je s ním spať v jednej miestnosti. Vieme, že plač počas dlhej doby môže vyvolať stres, ktorý generuje hormón kortizol. A kortizol zas môže vyvolať neurologické poruchy. Je tiež pravda, že dieťa, ktoré plače v noci bez rodičov, sa cíti obraté o preňho dôležitú pozornosť. Zažíva priam hororové chvíle, lebo nerozumie tomu, že rodičia sú vedľa. V jeho očiach jednoducho zmizli navždy. Plač je veľmi primitívna reakcia. Čím silnejšie totiž dieťa plače, tým pravdepodobnejšie za ním mama príde. A tým skôr prežije. Preto nemôžeme tento inštinkt úplne umlčať.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Čo by si poradil zúfalým nevyspatým rodičom prvého dieťaťa?

Že to je celkom normálna fáza. Keď má bábätko menej ako rok, najpohodlnejšie je s ním zdieľať izbu aj posteľ. Keď si to tak zariadia, budú síce vstávať častejšie, ale výbuchy plaču budú menej rušivé pre mamu aj pre dieťa. Štúdie dokazujú, že je jedno či dieťa spí vo vlastnej izbe alebo s rodičmi. Počas prvého roka  je kvalita spánku veľmi slabá. To znamená, že neexistuje čarovný recept počas prvých mesiacov. No postupne sa situácie zlepší. Dôležité je, aby sa dieťaťu ukázali zvyky, ktoré mu postupne pomôžu nabrať samostatnosť pri zaspávaní. Nezáleží na tom, či vo svojej postieľke alebo v rodičovskej, ale ak si dieťa osvojí dobré návyky, pomôže mu to zaspať. Je tiež dôležité, aby pochopili, prečo ich dieťa plače a zobúdza sa, lebo ak tomu porozumejú, budú schopní vstávať k nemu s väčším pokojom a so zvýšenou toleranciou voči frustrácii. Ich reakcia bude láskyplná a pohodová, čo bábo potrebuje.

Zdá sa že bábätká majú špeciálny detektor na pohyb. Aj keď to vyzerá na tuhý spánok, len čo sa rodičia trochu vzdialia, zobudia sa.

Všetci, ktorí už mali bábätko v náručí vedia, že vo chvíli, keď ho pustíte, sa rozplače. Je to preto, že počas prvých dvadsiatich minút je spánok veľmi ľahký. Keď si uvedomia zmenu, ihneď sa zobúdzajú. Spánok sa totiž spája s určitými stimulmi. Dieťa, ktoré zaspalo v náručí si spánok spája s teplom matky či otca, s fyzickým kontaktom. A keď ho pustíte, je to ako keby ste vy spali v teplej posteli a zrazu by vás hodili do ľadového bazéna. Pre dieťa je to drsná zmena. Treba mu preto pomôcť, aby tým pozitívnym stimulom bola jeho vlastná postieľka a aby ten posledný krok k spánku urobilo samé.

O koľkej by sa mali deti ukladať do postele?

Závisí to aj od ich dopoludňajšieho programu. Vieme, že deti potrebujú veľa spánku. Nejde o to, aby sme ich nútili ležať v posteli, ale aby sme zachovali ich biologické potreby spánku prihliadajúc na vývojovú etapu, v ktorej sa nachádzajú. Bábätko spí denne 16 hodín aj viac, pubertiak a dospelý zas  najmenej osem hodín.  Keď však zájdeme na strednú školu a opýtame sa, koľko študentov spáva osem hodín, ruku dvihne možno 1 percento. Je veľmi dôležité viesť deti k potrebe spánku, ako aj k fixnej hodine odchodu do postele. Dosiahneme to vypnutím svetiel, televízie a tiež rodičovským  príkladom.

Prečo nemajú deti pozerať televízor či hrať sa na tablete pred spaním?

Televízor aj tablet majú aktivujú centrálny nervový systém a dieťa sa môže rozrušiť. No my chceme pred spánkom dosiahnuť pravý opak, aby sa uvoľnilo. Jednoduché pravidlo, ktoré môžu zaviesť všetci rodičia je – žiaden televízor po večeri. Taktiež sme svedkami toho, že malé deti si pozerajú alebo čítajú rozprávky na mobile. Sú to pekné rozprávky, s príjemnou hudbou. Zdalo by sa, že pomôžu privolať spánok. No druh svetla, ktoré žiari z mobilov – takzvané modré svetlo – brzdí príchod melatonínu. Hormónu, vďaka ktorému prichádzajú spánkové cykly, a preto bude dieťaťu trvať zaspávanie dlhšie. Preto je vždy lepšie čítať rozprávku z knihu ako pozerať na monitor.

Video nájdete tu:

tiktok.com/taybeckerbeauty

​Nechať si odgrgnúť bábätko môže byť niekedy dlhé a namáhavé. S týmto trikom to máte hotové za pár sekúnd. Tay Becker prezradila na svojom TikToku, že to funguje na 99.9%. “Vyzerá to divne a smiešne zároveň, no funguje to a to je perfektné!” povedala Tay vo svojom videu. Tento trik vraj sama náhodne našla na Youtube, keď si prezerala niečo úplne iné. 

​Vysvetľuje ako presne držať bábätko pri tomto triku. Stačí ho mať tak, ako pri klasickom odgrgnutí, len pridáme jemné vlnivé pohyby! Mamičky, vyskúšate to?

Dívate sa na neho a vôbec nechápete, čo ste na ňom pred rokmi videli. Ako vás mohol tento muž priťahovať?
Kedysi ste milovali jeho telo a pripadali vám sexi jeho ruky, dnes vám prekáža, keď sa vás tie ruky dotknú. Prekážajú vám jeho pohyby, prekáža vám, keď sa snaží byť milý, a prekáža vám dokonca, keď sa smeje. Ako sa mu pri tom urobia jamky na lícach. Fuj, odporné! A tie jamky ste kedysi tak zbožňovali... Všetko, čo ste na ňom milovali, dnes neznášate. Pripadá vám trápny a máte pocit, že s ním už len strácate čas. A čo je úplne najhoršie – začal vám prekážať aj jeho telesný pach. Pach, ktorý ste pred rokmi považovali za najkrajšiu vôňu na svete. Dnes otáčate hlavu, keď vás chce pobozkať, a sex ledva prežijete, ideálne v podnapitom stave. Už sa k nemu ráno netúlite a ani mu sama od seba nepoviete, že ho milujete. Nepoviete mu to, lebo to už nie je pravda. Žiadne zaľúbené správy počas dňa, žiadne ponáhľanie sa z práce domov. Teraz sa skôr tešíte, keď ste kdekoľvek inde, s kýmkoľvek, len nie s ním.

Lásky už niet
Čo sa to stalo? Kam sa podela láska? Len tak vyšumela, alebo sa stalo tisíc malých vecí, ktoré ju zničili? Ako to, že on vás ešte stále ľúbi a túži po vašej blízkosti? A prečo ste sa do neho vôbec zaľúbili? Vtedy sa vám zdal dokonalý, dnes už nie. Zmenili ste sa vy, alebo on? Najhoršie je, že máte spolu deti. Teda, deti sú super, akurát sa už nemôžete len tak zodvihnúť a povedať mu: „Sorry, už ťa nemám rada...“ Veď on je predsa perfektný otec. Alebo možno nie perfektný, ale dobrý. Trávi s deťmi víkendy, dovolenky, dokonca chodí aj na rodičovské združenia. Deti ho zbožňujú. Nefláka sa po nociach. Máte s ním v podstate pokojný život. Len s tým detailom, že ho už neľúbite. Dokonca ho možno aj neznášate!

​Čo s tým?
Táto pretvárka vás stojí strašne veľa síl, aby nezistil, čo cítite, pretože mu nechcete ublížiť. Ešte mu nechcete ublížiť. Ale cítite, že sa to blíži, že to takto už dlhšie nevydržíte. Tak čo s tým? Povedať mu na rovinu, ako sa veci majú, a dúfať, že to pochopí? Nepochopí! Bude zranený, utrpí jeho ego aj sebavedomie. Ak sa v tomto rozpoložení začne snažiť, aby vo vás opäť rozdúchal plamene, zhnusí sa vám zrejme ešte viac. No ak mu nepoviete vôbec nič, musíte si tieto emócie spracovať sama a rozhodnúť sa, či to necháte tak a budete takto žiť ďalej, kvôli deťom a kvôli nemu, alebo sa s ním jednoducho rozvediete. To môže byť super – nájdete si nového partnera, opäť pocítite lásku s vášeň, deti si zvyknú a on vám jedného dňa odpustí. Aj to je možnosť. Alebo vás znenávidí on aj deti, bude vás čakať odporný rozvod a delenie majetku, sťahovanie, no a z vášho nového partnera sa o pár rokov vykľuje úplný idiot, ktorý navyše ani nebude otcom vašich detí. Má takáto situácia vôbec nejaké normálne riešenie?

Článok pokračuje na ďalšej strane

Čo na to hovorí psychologička PhDr. Leona Dyrehauge?
Táto téma nie je vôbec jednoduchá. Myslím si, že všeobecne máme v dnešnej dobe naozaj veľké nároky na partnera. Mal by byť manžel, najlepší priateľ, výborný otec, dôverník, ešte by mal byť sexy a mužný, zároveň citlivý a vnímavý. To sa však nedá v jednej osobe obsiahnuť. Potrebujeme, aby nás priťahoval, aby sme na neho mohli byť hrdé, aby nám voňal. A aby nám toto všetko vydržalo minimálne desaťročie. Vlastne sme dosť nevďačné a nenásytné. Nemáme miesto na odpustenie, chápanie napríklad toho, že aj partner môže mať ťažkú životnú fázu, že priberie, že sa mu nedarí v práci a podobne. Nie sme zvyknuté prežívať nudu, nie sme zvyknuté nedávať na prvé miesto fyzickú príťažlivosť, nie sme zvyknuté vydržať frustráciu a krízu.

​Takže v určitej fáze vzťahu začneme byť nespokojné a myslím si, že to je presne ten moment, keď to od nás chce aktivitu. Ide o to, či sme rozhodnuté, že vo vzťahu chceme byť v dobrom aj v zlom. To vedomé rozhodnutie nám môže pomôcť rozhojdať sa k aktívnej snahe na vzťahu pracovať. Chce to aj dávku pokory. Lenže pokora je neprenosná vec. Viete, ak vám zomrie manžel, tak ďalší vážny vzťah už beriete inak. Viacej si ho vážite, ste pokornejšia, ste rada, že si s niekým rozumiete a že ten niekto je živý. Táto pokora vám pomáha zostať vďačnou a spokojnou. Je zaujímavé, že niekedy od žien počúvam, že manžel je výborný otec, ktorý sa o deti stará a rodinu má rád, ale že ony už ho nemilujú. Takže o ktorej časti svojho muža hovoria? O tej mileneckej, mužskej? Tú nemilujú? Milovať svojho muža ako otca svojich detí nie je dosť dobré? Nedáva to slušný základ láske? Láska sa predsa vyvíja a v každej fáze bude postavená na niečom inom, či nie? Navrhovala by som, že by sme nemali byť nenásytnými a nevďačnými čiernymi dierami. Bojujme trochu o naše vzťahy, skúsme sa zamerať skôr na veci, pre ktoré sme s partnerom rady, buďme trpezlivé a skúmajme rôzne rozmery nášho vzťahu.

​

Je dokázané, že priebeh gravidity má vplyv na narodené dieťa tak zo stránky fyzickej, ako aj psychickej. Vývin mozgu prechádza v tomto čase viacerými kritickými obdobiami, keď môže dôjsť k predráždeniu neurónov. Výsledkom je, že mozog dieťaťa je nadmerne vzrušivý, hypersenzitívny už od narodenia. Prejavuje sa to nepokojom, bábätko veľa plače a málo spí, má častejšie zažívacie problémy a v ďalších obdobiach môže mať problémy s koncentráciou pozornosti. Zdá sa, že takých detí sa rodí čoraz viac, pretože matkám počas tehotenstva chýba dostatok pokoja. Podľa nás je zbytočné a stresujúce aj príliš časté monitorovanie ultrazvukom, neustále testy a odbery, ktoré vyvolávajú nadmerný strach u budúcej rodičky. Matka a dieťa majú v tom čase prepojené energo-informačné polia a strach im obom škodí. Treba, aby sa o pokoj budúcej mamičky postaral aj otec.

V detstve zohrávajú rolu aj určité stereotypy, ktoré prevezmeme od rodičov. Aká je úloha matky pri výchove?
Matka má byť vzorom nežnej starostlivosti, citlivosti, trpezlivosti a prispôsobivosti. Ústrednú pozíciu matky, jej zjednocujúci a stmeľujúci charakter v rodine niektoré ženy zatiaľ nevedia oceniť, ako sa o tom presviedčame v praxi. Netušia, že predovšetkým od nich závisí, či z domova bude vyžarovať teplo alebo chlad.

Naším presvedčením je, že práve matka určuje, ako bude domov vyzerať, a to najmä zo stránky citovej a estetickej. Obraz ideálnej matky by sa dal vykresliť asi takto: mala by byť milujúca, schopná sebaobetovania a empatická. Pri výchove láskyplná, no pritom dôsledná, ak niečo dieťaťu sľúbi, mala by to splniť. Dôležité je nechať mu dostatok slobody, nebáť sa oň a dovoliť mu zažiť aj nepríjemné dôsledky svojich činov. Nie sme zástancami trestov, ale dieťa musí vedieť, že ak urobí niečo zlé, bude musieť znášať dôsledky konania a podľa možností to aj napraviť. Ak sa dieťa dostalo do situácie, ktorá je preň nová alebo ju nezvláda, matka by mu mala pomáhať a povzbudzovať ho, byť preň ostrovom istoty a bezpečia. Je však extrémne náročné naplniť takýto ideál, o tom niet pochýb.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Zvykne sa hovorievať, že dieťa potrebuje oboch rodičov a oba vzory. Ako by sa mal správať otec? Mal by byť ráznejší, autoritatívnejší alebo dominantnejší ako matka?
Pokúsime sa opäť vykresliť ideálny obraz otca. Dieťa by najradšej videlo otca ako hrdinu a bojovníka, mocného a láskyplného ochrancu, ktorý sa vie obetovať pre veľké veci. Otec má mať schopnosť aktívne si poradiť s vonkajším svetom, zaujať v ňom dobrú pozíciu, byť kompetentný v práci. Má mať schopnosť stanoviť si jasné ciele a pri ich dosahovaní byť vytrvalý. Mal by byť energický a rozhodný, no pritom lojálny, s hlbokým zmyslom pre vernosť. Chlapcovi by mal poskytnúť identitu a hranice a dievčaťu vzor mužskej sily – nenásilnej, láskyplnej a pritom mocnej.

Mediálny svet sa nám, naopak, snaží vnútiť predstavu zábudlivého chaotického otca, ktorý nechá dieťa v električke alebo pred krčmou, v horšom prípade tyrana či alkoholika a v najlepšom prípade otca v zástere s vareškou v ruke... Každý otec by sa mal primeraným spôsobom podieľať na celkovom chode rodiny, na jej finančnom zabezpečení, domácich prácach, výchove detí a voľnočasových aktivitách.

Asi najžiadanejším typom z hľadiska výchovy detí je milujúci, pohodový, kamarátsky a angažovaný otec, ktorý nešetrí dobrou náladou a humorom, rád sa zabáva, no vie byť aj vážny, zodpovedný, spravodlivý i náročný na seba a na deti. Otec, ktorý má prirodzenú autoritu, dokáže poradiť a dá sa naňho spoľahnúť. Dokáže odpustiť, ale i potrestať, ak je to potrebné. Otec by mal byť pre svoje deti imponujúcim vzorom, ale nie nedosiahnuteľným a vzdialeným. Ideálny otec považuje svoje deti za prioritu, dokáže im prejaviť náklonnosť, trávi s nimi čas, hrá sa s nimi a vedie ich k rôznym záujmovým činnostiam.

​

Ako vyzerá šťastná a spokojná rodina?
Na túto otázku nie je jednoduché odpovedať, pretože rodinu tvoria jej členovia a každý z nich môže vidieť šťastie a spokojnosť v niečom inom. Všeobecne je človek spokojný vtedy, ak má uspokojené svoje potreby. Samozrejme, najskôr základné, materiálne, ako sú strava, ošatenie, čistý vzduch a voda. Môžeme byť radi, že z tohto hľadiska sme my Slováci v porovnaní s niektorými rozvojovými krajinami pomerne bohatým národom. No ako je už zvykom, človek stále nemá dosť.

Dieťa môže mať dobrý mobil, ale v triede poškuľuje po spolužiakovi, ktorý má lepší, novší model. Jeho otec je nespokojný, pretože auto, ktoré má, už nie je najnovšie... Vráťme sa však opäť k potrebám. Pre šťastie a spokojnosť rodiny je uspokojenie psychických a sociálnych potrieb azda najdôležitejšie. Teda pocit, že k niekomu patríme, že nás naši blízki milujú, dôverujú nám a bez kritiky nás prijímajú. Ak môžeme s nimi voľne a bez zábran hovoriť, ak sa môžeme na nich spoľahnúť, ak náš domov je oázou bezpečia, pokoja a harmónie. Takto asi vyzerá pravé šťastie človeka a rodiny.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Kto je v rodine najdôležitejší? Je to žena, muž, alebo sú na prvom mieste deti?
Nemyslím si, že treba stanoviť poradie. Každý člen má v rodine svoje miesto a špecifickú úlohu a navzájom by sa mali dopĺňať. Niekedy sa stretávam s tým, že niekto si násilím vybojúva lepšiu pozíciu, ale to sa neoplatí. Ani prenechávanie lepšieho miesta druhému. Sú rodičia, ktorí sa priam chvália tým, že „dieťa je u nás na prvom mieste“, čo implicitne znamená, že partnerovi ani sebe nepripisujú veľkú hodnotu. Lenže potom im krachuje manželstvo a ani sami so sebou nie sú spokojní...

Mali by byť v rodine zachované tradičné roly? To znamená, že žena sa stará o domácnosť, deti a teplo domova, muž je zase pracovne vyťažený, manuálne zručný a dokáže všetko opraviť. Mal by sa v rodine cítiť muž mužom a žena ženou?
Rozhodne súhlasím s tým, že muž by sa mal cítiť mužom a žena ženou. V domácnosti by každý mal robiť to, k čomu ho predurčujú jeho schopnosti a zručnosti, bez ohľadu na tradície predkov. No ak obaja rodičia pracujú, je namieste spravodlivé rozdelenie domácich prác a činností spojených s výchovou detí. V dvojkariérových rodinách je prirodzené, že otcovia preberajú časť tradičných rolí a funkcií, vyhradených predtým matkám.

Určite im neubudne z mužnosti, keď držia v ruke žehličku :-). Výskumy ukazujú, že účasť otcov pri výchove dieťaťa je selektívna. Z činností, ktoré sú nutné na zabezpečenie starostlivosti, si otcovia vyberajú najmä tie, ktoré podporujú emocionálne obohatenie detí (kúpanie, hra, realizácia spoločných koníčkov a zábav, trebárs aj extrémne športy). Činnosti, ktoré sú nutné na fungovanie každodenného života (stravovanie, upratovanie a iné) zostávajú naďalej vo väčšine rodín povinnosťou matky.

Osudový vzťah a veľká láska

Lucia Forman svojho muža Dávida spočiatku nechcela. „Naše zoznámenie bolo vtipné. Zoznámili sme sa počas autoškoly, vraj chodil na náš kurz iba kvôli mne. No ja som sa mu smiala, že koketoval s inými dievčatami. Vtedy som vôbec netušila, že nám náš vzťah vydrží až pätnásť rokov,“ spomína Lucia. Ich vzťah bol vraj veľmi pekný, založený na tolerancii, dôvere, a zažili spolu množstvo krásnych vecí. Dávid Luciu naučil brať život normálne a prirodzene. „Môj muž ma naučil, aby som bola prirodzená, na nič sa nehrala a nebola v živote vypočítavá. Skôr naopak. Brať život a okolnosti také, aké sú, a naučiť sa ich prijať v akejkoľvek podobe a zobrať si zo všetkého to najlepšie. Takisto mi tvrdil, že ak niečo chcem urobiť, tak sa do toho mám pustiť a nemám dať na reči iných,“ spomína exmoderátorka. Jej dlhoročný partner a potom manžel bol úprimný a pokorný človek. V oblasti IT bol veľkým odborníkom a jeho meno rezonuje dodnes. Napriek svojim kvalitám mu úspech nikdy nestúpol do hlavy. „Vždy bol dobrý, ochotný pomôcť a nikdy sa nad nikoho nevyvyšoval. Tieto jeho kladné vlastnosti chcem ďalej odovzdať našej dcérke Lare. Chcem, aby z nej bol jeden úžasný, pracovitý a dobrosrdečný človek, podobne ako bol jej otec,“ hovorí Lucia. Jej manžel Dávid zomrel pred vyše dvomi rokmi na zákernú rakovinu hrubého čreva. Mali za sebou dlhoročný vzťah, potom manželstvo, narodenie dcérky Lary a spoločnú domácnosť, ktorú s láskou budovali. Spomienky na veľkú lásku mladej Záhoráčky sú stále pomerne čerstvé. „Spomienky na Dávida mám uložené v srdci, v duši, ale aj v hlave. Rada ich odovzdám našej dcére. Chcem, aby vedela, akého úžasného otca mala. Je tu pre ňu stále, určite musí byť na ňu hrdý a podľa mňa na ňu neustále dáva pozor zhora,“ myslí si mladá vdova. Hoci bol jej manžel veľmi pracovne vyťažený, všetok svoj voľný čas venoval dcérke a Lucii. Všetko išlo až priveľmi ideálne. Až kým im do života nevstúpila krutá diagnóza...

Dávidova choroba

Luckin manžel bol mladý, produktívny a v dobrej životnej forme. Práve vtedy mu však lekári oznámili krutý verdikt – diagnóza znela: rakovina hrubého čreva. „Bolo to veľmi hektické obdobie. Nemala som však čas priveľmi rozmýšľať. Tým, že tam bola aj naša malá, mali sme obaja silnú motiváciu nepoľaviť a skúšať rôzne alternatívy. Všetky moje veci išli nabok a snažila som sa, aby bol môj muž v čo najväčšej pohode. Myslím si, že práve tá je pri rôznych chorobách veľmi dôležitá,“ vraví známa Slovenka. Podľa nej je pre každého najťažšie najmä si uvedomiť, že je chorý. Podpora, láska a to, že majú okolo seba ľudí, ktorí chcú, aby sa nevzdávali a boli s nimi, je pre nich ten najlepší liek. „Chcela som mu ukázať, že nám na ňom nesmierne záleží. Snažila som sa ho podporovať a motivovať. Bolo pre mňa dôležité, aby vedel, že ho ľúbime. Nechcela som, aby vo svojom stave poľavil. Aj človek s rakovinou môže a musí byť normálne zaradený do života. Hľadali sme preto ľudí s podobným osudom, komunikovali sme s nimi a Dávid bol aspoň viac optimistický,“ tvrdí Lucia. Manželia o všetkom doma diskutovali, radili sa a chceli byť pozitívnym príkladom pre ostatných mladých ľudí. Možno aj vďaka ich príkladu zopár ľudí išlo na vyšetrenie a dostali od nich spätnú väzbu. „Nikdy som svojho muža nenútila do niečoho, čo by nechcel. Snažila som sa ho zobrať do kina, na večeru alebo niekam von. Najhoršie je podľa mňa dávať pocítiť človeku jeho chorobu a vyradiť ho zo spoločnosti. Deje sa to u nás pomerne často. A stretli sme sa s tým aj my osobne. Myslím si, že u nás by sme mali vytvoriť podmienky nielen pre zdravotne postihnutých, ale aj pre inak chorých ľudí tak, aby mali pocit, že sú súčasťou našej spoločnosti, a nie, že sa nachádzajú na jej okraji. V zahraničí môže človek zomierať dôstojne, no u nás to takto nefunguje,“ myslí si Lucia. Po rokoch tvrdí, že ak by mala s Dávidom absolvovať všetko ako pred vyše dvomi rokmi, tak by to urobila znovu...

Článok pokračuje na ďalšej strane

Na smrť sa nedá pripraviť

Jej manžel podľahol ťažkej chorobe v júli 2015. Od zistenia ochorenia bojoval dlhých desať mesiacov. Hoci to Lucia prežívala celé s ním od začiatku až do konca, na jeho smrť nebola pripravená. „Veľa ľudí mi tvrdilo, že som to musela tušiť a čakať. To sú strašné hlúposti. Na smrť milovaného muža sa totiž nedá pripraviť. Ani v najhoršej situácii som si ju nepripúšťala. Aj napriek ťažkej chorobe bola pre mňa smrť môjho manžela veľkým šokom,“ vraví sympatická žena. Dlhé mesiace išla doslova na zotrvačnosť. Nemohla spať, no nemohla ani smútiť. Kvôli dcérke sa nemohla opúšťať, no ani brať antidepresíva, ktoré jej vnucovali lekári. „Neviem si predstaviť ako by som sa pod vplyvom liekov starala o Laru. Nemala som čas na smútok. Musela som riešiť veci, zo dňa na deň som si musela začať hľadať zamestnanie. Samozrejme, že som večer bývala smutná, plakávala som, ale musela som sa problémom postaviť čelom, neľutovať sa a nesťažovať sa,“ tvrdí dnes. Lucia Forman verí, že to osud zariadil tak, aby všetko bolo, ako má, a že dcérka Lara bola v tom období ešte veľmi malá. „Ak by sme mali dcérku oveľa skôr, bolesť nad stratou Dávida by bola dvojnásobná. Takto som peklo prežila len ja a Lara bolo od toho ako-tak oslobodená,“ myslí si mladá žena, ktorá konečne začína žiť a tešiť sa z pekných vecí.

Na smútok je najlepšia práca

Lucia Forman patrí medzi najznámejšie slovenské vdovy. O svojom boji hovorila za manželovho života a nemala s tým problém ani po jeho smrti. Každý sa skrátka so smútkom vyrovnáva inak a ona sa o ňom rozhodla hovoriť. Po tom, ako Dávid navždy odišiel z jej a z dcérinho života, nasledovala krutá realita. Lucia súrne potrebovala robotu, aby sa mohla postarať o malú dcérku. Pomocnú ruku jej podal Bratislavský samosprávny kraj, kde už dlhšie obdobie funguje ako hovorkyňa. Ako sama vraví, každý deň ju obohacuje o nové skúsenosti, zážitky z rôznych oblastí. Dokonca objavila krásne zákutia a miesta v kraji, o ktorých netušila. V práci bola hodená hneď „do vody“ a kolegovia sa k nej správali priateľsky. Nikto ju tam neľutoval, a tak jej to vyhovuje dodnes. „Práve na ľútosť som bola extrémne alergická. Neznášala som, keď mi niekto povedal, že som chúďatko. Iní zase vraveli, že ma obdivujú. Mohli byť radšej ticho. Mohli radšej prejaviť empatiu. Byť vedľa človeka aj bez slov a napriek tomu ho vedieť podporiť je podľa mňa najlepšie. Takých ľudí viem zrátať na prstoch jednej ruky,“ tvrdí s odstupom. „Nemám rada, keď sa ľudia starajú do vecí iných, sledujú, závidia a nedoprajú. O čo ľahšie by sa žilo, keby sme to tu nemali, ale zase, na druhej strane, asi by bola nuda (smiech).“ Lucia miluje šport a venovala sa aj predcvičovaniu vo fitku. Po udalostiach však začala cvičiť až po roku. Šport je pre ňu veľkým relaxom a ako hovorí, cvičí kvôli tomu, aby sa mohla najesť. Nie je zástancom diét, ale normálneho vyváženého stravovania, a v pohode si dopraje aj koláčik a v lete je milovníčkou zmrzliny. Miluje prechádzky, pobyt v prírode, je to pre ňu doping. Aktuálne sa vrátila aj k predcvičovaniu. Mučí baby v ženskom fitku formou tabaty. Sama sa snaží vyhradiť si čas pre športové aktivity niekoľkokrát do týždňa, napríklad ráno, keď malá ešte spí, alebo po práci s vernou parťáčkou Larou. „Chcem ukázať aj druhým ženám, že netreba sedieť niekde v kúte. Čo by mi to dalo, keby som sa nemohla pozrieť dcére do očí, že som nič neurobila a len smútila. Chcem byť pre ňu pozitívnym človekom. Snažím sa byť vďačná za každý jeden deň a z každého jedného dňa chcem vyťažiť absolútne maximum.“

Dôležité je žiť

Bývalá moderátorka, ktorá sa stále venuje aj moderovaniu rôznych akcií, si dokáže vychutnať voľný čas, šport či kávu s priateľkami. Veľmi rada cestuje po Slovensku, do Talianska a tento rok bola s dcérkou aj v Portugalsku. „Niekto tvrdí, že sa s malými deťmi nedá cestovať. V mojej takmer štvorročnej Lare mám veľkú parťáčku, spoločné cestovanie a zážitky nás skrátka bavia a je úžasné sledovať, ako potom malá rozpráva všetkým naokolo, ako letela lietadlom, čo jedla, čo videla, jednoducho tie jej rozžiarené očká sú pre mňa tou naj odmenou,“ hovorí s úsmevom. Lucia Forman tvrdí, že nás formujú práve zážitky, ktoré nám nikto nevezme. Je podľa nej dobré, keď vidíme aj život v zahraničí či v inej kultúre, niekedy si totiž až potom uvedomíme, čo máme, prehodnotíme priority, potom si aj viac vážime veci a podobne. Miluje rôzne krajiny, ale Taliansko je jej srdcovka cez jedlo, kultúru, mestá, more, históriu, ľudí a nedá dopustiť na ich módu. Zbožňuje ich štýl. Rada sa pekne oblieka, vytŕča z davu a nemusí byť od hlavy po päty označkovaná, i keď aj ona sama má svoje obľúbené značky. Teší sa, že ju na spoluprácu oslovujú rôzne obchody, ktoré môže reprezentovať a byť inšpiráciou pre iných. Zo šoubiznisu celkom nezmizla, Luciu môžete často stretnúť na rôznych módnych prehliadkach, ktoré si užíva. „Snažím sa všetko v živote robiť najlepšie, ako viem,“ hovorí na záver. Už sa dokáže usmievať viac ako pred vyše dvomi rokmi...

Zatiaľ čo fotky z kúpania v mori, rybníku alebo doma vo vani sú pre babičku alebo tetu roztomilá vec, príbuzní nemusia byť zďaleka jediní, kto zábery na internete nájde. Hoci sociálne siete aj web varujú a často aj zakazujú fotky nahých detí i dospelých, nejaké občas kontrolou prekĺznu. A môže sa potom stať, že váš album z dovolenky v Chorvátsku má tisícovú návštevnosť - teda pozerá si ho veľa ľudí, ktorí vašu rodinu vôbec nepoznajú.

"Chceme čo najviac chrániť deti a ich súkromie. Snažíme sa, aby fotky nahých dospelých ani detí v bežne prístupných albumoch neboli, ale bohužiaľ nie vždy sa nám to darí, "povedal Miroslav Buček. Pritom majú užívatelia jednoduchú možnosť: stačí fotky nahrať do neverejného albumu. To isté platí aj pre sociálne siete alebo úložiská, kam sa súbory nahrávajú pre stiahnutie ďalšími užívateľmi. "Ak vaša babička žije na druhom konci planéty a vy sa jej chcete pochváliť fotkami napríklad z dovolenky, nie je nič jednoduchšie ako album zaheslovať a babičke jednoducho poslať heslo," vysvetlil spôsob ukrytia fotiek Miroslav Buček pre idnes.cz.

Súkromie si deti zaslúžia už od kolísky
Právo detí na súkromie nie je len otázkou etiky rodičov. Listina základných práv a slobôd je stanovená: "každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života." Potvrdzuje to aj listina detských práv na internete, podľa ktorej má dieťa "právo uchovávať všetky informácie o sebe v tajnosti ". „Niektorí rodičia sa domnievajú, že ak zdieľajú fotky len s priateľmi, nikto iný si ich neprehliadne. Existuje však veľké riziko, že fotky niekto zneužije. Na internete sa pohybujú pedofilné siete, ktoré podobné fotografie vyhľadávajú, zbierajú a po prípadnej úprave s nimi obchodujú, menia si ich. Deti sa navyše neskôr môžu stať obeťami výsmechu a šikanovania zo strany rovesníkov, "vysvetlil pán Záliš.

Nad fotkami nahých detí sa pozastavujú aj niektorí rodičia. "Najčastejšie sa dočítam o riziku zneužitia fotky. Ja mám však aj iný dôvod, prečo fotky svojich detí na internet nedávam. Je mi to voči nim hlúpe. Ako to malé nevinné dieťatko príde k tomu, že sa zrazu ocitne niekde na webe, kde sa na neho môže ktokoľvek pozrieť? Pretože sa rodič chce pochváliť, ukázať? " Posťažovala sa diskutujúca mamička na rodičovskom fóre Modrý Koník. 

Článok pokračuje na ďalšej strane

Nočník, choré dieťa aj trapasy patria do súkromia
A nie sú to len obnažené fotky, ktoré môžu v budúcnosti spôsobiť deťom problémy, keď si ich spolužiaci nájdu na internete. Odborníci neodporúčajú nahrávať do voľne prístupných internetových albumov a na sociálne siete ani fotografie detí na nočníku alebo na záchode. Tie sa hodia maximálne tak do domáceho albumu na poličke, ktorý sa budete ukazovať najbližším priateľom a rodine. Aj tak sa to ale vášmu dieťaťu nemusí v budúcnosti veľmi páčiť, obzvlášť ak ho s nimi budete strápňovať napríklad pred jeho životnými partnermi. Foťák alebo mobil určite schovajte vo chvíli, keď je vaše dieťa choré alebo poranené, skrátka v zraniteľnej situácii. Nie je rozumné zdieľať ani fotky, na ktorých vaše batoľa ukoristilo fľašu piva alebo vám sedí na kolenách pri šoférovaní. Vám sa môžu zdať vtipné a viete, za akých okolností vznikli, to ale už neplatí pre ďalšie milióny užívateľov internetu, kde budú vytrhnuté z kontextu.

Najlepšie je riadiť sa podľa jednoduchého pravidla - čo sa nepáči tebe, nerob ani ostatným. Preto sa neodporúča verejne zdieľať ani fotografie, ktoré dieťa nejakým spôsobom strápňujú, ponižujú alebo ukazujú jeho zraniteľné stránky, ako sú napríklad fóbie. Jedného dňa by na ne totiž mohli naraziť spolužiaci vášho potomka a snímky môžu byť príčinou šikany, alebo dať šikanujúcim nad vašim dieťaťom ešte väčšiu moc. Samozrejmosťou by v dnešnej dobe malo byť, že na internete nebudete zdieľať ani celé meno, adresu, či školy a krúžky, ktoré vaše dieťa navštevuje. Ak potom budete chcieť zdieľať fotku napr. z oslavy narodenín alebo inej udalosti, na ktorej je viac detí naraz, nezabudnite požiadať o súhlas rodičov ostatných zobrazených detí. Každý z nás má trochu inú predstavu o tom, čo je pre neho verejné a čo súkromné ​​a vyhnete sa tak možným nepríjemnostiam.

Vo Francúzsku hrozí rodičom i väzenie a pokuta
To ako rodičia vynaložia so súkromím svojich detí zostáva na ich zodpovednosti. "Sankcie za nahrávanie fotiek nahých detí na internet u nás ani v čechách neexistujú. Pri zverejňovaní fotiek ale nesmie dôjsť k šíreniu pornografie, podľa paragrafu 191 trestného zákonníka. Človek by sa mal riadiť zdravým rozumom a pravidlom: nezverejňuj na internete nič, čo by si si nedal na vonkajšiu stranu dverí svojho bytu, "hovorí Záliš. Nutné je však dodať, že sankcie existujú v zahraničí - napr. Vo Francúzsku zákony určujú, že ak sa deťom v dospelosti nebudú páčiť fotky, ktoré ich rodičia zdieľali on-line, môžu ich zažalovať. Podľa francúzskeho právneho systému sú rodičia zodpovední za ochranu súkromia svojich detí dokonca pod hrozbou siedmich rokov väzenia a pokutou vo výške 45-tisíc eur. Francúzska polícia a odborníci preto varujú rodičov, aby rodinné snímky zdieľali naozaj len s rodinou a najužším okruhom známych, nie s celým svetom. 
 

2. Dodržiavajte tradície
Pamätám si, že my sme doma odjakživa na Vianoce vždy zvonili zvončekom. Takým pekným kovovým, zdobeným, ktorý sme mali už neviem koľko rokov. Bola to predzvesť toho, že pod stromčekom nás už čakajú darčeky. Túto tradíciu dodržiavam aj vo vlastnej domácnosti a verím, že to tak budú raz robiť aj moje deti. A čo sa mi veľmi páči? Keď rodina aspoň v nedeľu vždy obeduje spolu, za jedným stolom. Občas aj celé generácie. Je to naozaj milý sviatočný rituál, ktorý rodinu drží pohromade. Lebo toto presne tradície robia. Spájajú. Akékoľvek. Vytvorte si svoje vlastné alebo preberte tie, čo ste ako deti spoznali. Alebo robte oboje.

3. Dôverujte si a neklamte sa
Že je veľa vecí nad vaše chápanie a ťažko sa vám občas spájajú vzniknuté súvislosti? Skúste si blízkych najskôr vypočuť, kým spravíte hysterický výstup, keď príde manžel neskôr z práce alebo keď vaše dieťa tvrdí, že nie všetko, čo sa stalo, je jeho chyba. Lebo ak ste sa naučili v rodine neklamať si a nebáť sa hovoriť si pravdu o všetkom, nie je na to dôvod. Keď budú doma všetci cítiť, že je možné rozprávať sa bez kriku a hádok, všetko sa dozviete. Aj keby to trebárs malo bolieť, radšej si poviete pravdu, pretože je to fér. Voči všetkým.

4. Podporujte sa
Vraví sa, že ak človek niečo veľmi chce, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol. Lenže aj celý vesmír je bezmocný, ak pri človeku nestojí rodina. Tá má byť odrazovým mostíkom, oporou, útočiskom... Chce vás manžel rozbehnúť nový projekt? Túži byť váš syn hokejistom? Chcela by vaša dcéra spievať? Držte palce, verte, pomáhajte... Akceptujte, že váš muž pracuje občas dlho do noci, aby ste sa mali lepšie, chodievajte na tréningy a zápasy, cvičte pri rádiu a tešte sa na vystúpenia. Všetci spolu. Lebo ak aj vy budete chcieť napríklad vydať kuchársku knihu s rodinnými receptami, hádajte, kto pri vás bude stáť?

5. Plňte sľuby
Musela ste už po dvadsiatypiatykrát ostať dlhšie v práci a nestihli ste zájsť so synom na palacinky či na nákupy s dcérou, ktorá rastie ako z vody? Pamätajte, že čas vám nikto nevráti, preto ak je to čo i len trochu možné, venujte sa rodine. A snažte sa vždy splniť to, čo sľúbite. A ani na to nezabúdajte. Aj keď to je spoločná večera u vás doma s pizzou, lebo nestíhate navariť, alebo výlet do Tatier, namiesto ktorého by ste cez víkend konečne mali upratať. Jasné, že si môžete budovať kariéru, starať sa o domácnosť a to všetko, a aj preto si vás rodina bude vážiť... Ale ak vás deti uvidia len hodinu denne a namiesto toho, aby ste trávili víkend spoločnou aktivitou, budete luxovať celý dom... no veď viete. Pamätajte, že nič vzácnejšie im predsa nemôžete dať, ako je váš čas, nech im už sľúbite čokoľvek.

Článok pokračuje na ďalšej strane

​6. Objímajte sa
Veľa a ešte viac. Lebo objatie má obrovskú silu. Lieči. Podporuje. Je prejavom lásky, záujmu, spolupatričnosti. Pomôže vtedy, keď je smutno vášmu mužovi, lebo sa mu niečo nepodarilo v práci, vašej dcére, keď ju opustí prvý frajer, vášmu synovi, keď sa mu nepodarí futbalový zápas... Lebo objatie je pocitom bezpečia, ktoré vie rodina ponúknuť. Je znakom toho, že nám na druhých záleží, nie sú nám ľahostajní, milujeme ich. A nebojíme sa to dať najavo milým gestom, ktoré často povie viac ako tisíc slov.

7. Ďakujte
Neberte nič ako samozrejmosť. Ani vtedy, keď máte automaticky rozdelené domáce práce a povinnosti. Poďakujte si navzájom za to, že ste pre seba niečo urobili. Vždy. A keď potrebujete pomoc, nebojte sa o ňu poprosiť. Veď k tomu vedieme malé deti a my dospelí na to často zabúdame.

8. Robte kompromisy
Isteže aj názory môžete mať rôzne a že ani všetky záujmy nemusíte mať spoločné, ale je potrebné ich akceptovať a občas sa vedieť prispôsobiť. Napríklad, keď sa vám vôbec nechce ísť na firemnú párty vášho manžela aj spolu s deťmi, ktoré tam budú znudené, ale na druhej strane viete, že pre vášho muža to veľa znamená. Je skvelé aj deťom vysvetliť, že je to také isté, ako keď sa s nimi otec vyberie v sobotu ráno na hríby, aj keby si po celom týždni rád pospal. Je to akýsi výmenný obchod, ktorý robíme jeden pre druhého, ktorý všetky vzťahy drží pokope, lebo nikdy nikoho nebude baviť všetko rovnaké. Dôležité je, že sa viete ako rodina dohodnúť, že kompromisy sa jednoducho robia a že sa robia svojím spôsobom nezištne.

9. Smejte sa a ľúbte
Nahlas a spolu. Často. Na plné ústa. Bez zábran. Uťahujte si zo seba, zabávajte sa. Hrajte spoločenské hry, spievajte karaoke, tancujte, súťažte. Varte spolu, pripravujte raňajky. Stanujte na záhrade. Nič nie je viac ako rodinné šťastie. Tak ho treba svetu ukázať. A lásku tiež. Hovorte „ľúbim ťa“. Len tak, bez dôvodu. Pretože tak to je.

10. Rodinkujte sa
Nezabúdajte, že aj vy ste niekoho deťmi. Že aj vaši rodičia sa vám po celý život snažili dať to, čo sa vy teraz pokúšate odovzdať svojim deťom a vytvoriť vo svojom domove. Navštevujte sa tak často, ako to len ide. Pomáhajte si. Robte spoločné akcie, obedy, oslavy, grilovačky, trávte spolu Vianoce a sviatky. Ukážte vašim deťom, že rodina je to najviac na svete. Že ich starí rodičia, prarodičia, tety, ujovia, strýkovia a krstné mamy... to všetko sú tí, ktorí spolu s vami tvoria krásny rodinný príbeh. Silné puto, ktoré treba pestovať, lebo ľudia, ktorí ho držia pohromade, si zaslúžia vrátiť čas, ktorý vám obetovali. Rovnako ako vám ten váš podľa tohto vzoru raz vrátia vaše deti. Stačí im len ukázať, ako sa robí. A že je jednoducho fajn držať spolu.

Prečo dnes potrebujeme akési manuály na výchovu, keď ich predchádzajúce generácie rodičov vôbec nepotrebovali?
Pred rokmi deti umierali na tuberkulózu či respiračné problémy. To boli veci, ktorých sa ľudia obávali, zatiaľ čo emócie na zreteli príliš nemali. No keď zdravotné problémy viac menej zmizli a šanca na život sa zvýšila, spozorovali sme, že asi 20 percent detí má psychopatologické problémy. Teda každé piate dieťa pod 18 rokov. Veľa sa hovorí o ADHD, no k odborníkom chodia deti s psychotickými myšlienkami či obsedantno kompulzívnymi poruchami správania, ktoré napádajú rodičov.

Čo je hlavný motív týchto psychopatologických problémov?
Detstvo sa skrátilo. Existujú trinásťročné deti, ktoré vypijú päť pohárov alkoholu za hodinu a dostanú sa do etylovej kómy. V Španielsku bolo minulý rok až 5000 prípadov. Žijeme v spoločnosti plnej stresu, a to má na deti nedozierny vplyv: trpia kvôli rozvodom, ktoré ich rodičia nezvládajú, majú príliš veľa mimoškolských aktivít, nemajú čas na hry.

Kedysi vychovávali rodičia, dnes sú to rodičia, škola, médiá, sociálne siete.  Nové technológie na ne majú vplyv, lebo majú prístup na stránky, ktoré podporujú anorexiu, násilie či bezuzdný sex a ony to chcú napodobniť. No to v nich vytvára existenčnú prázdnotu. Pýtal som sa mladých, či stojí za to žiť. Dívali sa na mňa a nevedeli čo na to odpovedať. Ak im nezáleží na ich živote, ako im potom môže záležať a živote iných ľudí? Mali by sa naučiť, čo to znamená ´ty´ - vžiť sa do kože druhého. Treba im k tomu dopomôcť. Rodičia by ich napríklad mali zobrať do nemocnice, kde sú malé deti vo vážnom stave, aby si uvedomili, ako parádne si žijú a že sú šťastné.

Článok pokračuje na ďalšej strane

​Nechránime ich príliš na to, aby sme im ukázali tvrdú realitu?
Deti nepoznajú smrť a utrpenie. Veria tomu, že dedko len zaspal. No život treba ukázať taký, aký je. Treba ich zobrať na návštevu za dedkom, ktorý smrdí kvôli inkontinencii, trpí demenciou a hovorí veci, ktoré nemajú zmysel. No ľúbi vnúčika a jeho treba tiež ľúbiť. Je potrebné, aby ho dieťa pobozkalo. Práve to je skutočná vakcína, aby sa zmenilo sa citlivú, milujúcu bytosť plnú pochopenia.

Netreba mu skrývať, že život je neustály konflikt – musí sa naučiť žiť v páre, žiť so sebou samým, s deťmi, s kolegami. Ak sa mu ponúkne tento typ výchovy, problémy s necitlivosťou, psychopatiou či nedostatkom empatie zmiznú.

Deti vždy nepočúvajú svojich rodičov. Nastala vari strata autority?
Autorita sa rozpustila vo všeobecnosti, nielen tá rodičovská. Samotní policajti dvíhajú obočie, lebo ich mladí urážajú na ulici bez zjavného motívu. A oni by predsa mali byť autoritou! Alebo na školách, keď sa profesori chcú dostať bližšie k študentom a nadväzujú s nimi priateľské vzťahy. No oni nie sú kamaráti, to je chyba! V rodine sa deje to isté, nemôžeme stratiť naše roly. Jeden je rodičom, druhý je dieťaťom.

Ako sa dá zmeniť táto situácia?
Je potrebné deťom ukázať, ako sa vy správate k vašim rodičom, nech ocenia rešpekt. Deti sa riadia tým, čo vidia u svojich rodičov. Potrebujú si uvedomiť, že normy nastavujeme my a keď ich nebudú rešpektovať, pocítia to. Musia vidieť, že nemôžu nanucovať svoju vôľu a že ak nebudú poslúchať, pôjdu s trestom do izby, aj keď sa budú hnevať.  

Nemôžete akceptovať žiadne postrčenie v hneve, nárazy či frajerstvo, hocijako malé a neškodné sa vám javí. Lebo deti vyrastú a keď budú mať 26 rokov, tak tie údery budú nebezpečné. Ak sa nezastaví tento typ situácií, dieťa ich bude opakovať a nebude vás poslúchať. To sa nesmie stať, musí vás poslúchnuť na prvýkrát. A ak ho potrestáte, buďte dôslední až do konca. No vaše dieťa zároveň musí vedieť, že ho vychovávate, lebo ho ľúbite. A že vaše pravidlá sú zároveň pravidlami šťastného spolužitia.

Takže je možné dosiahnuť, aby deti poslúchali?
Áno, dá sa to. Rodičia musia investovať do výchovy predovšetkým v prvých rokoch. Neskôr totiž budú problémy väčšie a zlé návyky sa usadia v takej forme, ktorú zmenia len veľmi ťažko. Ak nevedia ako na to, mali by sa rodičia porozprávať so starými rodičmi, alebo so špecialistami. Hlavne nech si nemyslia, že sa zlý návyk zmení neskôr sám od seba.

​

Ako nás a deti zmenila rýchlosť doby?
Rýchlosť a pokrok ponúkajú instantné riešenia (na bolesť sú lieky s čo najrýchlejším účinkom, hlad zaženie fast food, osamelosť aplikácia). Mnohí chcú byť rýchlo úspešní, bohatí, šťastní, okamžite vyriešiť či zabudnúť na problémy. Už sa neponáhľame pred nebezpečenstvom, ale bežíme za úspechom. Pre pociťovaný nedostatok času sa mnohí ponáhľajú aj na dovolenke, zo zvyku. Možno sa niekomu zdá, že dnešné deti nedokážu udržať pozornosť a sú menej trpezlivé ako kedysi, no často je to dôsledkom odpozeraného vzoru zo strany netrpezlivých dospelých. Rodina a prostredie, v ktorom deti vyrastajú, predstavujú pre dieťa normu, čiže ak samotní rodičia majú množstvo povinností a snažia sa neustále všetko stíhať a s úsmevom zvládať, dieťa môže nadobudnúť pocit, že stále je nutné niečo robiť, ponáhľať sa, neustále niečo niekomu dokazovať.

​Ako to teda vyzerá v praxi?
Ak je prioritou pre dospelých výkon, poslušnosť a ocenenie, môže nastať situácia, keď si deti budú myslieť, že musia v niečom vynikať. Taktiež sa môže stať, že nedostatok času vedie k nevedomému zanedbávaniu detí, čo mnohí vnímajú ako demokratickú či liberálnu výchovu. Je to o schopnosti dospelých odolávať tomu, čo je pre nich v danom momente jednoduchšie – deti túto schopnosť ešte len získavajú. To najrýchlejšie riešenie nemusí byť z dlhodobého hľadiska aj to najvhodnejšie. Ak napríklad pre nedostatok času dlhodobo nereagujeme na potrebu dieťaťa byť vypočuté, neprejavujeme dostatočný úprimný záujem, prestane nám časom o sebe hovoriť.

Kedy dieťa potrebuje našu pozornosť?
Už dojča od nás potrebuje okamžitú spätnú väzbu, reakciu na svoje konanie. Je žiaduce, aby tieto reakcie dostávalo od živej blízkej osoby (napríklad keď mamičky opakujú zvuky po bábätkách, hovoria akoby za dieťa v čase, keď ešte nerozpráva). Avšak aj moderné technológie ponúkajú rýchlu spätnú väzbu vo forme rôznych vizuálnych či zvukových odmien. Ak sa z občasného využitia telefónu v prípade nutnosti zabaviť na chvíľu dieťa stane bežná prax, ukrátime deti o najprirodzenejší spôsob učenia sa – sprostredkovane od blízkych osôb. Mnohí sa v dobrej viere pýšia technologickými zručnosťami ročných detí, no neuvedomujú si, že významnejšie míľniky v ich vývoji sú zanedbané, ako napríklad samostatná chôdza či nástup reči.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Veľakrát dajú rodičia dieťaťu tablet alebo mobil, aby mali pokoj. Aký to má vplyv na dieťa?
Tablet nerobí službu deťom, ale rodičom. Určite s najlepším úmyslom dávajú rodičia deťom telefóny s videami či hrami. Ak od malička vnímam rodičov zapozeraných do obrazovky častejšie ako na seba, čo si budem myslieť? U detí môže vzniknúť pocit zbytočnosti, bezvýznamnosti, často hľadajú spojenie s rodičmi prostredníctvom online hier, kde hrajú s rodičmi. Stáva sa, že už malým deťom rodičia prestanú rozprávky na dobrú noc čítať, no pustia im ich na tablete. Lenže živú mamu a otca, ich hlas, mimiku, nič nenahradí. Som presvedčená o tom, že nárast problémov s rečou u detí súvisí s tým, že menej komunikujeme tvárou v tvár, a to aj s vlastnými deťmi.

​Prečo je to tak?
Zvykli sme komunikovať telefonicky, vzájomne sme sa počuli. V práci často komunikujeme skôr písomne, čo sa prenieslo vplyvom rôznych aplikácií aj do formy kontaktu medzi blízkymi ľuďmi. Máme pocit, že šetríme čas, keď sedíme na školení alebo na stretnutí a zároveň si píšeme s inými ľuďmi. Deti napodobňujú rodičov a neskôr kamarátov. Keď sa všetci z okolia bavia o tom, čo vidia v mobile, alebo si neustále s niekým píšu, prirodzene to začnú robiť aj ony. Kedysi sme sa rozprávali pri sledovaní televízie, dnes si píšeme o tom, čo vidíme online. Skracuje sa však dĺžka viet, ktoré v tejto forme kontaktu používame. Chceme napísať všetko skratkovite, aj samotné slová majú svoje skratky, využívame emotikony miesto pomenovania toho, ako sa cítime.

Sú deti naším zrkadlom? Keď sme nevyrovnaní, prenáša sa to aj na naše deti?
To je zaujímavá otázka. Určite nám deti zrkadlo nastavujú, otázne je, ako sme ochotní s tým pracovať, či sa chceme v tom odraze vidieť. Nikto nie je neustále vyrovnaný a šťastný, je normálne zažívať negatívne pocity a prežívať horšie obdobia. Dôležité je nepopierať to, no zároveň neprenášať na deti zodpovednosť za svoje emócie a neočakávať od nich útechu. Rodičia by mali mať vytvorenú stabilnú sociálnu sieť, teda viac blízkych ľudí, ktorí im poskytnú oporu v náročnom období. Určite spokojní rodičia dokážu reagovať na potreby svojich detí oveľa kvalitnejšie. Niečo ako výrok, že šťastná matka = šťastné dieťa.

Presne na to som chcela nadviazať. Naozaj to v živote platí? Ak je šťastná matka, tak je šťastné aj dieťa?
Asi by som použila výraz spokojná. Počas prvých rokov života dieťaťa by mali byť sýtené jeho potreby zo strany dospelých, keďže nie je schopné naplniť ich samo. Toto obdobie v našej kultúre býva veľký nápor pre matku. Príroda však pomáha a hormóny zvyčajne poháňajú ženu, ktorá akoby zabudla, že aj ona má svoje potreby. Ženy na materskej často svoju rannú kávu vypijú až podvečer, nespomínajú si, kedy si umyli vlasy, no presne vám povedia, čo dieťa jedlo, kedy sa kúpalo a čím ho potešili či rozčúlili. Po čase sa postupne začínajú akoby vracať k sebe, k svojej podstate. Niekedy je ten návrat ťažší a naša spoločnosť im to neuľahčuje. Veľmi veľa závisí od ochoty spolupráce partnera či otca dieťaťa. Nesmieme zabúdať, že rola otca nekončí plodením. Ak je zapojený a participuje, poskytne tým matke čas pre seba, keď si môže ona rozhodovať, čo bude robiť. Načerpanie zdrojov je esenciálne pre následnú schopnosť venovať svoju energiu domácnosti a jej členom. Ak mám zdroje sýtené, pochopím a pokojne reagujem aj na detský plač z dôvodu nesprávne nakrájaného pečiva. Ak idem na zotrvačník, vnímam plač ako negatívum, tón hlasu a slová nedokážem kontrolovať a nehľadám riešenia problému, ale uvoľňujem svoju frustráciu.

Článok pokračuje na ďalšej strane

​Veľa detí je dnes zaťažených mnohými krúžkami. Ako to vnímate zo psychologického hľadiska? Nemáte pocit, že si tým rodičia len plnia vlastné sny?
Nejde len o to, že si rodičia plnia vlastné sny. Je to aj podmienkami, ktoré spoločnosť kladie na to, aby boli ľudia vnímaní ako hodnotní. Dospeláci „multitaskujú“ a už pri plnení jednej úlohy myslia na ďalšiu. Potom sa môže objaviť strach, že ak dieťa nechodí na všestranne rozvíjajúce kurzy už od pol roka svojho života, nevychováme z neho úspešného človeka. Ľudia si často veria viac v profesijnej ako rodičovskej role, intuícia rodičov je neustále napádaná dobre mienenými radami, psychologickými výskumami a príručkami. Potom sa ľahko stane, že sa rodičia necítia kompetentní na takú prirodzenú vec, akou rodičovstvo je. Predpokladajú, že deti potrebujú profesionálov na to, aby ich naučili kresliť, plávať a triafať do lopty. Majú strach, že keď sa nezačne skoro, deti sa nebudú rozvíjať a premrhajú ich potenciál. Chcú pre svoje deti len to najlepšie, a preto sa ich snažia rozvíjať vo všetkých smeroch. Potom sa stáva, že sú deti preťažené a nevládzu sa rozvíjať v ničom. Zabúdame na to obyčajné. Deti by sa mali hrať a žiť tu a teraz. Spoločne s nami, nie vedľa nás. Samozrejme, ak sa dieťa na krúžok teší a samo od seba neustále trénuje, vo voľnom čase radšej robí šnúry či mlynské kolá, cvičí na husle alebo stále kope do lopty a nevie sa dočkať futbalového tréningu, podporujme toto nadšenie a buďme jeho fanúšikmi. Povzbudzujme deti v tom, v čom sú dobré, menej sa sústreďme na to, čo im nejde. Nie je možné byť Picassom, Messim, Einsteinom a Agelinou Jolie zároveň.

Uveďme nejaký príklad.
Ak máme malú talentovanú gymnastku či futbalistu, ktorý však má problém s čítaním, je jasné, že sa tejto činnosti bude snažiť všemožne vyhnúť. Koho baví robiť to, v čom nie je dobrý, či dokonca stratený? Pre život je však čítanie veľmi potrebné, preto treba hľadať také spôsoby, aby sa dieťa z prirodzenej zvedavosti a zo záujmu začalo rozvíjať. Nie vždy stačí dať dieťa na čitateľský krúžok. Je lepšie ukazovať mu, ako nám dospelým čítanie v živote pomáha, uľahčuje mnohé situácie, čo všetko sa dozvedáme. Keď dieťa príde o pol siedmej z nejakého tréningu trikrát do týždňa, nemôžem čakať, že bude zvládať ešte večer s radosťou čítať preň nezaujímavé texty či básničky. Ak si budeme čítať výsledky zápasov a rozhovory s idolmi zapneme s titulkami, dieťa ani nevie, že sa učí. Ak by však dieťa malo pocit, že má povinnosti v škole, na krúžkoch a ešte aj doma, prvé začne bojkotovať to, kde nezažíva úspech.

Funguje to aj opačne?
Ak, naopak, máme doma malého čitateľa, ktorý sa lopty priam panicky bojí, je vhodné v bezpečnom prostredí domova s ľuďmi, ktorým verí, trénovať hravou formou pohybové zručnosti potrebné na zvládnutie práce s loptou, môže si dokonca najprv čítať o rôznych technikách hodu. Ak by sme ho však poslali nepripraveného proti jeho vôli na tréning loptových hier, nie je veľká šanca, že sa bude radovať z úspechov a popularity v tíme.

​Momentálne sa hovorí veľa o rôznych poruchách učenia, niektoré deti majú už v skorom veku depresie. Prečo sa to deje?
Myslím si, že vnímaný nárast týchto porúch je vďaka dostupnejšej a kvalitnejšej diagnostike, ale aj v dôsledku zmeny životného prostredia, potravín, ovzdušia, častým využívaním technológií a tiež vďaka rýchlemu životnému rytmu na strane jednej a pohodlnému životného štýlu na strane druhej. Rodičia zrýchľujú, deti zrýchľujú. Utekáme s deťmi do školy, vozíme ich na krúžky, sme pod paľbou takého množstva informácií ako nikdy doteraz. Poruchy učenia, pozornosti a aktivity tu boli vždy, no ich prejavy boli skôr považované za dôkazy nízkej inteligencie.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Čo dnešným deťom chýba?
Jednoznačne pohyb, voľná hra a nuda. A čerstvý vzduch. Pohyb v rannom detstve ovplyvňuje vývoj mozgu, úzko súvisí s vývinom reči. Pred rokmi sme lozili v byte po koberci, ktorý bol naším ihriskom, objavovali sme, plazili sme sa, lozili sme za tým, čo nás zaujímalo. Prekonávali sme prekážky vlastnou aktivitou a vytrvalosťou. Dnešné deti majú sťaženú situáciu, keďže sa môžu hýbať na parketách, lamináte či inom hladkom povrchu, prípadne sú často odkladané do vibračných sedadiel, odkiaľ síce majú fajn výhľad, ale nemajú možnosť pohybu za cieľom záujmu (hračka, padnutá špina, čokoľvek). Dávame deti do neprirodzených polôh, odkiaľ len pasívne pozorujú a nemajú možnosť prirodzene sa hýbať. Väčšie deti sú takmer stále pod dozorom, vonku na ihrisku, v detskom kútiku, v škole, na krúžkoch. Rodičia sa o ne boja, prioritou je bezpečie. A tak dnes pre deti neexistuje lozenie po garážach, preliezanie plotov, skákanie zo sena. Čo bolo kedysi normálne, dnes chýba, nahrádza to opäť krúžok – parkúr (smiech). Naši rodičia nevideli (našťastie) každý náš krok, keď sme boli s kamarátmi vonku. Dnešní rodičia však vidia všetko a, samozrejme, túžia zasahovať, kontrolovať.

Ak som to teda správne pochopila, dnešných deťom chýba pohyb na čerstvom vzduchu…
Malým deťom chýba pohyb aj doma. Myslím to úplne od narodenia. Deťom berieme možnosti spontánneho pohybu. Potom veľakrát robíme nevedomé chyby v tom, že napríklad pridržiavame deti, keď sa nám zdá, že by už chceli chodiť. Chodúľky a vodenie za ručičky len umelo zasahujú do vývinu, čo sa časom môže prejaviť napríklad ako problém s rečou, pozornosťou či s učením.

​Mali by sme naše deti viesť k ekológii a zdravšiemu spôsobu života?
Ak chceme, aby mali čo dýchať aj deti našich detí, tak by sme mali zdravo a ekologicky myslieť a žiť. Ako vo všetkom, aj tu nás deti budú kopírovať. Už nestačí učiť deti, že smeti sa nehádžu na zem. Mala by byť samozrejmosť, že v domácnosti hádžeme odpad do rôznych nádob, teda že separujeme. Nič nás to nestojí a planéte to pomôže. Deti dokonca baví zisťovať a pýtať sa rodičov, ktorý obal patrí do ktorého koša. Niekedy staršie deti dohľadajú presné informácie o sporných obaloch a vzdelávajú generáciu svojich rodičov.

Aké ďalšie aspekty sú podstatné ?
Podobne je to so stravou, naše poklady ťažko budú jesť šaláty, ak sami pravidelne jeme zabíjačkové špeciality, zapíjame ich sladkými nápojmi a voľný čas trávime ležaním a hraním počítačových hier. Ak je súčasťou rodinného fungovania nákup a konzumácia zdravých potravín, prechádzky a pohyb ako niečo, čo členom domácnosti prináša radosť, ak sú deti súčasťou rozhodovania a prípravy jedál, máme oveľa vyššiu šancu, že deti budú preferovať zdravý životný štýl v dospelosti.

Ako vieme pristupovať k zdravému spôsobu života našich detí?
Každý, kto sa zaujíma o svoje širšie okolie, vníma, že všetky produkty, ktoré si zakúpime, majú enormný vplyv na našu planétu. Takéto vzdelávanie je na nás. Hľadajme a šírme overené informácie o uhlíkovej stope, o procese získavania súčiastok na výrobu technológií, o podmienkach, v akých sa chovajú zvieratá pred tým, ako ich skonzumujeme. My by sme mali byť tými, ktorí vhodnými, inšpiratívnymi či provokatívnymi otázkami vzbudzujú u detí zvedavosť a túžbu po poznávaní pôvodu každej veci, ktorú využívame, a vplyvu, ktorý daná vec má nielen na život jednotlivca, ktorý ju kúpil, ale aj na životy tých, ktorí sa podieľali na jej výrobe, distribúcii a predaji. Nemali by sme zabúdať na to, že naše rozhodnutia dnes definujú život planéty do budúcnosti.

Dáva mi za vinu, že nemáme z čoho žiť

Už nejaký čas som sa totiž cítila doslova vyhorená a prvýkrát v živote mi napadlo, že by som mala zvoľniť. Ale bola to len myšlienka, ktorú som odohnala. Na nejaké špekulovanie v mojej pozícii nebol čas. Mala som na starosti asi tridsať ľudí, dokonca v piatich krajinách. Boli dni, keď som domov chodila len spávať, a niekedy ani to. Vymieňala som len kufre. Nedávno však padlo rozhodnutie, že moje oddelenie rušia. Dostala som síce ponuku postúpiť vyššie a premiestniť sa do zahraničia, ale za podmienok, za ktoré to nestálo. Vedela som, že to pre mňa znamená výpoveď. No napadlo mi, že možno to tak zariadil život, aby som naozaj konečne spomalila. A presne tak som to aj zobrala. Mala som navyše hneď niekoľko celkom slušných ponúk. Aj keď moje spomalenie nebolo zadarmo, čo sa týka príjmu, výrazne som klesla, čo, samozrejme, otriaslo aj rodinným rozpočtom. A nielen ním, ale aj mojím mužom. Vyrovnaný budhista sa zmenil na chlapa v strese. Dookola mi rozprával, že ma nechápe, že nerozumie, že som si asi neuvedomila, že tu nejde len o mňa. Veď som zodpovedná za rodinu, ktorá podľa neho o chvíľu nebude mať z čoho žiť. Ani náznak uvedomenia si, že dosiaľ som zaberala až na hranicu svojich síl ja, a teraz je rad na ňom, alebo že by malo platiť, že každý chvíľku ťahá pílku, a teraz nastala tá jeho. Doteraz nemusel byť živiteľom rodiny, ale znamená to, že to ani nevie?

Katka prežila 5 mesiacov pred svadbou tzv. kardiálnu smrť a kardiodefibrilátor, ktorý jej v prípade potreby dá výboj, jej už trikrát zachránil život. Odmalička mala choré srdce a nevedela, či jedného dňa bude môcť mať vlastné deti. „Krátko po svadbe sme išli za lekármi, chceli sme vedieť, či nám ,odobria‘ mať biologické dieťa alebo nie. Odpovede sme sa nedočkali, a preto sme sa tak nejako prirodzene rozhodli, že ideme do adopcie,“ rozpráva sympatická mama dnes už dvoch dcér, ktorá si nepamätá, že by s manželom viedli okolo adopcie siahodlhé debaty. A tak začali zisťovať detaily o adopcii, o tom, kde a ako absolvovať prípravu.

Bez požiadaviek
Pri zadávaní kritérií boli veľmi struční. Neudávali farbu pleti, etnikum, pohlavie ani zdravotný stav. Jediná požiadavka bola, aby malo dieťa maximálne pol roka. Netrúfali by si ani na vážne zdravotné postihnutie, ale povedali si, že uvidia, keď im dieťa „ponúknu“. Vždy je predsa možnosť povedať nie. Na príchod nového člena rodiny sa však nijako špeciálne nepripravovali. „Chodili sme na prípravu, ktorá je potrebná na to, aby nás zapísali do zoznamu čakateľov o dieťa. Najprv sa mi zdalo, že je to zbytočné a dlhé, nakoniec to bolo fajn. Človek sa dozvedel veľmi veľa zaujímavých vecí, nadviazal priateľstvá s inými adoptívnymi rodičmi,“ spomína na celý proces Katka. Staršia dcéra Alenka do rodiny natrvalo prišla, keď mala 15 mesiacov, mladšiu Adelku spoznali, keď mala necelý rok. No „vďaka“ súdom sa do trojčlennej rodiny dostala, až keď mala 20 mesiacov.

Dôležitá je vôňa
Gálikovci potvrdzujú aj to, že v celom procese musí zafungovať istý druh chémie a dieťa musí rodičom voňať. „Je pravda, že človek nejako podvedome vie, že toto je ,to‘ dieťa. U nás to platilo v obidvoch prípadoch. Keď nám ukázali fotky báb, hneď sa nám zapáčili a s manželom sme vedeli, že ich chceme vidieť naživo. K chlapčekovi, ktorého nám ukázali ako prvého, nás akosi nič nepriťahovalo,“ opisuje prvé kontakty s deťmi Katarína a dodáva, že ľúbiť dievčatá začali veľmi rýchlo a prirodzene. Netrvalo to roky ani mesiace. Zároveň dodáva, že hoci adopcia nie je jednoduchá ani pre jednu stranu, ťažšie to má určite dieťa, ktoré je vo väčšine prípadov maličké, ide do cudzieho prostredia a za sebou môže mať rôzne traumy. Deti však veľmi rýchlo pochopia, že nová rodina je miesto, kde im je dobre, kde sa o ne s láskou postarajú.

Sestry s rovnakým priezviskom
To, že Adelka a Alenka sú adoptované, pred nimi rodičia netaja. Obe dievčatá sú z rómskych rodín a zaujímavosťou je, že majú rovnaké biologické priezvisko, aj keď biologické sestry nie sú. „Vedia, že sa narodili inej tete z bruška, ale nám sa narodili zo srdiečka.“ Hoci mladšia Adelka to má niekedy ako rozprávku, staršia Alenka to už vníma viac. Pýta sa na súrodencov, biologickú mamu aj na to, či ich niekedy bude môcť stretnúť. „Myslím, že každý by chcel vedieť, kde sú jeho korene, a možno poznať odpovede na niektoré otázky.“ Ak sa dievčatá rozhodnú spoznať biologickú rodinu, Katka s Maťom im v tom určite nebudú brániť.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Už nie sú cudzie
Pri otázke, či človek dokáže ľúbiť adoptované dieťa rovnako ako vlastné, Katka nezaváha ani chvíľu. „Určite áno, lebo naše deti sú naše vlastné, už nie sú cudzie. Moji rodičia majú okrem našich báb aj biologické vnúčatá. A keby si sa spýtala ich, nerozumeli by otázke. Ľúbia ich najviac na svete, všetky rovnako,“ rozpráva Katka s manželom, ktorým Adelka s Alenkou zmenili život. „Naše baby sú cigošky – ako im my hovoríme. S tým, samozrejme, súvisí to, že sú neuveriteľne energické a hlučné. Stále a všade spievajú, tancujú a nevedia rozprávať potichu. My sme si už na to, samozrejme, zvykli. Ale pri adopcii rómskych detí treba byť na to pripravení,“ hodnotia sa rodičia, ktorí niekedy rozmýšľajú, čo bez rozkošných dcér kedysi robili.

​

Najľahší pôrod
Strach z adopcie je prirodzený. Hlavne pri prvom dieťati, keď človek nevie, do čoho ide. „Niekedy, keď nás ľudia kontaktujú a chcú sa opýtať na adopciu, zavoláme ich k nám. Aby videli naše deti naživo a uverili, že si nevymýšľame, keď o nich hovoríme, že sú naozaj úžasné. Vo svojom okolí máme viacero párov, ktoré sme motivovali alebo inšpirovali. V adopcii celkovo, ale aj v tom, aby sa nebáli zobrať si rómske deti. Každý z nich nám dal nakoniec za pravdu. Nielen, že to je v pohode, ale že deti, ktoré si zobrali, by nemenili za nič na svete,“ hovorí Katka usmievajúc sa nad tým, že mala najľahšie pôrody na svete, „hotové“ deti a bez prebdených nocí.

Stretnutie s nepochopením
Deťom sa rozhodli dať vo svojom živote priestor. Zo strany rodiny či priateľov sa stretli s nepochopením. „Viem, že to nemysleli zle, skôr im na nás záležalo a nechceli, aby sme sa zničili. Reakcie ľudí na veľkú rodinu sú v dnešnej dobe rôzne a tie negatívne sa ku mne dostávajú len zriedkavo. Kým boli deti malé, zažívala som ich častejšie. Dostávala som otázky ohľadom viery, antikoncepcie či inteligencie. Niektorí ľudia jednoducho nedokázali pochopiť, že niekto môže chcieť mať veľa detí. Dnes sú to väčšinou obdivné reakcie. Možno je to aj tým, akými ľuďmi som viac obklopená. A bol to asi aj prirodzený vývoj situácie, že ľudia, ktorým sa to nepáči, nezostali v našom živote, veď prečo by aj,“ spomína Nikoleta.

​

Rodinná rada rozhodla
S manželom majú štyroch synov a štyri dcéry, najmladšia má 6 rokov a najstarší 20. Keď boli maličkí, vždy chceli bábätko. To je také prirodzené. Najmladšia ešte stále prosíka, aby mali maličkého bračeka. „Čím sú deti staršie, tým viac si uvedomujú obmedzenia, ktoré logicky s dieťaťom prichádzajú. A tak po poslednom pôrode pred šiestimi rokmi rodinná rada rozhodla, že bolo dosť malých detí. A ja som ochotne súhlasila. Naplnila sa moja materinská túžba. A či pri takom počte trafím to správne meno? Pri prvých dvoch nebol problém so zámenami, keďže sme to mali pekne podľa plánu, chlapec a dievča. Potom prišli dvaja chlapci so 16 mesačným rozostupom a tu som už veru mená plietla. Naše decká sa stále bavia na tom, ako som ich v rýchlosti pomenovala všetkými menami naraz. Vznikla skomolenina Filriškaelačiktorétosi. Neviem, čo im je na tom také smiešne,“ usmieva sa Nika.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Jedno je náročnejšie ako dve
Keď mala prvé dieťa, na obed bola ešte v pyžame s neumytými zubami. S druhým dieťaťom nechápala, čo pri tom prvom toľko riešila :-). A tu by sa žiadalo povedať, že s každým ďalším to bolo čoraz ľahšie a ľahšie... ale nie je to celkom tak. Dosť to závisí od osobnosti bábätká, od okolností a celkovej situácie v rodine. „Prakticky s každým novým dieťaťom mi trvalo asi pol roka, kým som sa dostala do nejakého znesiteľnejšieho režimu. Chcem byť však mama, ktorá má s každým svojím dieťaťom vzťah. Chcem vedieť, čo ich trápi, o čom snívajú, čo plánujú, čo ich teší. Chcem s nimi plakať, ak plačú a chcem sa s nimi smiať, ak sa smejú. Som mama kamarátka, ale snažím sa byť aj mama autorita. Myslím, že to musí byť vyvážené, ale nie vždy sa mi to darí. Minule mi najstaršia dcéra povedala, že sa bojí, že keď bude mať deti, tak na nich bude veľmi prísna, lebo sa to vraj strieda s každou generáciou. Ak má mamu priateľku, ona by mala byť mama prísna, a pritom chce byť raz mama ako ja. Rozplakalo ma to, neviem si predstaviť väčšie ocenenie a uistenie ako to, že moje dospelé dieťa mi povie týmto spôsobom, že robím dobre to, čo robím, a pritom ma pozná najlepšie a vie, že viem byť protivná a neznesiteľná, že viem donekonečna analyzovať, či som urobila všetko dobre, že nestíham všetko tak, ako by som si predstavovala, že nemám na nich všetkých toľko času, ako by som mať chcela,“ vymenúva.

V šľapajach rodičov?
Do istej miery je deťom prirodzené to, v akom prostredí vyrástli. „Sledujem to vo svojom okolí, že z mnohodetných rodín určite aspoň niektoré deti majú zase viac detí. Ako to bude u nás, netuším. Myslím si, že teraz túto možnosť, hlavne tí starší, ani nepripúšťajú. Každý si musí zariadiť život tak, aby bol spokojný s tým, čo má. Ale zároveň všetci vedia, že je im doma dobre a že je super, že ich je tak veľa. Majú sa radi a je nám spolu poriadne veselo aj napriek tomu, že nemajú všetko to, čo majú mnohí ich spolužiaci,“ priznáva Nika. Azda najviac im chýba spoločná dovolenka pri mori. Nech počítajú z každej strany ako chcú, nevychádza im to. Buď rodinu prekvapia nepredvídané výdavky počas roka, alebo jednoducho nezarobia dosť na to, aby všetci desiati spolu odišli len tak v lete k moru. Ale okrem toho majú všetko, čo potrebujú. „Možno moje deti nemajú každý päť párov topánok na sezónu, ani tri, niektorí ani dva. Nenakupujeme oblečenie, lebo sa nám chce, ale preto, že potrebujeme. Ale v podstate mi toto až tak veľmi neprekáža, lebo keď sa pozriem okolo seba a vidím celé dnešné spotrebné fungovanie, nie je mi z toho do smiechu. A tak sa snažím aj deti viesť k tomu, aby si premysleli, ktorú vec potrebujú a či ju vôbec potrebujú. Nechceme sa obklopovať vecami. Tie nám šťastie nezvýšia, ak tak iba chvíľkový pocit radosti, ale to je pre život celkom málo,“ zamýšľa sa sympatická mamina.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Nika Macinská?autor✨poradca (@dennik.mamy_8deti)

Zamestnať sa? Nemožné!
Pri všetkých materských povinnostiach si mama ôsmich detí nevedela predstaviť, že by odišla ráno do práce a vrátila sa domov večer. Rovnako bolo pre ňu nepredstaviteľné byť iba mamou na plný úväzok a nevenovať sa ničomu inému. A tak logicky zvážila možnosť svojej realizácie v tvorivom podnikaní. „Vytvorila som viacero malých značiek, z ktorých je môjmu srdcu najbližšia slow fashion produkcia dámskeho oblečenia IMANI. Ide o oblečenie pre ženy, ktoré sa chcú vyjadriť aj tým, čo majú na sebe. V novej kolekcii je to však bez slov, teda bez slov viditeľných pre ostatných. Každý kúsok oblečenia skrýva v sebe jedno jediné slovo, ktoré hovorí o hodnote jeho nositeľky, a tak sa vo vnútri oblečenia dajú nájsť slová ako: ľúbená, vzácna, krásna, dostatočná... A o tom to je. Ak žena vie, že toto je o nej a taká je, dáva to aj ostatným ľuďom, ktorých má okolo seba. Som nadšená z toho, ako ženy reagujú, ako ich to povzbudzuje, nadchýna a mení sa ich vnímanie. Toto je zmyslom mojej tvorby, prinášať posolstvo a hlbší zmysel do života ľudí,“ nadchýna sa.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Všetko je o správnom nadstavení
Nika je perfektný manažér, dokonca má na to školu. Aby na nič nezabudla, musela by byť dokonalá, a to podľa jej slov ani zďaleka nie je a byť ani nechce. „Keď sa obzriem späť, veľa vecí som nestihla. Ale myslím si, že skôr preto, že som nevedela, že by som to stihnúť chcela. Nebolo to primárne kvôli materstvu. Dnes aj trochu s nadhľadom hovorím, že mám čas na všetko, čo potrebujem. Stíham, čo stíhať chcem. Dosť dlho mi trvalo, kým som prišla na to, že nemusím všetko zvládať. Takže niekedy meškám s platbami, zabudnem na krúžok, či na dieťa v škole, nestíham upratovať a žehliť už vôbec nie. Je to o prioritách. Teším sa na všetko, čo mám ešte pred sebou. Vlastne to žijem už teraz, je mi lepšie ako kedykoľvek predtým. A zajtra mi bude zase lepšie ako kedykoľvek predtým. A nie je to preto, že by som nemala žiadne problémy. Je to len o nastavení vnímania života a sveta. Keď som pred takmer tromi rokmi skončila v nemocnici s akútnym zápalom v tele a bolestiach takých, že som si myslela, že to už je naozaj koniec, došlo mi veľa vecí o živote. Odvtedy sa postupne mením ja, môj pohľad na priority, sny a ciele. Žijem tak, aby som mohla povedať, že robím, čo milujem, a milujem, čo robím.“

​

Čas pre seba
Hoci si ho vie už dnes nájsť, nebolo to vždy tak. Bolo obdobie, keď sa sama sebe nevenovala. Celý jej čas patril iným ľuďom. Až kým nedošla do totálneho vyčerpania a vyhorenia. Fyzického aj psychického. „Je veľmi zmysluplné obetovať svoj život manželovi a deťom, prípadne ešte ďalším ľuďom, ktorí vás istotne potrebujú. Je to krásne a ušľachtilé. Ale zdravé fungovanie v rodine je aj o tom, že všetky osobnosti v tej-ktorej rodine majú priestor na svoj osobný rast a prospievanie. Nie je to o tom, že jedna na úkor druhej stráda až zaniká. A tak dnes viem, že si musím čas na seba vedome naplánovať. A aj o týchto témach je novučičký blog Denník mamy 8 detí, kde chcem priniesť odkryté pohľady na život matky, ktorá nie je dokonalá. Reálne a neprikrášlené situácie zo života a s tým povzbudenie, že sa to dá nielen prežiť, ale aj užiť. Píšem o hľadaní seba samej či o manželskej kríze. Nepojedla som všetku múdrosť sveta a s každým ďalším dieťaťom som sa učila, že na nič neexistujú šablóny a že všetko, čo súvisí s človekom, je vysoko individuálne. Naučila som sa neposudzovať iných a vidieť v ľuďoch to dobré. Mám túžbu podeliť sa so svojimi skúsenosťami a dúfam, že môžu byť pre mnohé ženy dobrou inšpiráciou aj povzbudením,“ končí svoje rozprávanie Nika.

​

Silné stránky: Sebavedomie, sila, nebojácnosť, úprimnosť

Slabé stránky: súťaživosť, povýšenosť

Máte schopnosti prirodzeného vodcu a nechýba vám množstvo energie. Rýchlo myslíte, no niekedy je to na škodu. Ústa sú totiž u vás rýchlejšie a tak sa niekedy stáva, že vyslovíte niečo, čo neskôr ľutujete. Nemáte problém s vyjadrením svojej nálady nahlas, tak deti vedia, kedy to už prehnali. Deti vo vás nájdu ochrankyňu a zástankyňu. Spoločné výlety a rôzne hry sú pre vás tým pravým orechovým. Vďaka vám sa preto deti nikdy nenudia. Vedia, že sa na vás môže kedykoľvek spoľahnúť. Vždy stojíte pri nich a podporujete ich.

Mamička v znamení Býka (20. 4. – 20. 5.)

Silné stránky: dobrosrdečnosť, láskavosť

Slabé stránky: prílišná tolerantnosť

Dobrosrdečná a trpezlivá. Tak možno charakterizovať mamičku v znamení býka. Svoje deti viete zahrnúť neskutočnou láskou. Vašou chybou je však to, že ste až príliš zhovievavá. Veď kto by neodolal tým krásnym detským očkám, ktoré sa rozžiaria, keď dostanú to, po čom túžia? Jednoducho neviete povedať nie. Aby bolo dieťa šťastné, kúpite mu tú sladkosť a pôjdete s ním na výlet do zábavného parku, nie?

Dávate si záležať na spoločnom obede s rodinou. Vychutnať si jedlo každý oddelene v inej miestnosti? To u vás nehrozí. Súčasťou vašej rodiny sú aj zvieratá, ku ktorým sa chováte, akoby to boli vaše deti. Chcete mať veľkú a pestrú rodinu, ktorá bude zažívať množstvo zábavy.

Mamička v znamení Blížencov (21. 5. – 21. 6.)

Silné stránky: komunikácia s deťmi, zmysel pre humor, cieľavedomosť

Slabé stránky: neprejavujete svoje city, nedôslednosť

Mamička v znamení Blížencov má veľký zmysel pre humor, ktorý prináša do svojho domova. Nezabúdate však na precvičenie mysle, preto s deťmi radi hrávate puzzle alebo scrabble. Komunikácia vo vašej rodine rozhodne nechýba, rada svojim deťom čítate, pozeráte spoločne televíziu a potom sa rozprávate o tom, čo ste videli, príp. zažili.

Disponujete cieľavedomosťou, ku ktorej sa snažíte viesť aj svoje deti. Máte sklon racionalizovať svoje emócie. Dajte deťom občas vedieť, ako sa cítite. Taktiež nezabúdajte na určité rituály, ktoré deti potrebujú. Spoločná večera, hodina, kedy pôjdu do postele, atď. Spontánnosť a zábava samozrejme patria tiež do ich programu. No skôr do voľného času.

Mamička v znamení Raka (22. 6. – 22. 7.)

Silné stránky: citlivosť, súcitnosť

Slabé stránky: prílišná naviazanosť na deti, ktoré sa potom stávajú na vás závislé

Deti sú vaše všetko. Nielenže si užívate ich prvé kroky a slová, ale aj každú chvíľu tehotenstva a pôrodu. Ste veľmi súcitná osoba, ktorá miluje svojich najbližších. Vytvoriť pre rodinu bezpečné a príjemné domáce prostredie – to je u vás na prvom mieste. Staráte sa o svoju rodinu s láskou a snažíte sa pre svojich rodinných členov čo je vo vašich silách.

Aj keď sa od detí nepohnete, niekedy to môže byť na škodu. Môžu byť totiž na vás závislé. Učte ich, aby sa dokázali postarať sami o seba. Bojíte sa toho času, keď ich vypustíte z svojej milujúcej náruče. Tak to však chodí. Ide o prirodzený cyklus života, myslite na to.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Mamička v znamení Leva (23. 7. – 22. 8.)

Silné stránky: chránite celú rodinu, veľkorysosť, je s vami zábava

Slabé stránky: hnev, keď sú naštvaní, dajú to všetkým najavo, nekontrolovanosť

Ste typická levica, ktorá si chráni svoje mláďatá. Ste ochotná za ne položiť aj život, bojujete za ich šťastie a zdravie. Ak ste stredobodom pozornosti, všetko okolo vás žiari, no ak ste prehliadaná, nálada sa ochladzuje. Ste veľkorysá a svojim deťom doprajete veľké dary a zahŕňate ich veľkými gestami. Kamaráti vašich detí k vám domov radi chodia. Vítate ich s otvorenou náručou a vždy pripravená. Nikdy u vás nechýba dostatok zmrzliny a iných sladkých dobrôt, hračiek a dostatok filmov. Niet divu, že k vám chodia iné rodiny.

Ak ste nahnevaná, vie o tom nielen celý dom. Leví rev je veľmi počuť. Aj keď mávate občas slabé chvíle, kedy sa možno nekontrolujete tak ako inokedy, rodiny vás napriek tomu zbožňuje.

Mamička v znamení Panny (23. 8. – 22. 9.)

Silné stránky: zodpovednosť, precíznosť, zdravé návyky

Slabé stránky: strach, prílišná orientácia na úspech a peniaze

Nechýba vám dávka rozumu a túžba k dokonalosti. Svoje deti vediete k zodpovednosti, spoľahlivosti, učíte ich, ako sa starať o majetok, ako dodržiavať zdravý životný štýl. Aj keď sú zo začiatku neúspešné, nevadí. Viete, že neskôr príde vytúžený úspech.

Deti podporujete no zároveň ich upozorňujete na to, ako sa má správne hospodáriť s peniazmi. Preto ich vediete k tomu, aby si šetrili peniaze. Chcete, aby mali čo najlepší život. Nezabúdate na chválu a uznanie.

Mamička v znamení Váh (23. 9. – 22. 10.)

Silné stránky: výborné hostiteľky, nekonfliktnosť

Slabé stránky: márnosť

Pokojný domov v krásnom prostredí. To sa snažíte zabezpečiť svojej rodine. Nemáte radi konflikty, pre ktorými sa snažíte si svoju rodinu uchrániť. Máte sklon vychovávať deti k asertivite. Nepreháňajte to. Matky v znamení Váh sa rady ocitajú v role hostiteľky. Milujú organizáciu spoločenských akcií a rodinných osláv. Usporadúvanie takýchto podujatí im naozaj ide, všetko si premyslia do najmenších detailov. Preto je výsledok dokonalý a všetci sa cítia výborne a bavia sa.

Mamička v znamení Škorpióna (23. 10. – 21. 11.)

Silné stránky: schopnosť vcítiť sa do potrieb druhých

Slabé stránky: neschopnosť vyjadriť svoje emócie

Deti vás vidia ako tajomnú až zložitú osobnosť. Nie ste príliš otvorená a úprimná, no snažíte sa. Svoje deti pritom nadovšetko milujete a ste s nimi intenzívne spojená. Nebojte sa nahlas vyjadriť svoje emócie a pocity. Ste výborná v psychológii i slovenčine, takže deti nájdu u vás pomoc, ak si nevedia rady so školskými úlohami. Vaším veľkým plusom je schopnosť vcítiť sa do potrieb druhých.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Mamička v znamení Strelca (22. 11. – 21. 12.)

Silné stránky: optimizmus, sloboda, zmysel pre dobrodružstvo

Slabé stránky: netrpezlivosť, priveľká spontánnosť

Dôležitou hodnotou je pre vás sloboda. Tú dávate aj svojim deťom, ku ktorým ste tolerantné a zbytočne ich príliš neobmedzujete. Srší z vás optimizmus, dobrá nálada a zmysel pre dobrodružstvo. Zvyknete pre deti organizovať rôzne výlety, z ktorých si ratolesti odnesú zážitky na celý život. A hlavne vďaka vám majú možnosť objavovať svet. Ak vám to čas dovolí, cestujete. Samozrejme, nevynecháte deti, ktorým takto ukážete nové spôsoby života a rozdielne zvyky. Chcete, aby mali čo najväčší rozhľad a našli zmysel života.

Mamička v znamení Kozorožca (22. 12. – 19. 1.)

Silné stránky: svedomitosť, spoľahlivosť

Slabé stránky: príliš sa zaoberáte povinnosťami, niekedy sa neviete uvoľniť

Tvrdé úsilie, pracovitosť a plnenie povinností. Mamička v znamení Kozorožca je svedomitá, snaží sa zabezpečiť svoju rodinu a robiť všetko svedomito. Nezabúdajte, že ste len človek, ktorý robí chyby. Nebuďte na seba také prísne. Uvoľnite sa a užívajte si bezstarostný čas so svojimi ratolesťami. Nerobte za nich povinnosti, ktoré by mali robiť sami za seba, inak by mohli mať neskôr problém sústrediť sa na kariéru alebo ušetriť peniaze.

Kozorožec má tendenciu sa neustále zlepšovať v pracovnej i finančnej oblasti. No myslíte i na to, že zlepšovať sa môžete aj ako rodič.

Mamička v znamení Vodnára (20. 1. – 18. 2.)

Silné stránky: nezávislosť, sloboda, dôvera, férovosť

Slabé stránky: priveľká tolerantnosť

Ste rodič, ktorý si cení jedinečnosť. Podporujete slobodu a nezávislosť svojich detí, ak si napr. vaša dcéra bude chcieť prefarbiť svoje vlasy na zeleno, nebudete jej v tom prekážať. Hlavné je, že bude šťastná. Považujete to za istý spôsob sebavyjadrenia. Možno aj preto ste pre iných rodičov trošku zvláštna. Svojej rodine však poskytujete stabilný a pevný základ do života. Stretávate sa s rôznymi ľuďmi zo spoločenských vrstiev a chcete, aby tak robili aj vaše deti. Rozvíjate u nich kreativitu a podporujete ich v tom, aby sa nebáli pri riešení nejakého problému vyskúšať aj netradičné riešenia.

Mamička v znamení Rýb (19. 2. – 20. 3.)

Silné stránky: citlivosť, súcitnosť, emotívnosť

Slabé stránky: uprednostňujete sny pred realitou

Ste veľmi citlivá, súcitná a emotívna. Keď vaše dieťa plače, vyhŕknu aj vám slzy, keď sa smeje, aj vy ste šťastné. Prežívate si nimi radosť i bolesť a svet vidíte ich očami. Nemali by ste však zabúdať na „skutočný“ život a pevne stáť nohami na zemi.

Veríte v intuíciu a neustále snívate. K tomu vediete aj ich. Ubezpečte sa, že chápu rozdiel medzi snom a realitou. Netrávte veľa času vo svojich snoch, aj na zemi vám bude dobre. Deti vás potrebujú tu a teraz. Myslite na to!

Návrh, ktorého som sa obávala

„Myslíš, že by sme už mohli?“ pritúlil sa ku mne v jeden večer môj manžel. Milovanie mi chýbalo, túžila som po ňom dokonca už pár týždňov. Mohla som mu to dávno naznačiť či povedať a obnoviť náš intímny život, lenže som to jednoducho nedokázala. Napriek túžbe aj faktu, že som bola fyzicky v poriadku, som v sebe mala obrovský blok, ktorý zo dňa na deň silnel. A aj v ten večer som sa od Daniela odtiahla. Problém bol nielen v únave, ktorú som si pred ním nechcela priznať, lebo som sa chcela ukázať ako milujúca mamička, ale aj v mojej postave. Vyzerala som hrozne! Bola so skrátka tlstá. Pri každom pohľade do zrkadla, v ktorom som len s veľkým odporom pozorovala svoje nové popôrodné telo, pri každom dotyku pri sprchovaní, pri každom dojčení, keď som videla svoje prsia, som bola nešťastná. Vôbec som netušila, kedy a ako to zvládnem napraviť, aby som sa znovu začala páčiť sama sebe a prestala sa desiť chvíle, keď by ma mal nahú vidieť znovu môj manžel. Navyše, vyčerpanosť, ktorú som cítila, sa ani nedá opísať slovami. Byť matkou je náročné. Strašne náročné. Svoje dieťa ľúbite, ale niekedy skrátka nevládzete fungovať. Je to jeden kolotoč, z ktorého vám je niekedy až do plaču. Hoci sa veľa matiek tvári, že ony to zvládajú s prehľadom. Aj preto som sa cítila mizerne, lebo som si myslela, že ja jediná to nezvládam.

Nepríťažlivá a zničená

A Danielovi to, samozrejme, neuniklo. Vyvliekala som sa totiž zo všetkých situácií, ktoré hrozili fyzickou blízkosťou alebo mojou odhalenou nahotou. Začala som sa zamykať v kúpeľni, prestala doma chodiť len v bielizni, kedysi obľúbené tesné topy som vymenila za voľné tričká a spať som chodila zásadne buď dlho po manželovi, alebo skoro pred ním, hoci mi z toho bolo smutno a uvedomovala som si, že by som ho konečne mala prijať aj ako milenca. Chýbalo mi objímanie, maznanie, jeho tesná blízkosť. Keď som však čo i len kútikom oka zazrela svoje povolené svaly na bruchu alebo si letmým dotykom nahmatala ešte stále nezahojené praskliny na bokoch a stehnách, bolo mi hrozne. A s tým, čo som „ponúkala“, som jednoducho nedokázala predstierať vzrušenie. Pri predstave, že by sa ma manžel, zvyknutý na celkom iné, pevné a pekne vytvarované telo, mal dotknúť, totiž vždy odišlo. Bola som presvedčená, že taká, aká som, som preňho nemohla byť príťažlivá. A tak som sa zmietala medzi pocitmi nenávisti voči sebe, túžby, potreby sa zo všetkého vyrozprávať a zúfalstva z toho, že sa mi nedarí svoje telo zlepšiť. Veď po dojčení, prebaľovaní, chodení na prechádzky, udržovaní domácnosti som mala všetkého plné zuby. Kdeže ešte cvičiť?!

Článok pokračuje na ďalšej strane

Zo zlého sa stalo ešte horšie!

„Saša, ale toto už nie je normálne!“ začal naliehať môj manžel, keď mala Adelka štyri mesiace. „Ja viem, že niektoré ženy sa k sexu po pôrode vrátia niekedy až po pol roku, ale ony majú dôvod. Tajíš predo mnou niečo?“ doslova ma röntgenoval pohľadom a dúfal, že sa konečne dočká odpovede. „Alebo si mám myslieť, že sa azda zmenilo niečo medzi nami? Že máme problém?“ Problém som mala ja a vedela som to, len som to nebola schopná povedať nahlas človeku, ktorého som milovala, ktorého som nechcela sklamať, pre ktorého som chcela byť stále taká sexi ako kedysi. A tak sa stalo, že sme sa prestali rozprávať. Zlom nastal vo chvíli, keď mi volala švagriná a pýtala sa, či je u nás všetko v poriadku, že sa jej Daniel zdá nejaký nešťastný, ale odmieta o tom hovoriť.

Priznanie a vyznanie

„Daniel, myslím, že sa musíme pozhovárať,“ prinútila som sa konečne pozrieť sa mu priamo do očí. „Pôjdeme do obývačky?“ vyzval ma a hneď sa tam vybral. Ani si netrúfam odhadnúť, čo mu v tej chvíli letelo hlavou. Ja sama som v nej mala len zmätok a obavy, aby som mu to všetko dobre podala a nepokazila viac, než už sa mi podarilo až do tejto chvíle. Sadli sme si oproti sebe a Daniel nechal len na mne, kedy začnem hovoriť. Napokon som sa znova hystericky rozrevala a všetky pripravované vysvetlenia išli do hája. „Saša!“ vydesil sa môj manžel a hneď ku mne priskočil. „Tak čo sa robí? Niekoho si si našla? Si chorá? Niečo je s Adelkou? Ja už ďalej takto nemôžem, pochop, hovor! To dusno, to ticho, tá nevedomosť, to ma ničí!“ nástojil, objímal ma a hladkal. A mne to hladkanie zrazu vôbec neprekážalo. Z ľúbostného opojenia nás vytrhol až Adelkin hladný plač. Musela som ju prebaliť, nakŕmiť, zasa uspať. On si dal zatiaľ sprchu, urobil veľmi neskorú večeru (pretože sa pomaly blížila polnoc) a znova sa posadil do kresla oproti mne.

„Ako to, že to zrazu išlo? Ako to, že to nešlo celé tie mesiace?“ spýtal sa ma. Rozhodla som sa nakoniec mu to všetko vyrozprávať. „Si blázon, ak si ma kedykoľvek podozrievala z toho, že by som ťa mohol mať rád menej len preto, že sa ti nejako zmenilo telo. Dala si mi dieťa. A tvoje telo je vďaka tomu omnoho krajšie. Je mi vzácnejšie! Je pre mňa viac vzrušujúce, pretože viem, čo si pri pôrode dokázala, Saši veď ja ťa od narodenia našej dcérky chcem viac a viac!“ prekvapoval ma každým ďalším slovom.

Mám pocit, že s ním nevydržím

Viem, že to, čo sa stalo, sa už nedostane, a nech by spravil čokoľvek, nič tým nezmení, ale strašne potrebujem, aby si to priznal. Aby uznal, že jeho nezodpovednosť má následky. Uvedomujem si, že je to neuveriteľne ťažké, aj to, že niekde vnútri si to asi už dávno pripustil, lebo navonok je čoraz viac cynický, akoby sa sám pred sebou potreboval ospravedlniť. Lenže pre mňa je táto kombinácia už na zbláznenie. Sú dni, keď mám pocit, že v jeho prítomnosti už dlhšie nevydržím. Som podráždená z každého jeho slova, dokonca aj vtedy, keď sa snaží. Nechcem na staré kolená rozbiť rodinu, ale momentálne k nemu nič necítim a mám strach, že už ani nebudem. Stále sa však presviedčam, že keby si konečne začal za svoje správanie sypať popol na hlavu, tak sa to zmení. A budem mať dôvod si ho aspoň vážiť, ak už nie milovať. Klamem samu seba alebo má naše vyše tridsaťpäťročné manželstvo predsa len ešte šancu?

Ako komunikovať s blízkym, ktorý covid stále popiera?
1. Je celkom zbytočné snažiť sa druhého prehádať alebo prekričať, pretože jeho nastavenie ho na vašu stranu nepustí.
2. Ak chceme aspoň čiastočne uspieť u príbuzných, ktorí spochybňujú vážnosť situácie, mali by sme viac apelovať na ich emócie ako na rozum.
3. Je síce málo pravdepodobné, že názory a správanie príbuzných zmeníte úplne, ale aj malý ústupok môže byť nápomocný.

Starostlivá, trochu staromódna. Často býva s deťmi dlhé roky doma a opúšťa kvôli nim hoci aj zaujímavé zamestnanie. Deti sú na prvom mieste a potom dlho dlho nič. Prispôsobujem im všetko, nemá vlastný život, len život svojich detí.

2. Matka čistotná

Má vždy perfektne upratané, v skriniach dokonalé komíny oblečenia, deti majú vždy čerstvo ostrihané nechty a voňajú po aviváži. Po ruke má vždy vlhčené servítky.

3. Matka lenivá

Neuznáva zásady ani pevný režim dňa, nikdy nemá pri sebe jedlo ani veci na prezlečenie, spolieha sa na kamošky, že prinesú. Je s ňou však najväčšia zábava!

4. Matka dokonalá

Najväčší postrach ostatných matiek! Deti sú krásne, ona je krásne upravená, chodia do nóbl škôlky, sú značkovo oblečené, učia sa druhý jazyk od pol roka, dojčila ich do dvoch rokov...proste všetko tip top a ostatným s tým pije krv.

5.Matka módna maniačka

Prejaví sa vtedy, keď má doma dcérku. Vždy je krásne zladená - od ponožiek až po sponky do vlasov. Často malej oblieka sukničky a silonky, všetko má trblietavé, ružové alebo moderné. Na fotení v škôlke je vždy najkrajšie oblečená. Na vecičky pre dcérku míňa stovky eur.

6. Matka alternatívna (tzv. bio matka)

Dojčí dlhé roky, až kým nemá prsia na kolenách. Deti majú stravu iba v bio kvalite, sladkosti prijímať nesmú. Avokádo ochutnali už ako polročné, zato cukrík do osemnástky nesmú. Oblečenie perie v ručne robených mydlách, miesto aviváže dáva ocot. Deti sú väčšinou nezaočkované a smú sa hrať iba s montessori hračkami.

7. Matka praktická (sporovlivá)

Je na krátko ostrihaná, nikdy sa nefarbila, chodí bez makeupu a využíva mhd. Jej deti majú tiež praktický účes, oblečenie nosia jedno po druhom, bez ohľadu na pohlavie a na nohách ortopedickú obuv. Vždy má na chrbte ruksak v ktorom má pršiplášť, keby náhodou spŕchlo, aj malé občerstvenie, keby ostali vonku dlhšie.

8. Matka sliepočka

Je najkrajšia na ihrisku, dieťa dám čím skôr do jaslí, aby mala na seba viac času a aby sa dala čo najskôr dokopy. Aj ona, aj dieťa je vždy krásne oblečené, od matky módnej maniačky ju rozpoznáte tým, že na svoje pohodlie a výzor dbá viac, ako na dieťa. Častejšie ako ju na ihrisku však stretnete aupairku alebo babku, pretože ona buď relaxuje, alebo je vo fitku.

V detstve zohrávajú rolu aj určité stereotypy, ktoré prevezmeme od rodičov. Aká je úloha matky pri výchove?
Matka má byť vzorom nežnej starostlivosti, citlivosti, trpezlivosti a prispôsobivosti. Ústrednú pozíciu matky, jej zjednocujúci a stmeľujúci charakter v rodine niektoré ženy zatiaľ nevedia oceniť, ako sa o tom presviedčame v praxi. Netušia, že predovšetkým od nich závisí, či z domova bude vyžarovať teplo alebo chlad. Naším presvedčením je, že práve matka určuje, ako bude domov vyzerať, a to najmä zo stránky citovej a estetickej. Obraz ideálnej matky by sa dal vykresliť asi takto: mala by byť milujúca, schopná sebaobetovania a empatická. Pri výchove láskyplná, no pritom dôsledná, ak niečo dieťaťu sľúbi, mala by to splniť. Dôležité je nechať mu dostatok slobody, nebáť sa oň a dovoliť mu zažiť aj nepríjemné dôsledky svojich činov. Nie sme zástancami trestov, ale dieťa musí vedieť, že ak urobí niečo zlé, bude musieť znášať dôsledky konania a podľa možností to aj napraviť. Ak sa dieťa dostalo do situácie, ktorá je preň nová alebo ju nezvláda, matka by mu mala pomáhať a povzbudzovať ho, byť preň ostrovom istoty a bezpečia. Je však extrémne náročné naplniť takýto ideál, o tom niet pochýb.

Zvykne sa hovorievať, že dieťa potrebuje oboch rodičov a oba vzory. Ako by sa mal správať otec? Mal by byť ráznejší, autoritatívnejší alebo dominantnejší ako matka?
Pokúsime sa opäť vykresliť ideálny obraz otca. Dieťa by najradšej videlo otca ako hrdinu a bojovníka, mocného a láskyplného ochrancu, ktorý sa vie obetovať pre veľké veci. Otec má mať schopnosť aktívne si poradiť s vonkajším svetom, zaujať v ňom dobrú pozíciu, byť kompetentný v práci. Má mať schopnosť stanoviť si jasné ciele a pri ich dosahovaní byť vytrvalý. Mal by byť energický a rozhodný, no pritom lojálny, s hlbokým zmyslom pre vernosť. Chlapcovi by mal poskytnúť identitu a hranice a dievčaťu vzor mužskej sily – nenásilnej, láskyplnej a pritom mocnej. Mediálny svet sa nám, naopak, snaží vnútiť predstavu zábudlivého chaotického otca, ktorý nechá dieťa v električke alebo pred krčmou, v horšom prípade tyrana či alkoholika a v najlepšom prípade otca v zástere s vareškou v ruke... Každý otec by sa mal primeraným spôsobom podieľať na celkovom chode rodiny, na jej finančnom zabezpečení, domácich prácach, výchove detí a voľnočasových aktivitách. Asi najžiadanejším typom z hľadiska výchovy detí je milujúci, pohodový, kamarátsky a angažovaný otec, ktorý nešetrí dobrou náladou a humorom, rád sa zabáva, no vie byť aj vážny, zodpovedný, spravodlivý i náročný na seba a na deti. Otec, ktorý má prirodzenú autoritu, dokáže poradiť a dá sa naňho spoľahnúť. Dokáže odpustiť, ale i potrestať, ak je to potrebné. Otec by mal byť pre svoje deti imponujúcim vzorom, ale nie nedosiahnuteľným a vzdialeným. Ideálny otec považuje svoje deti za prioritu, dokáže im prejaviť náklonnosť, trávi s nimi čas, hrá sa s nimi a vedie ich k rôznym záujmovým činnostiam.

Ako vyzerá šťastná a spokojná rodina?
Na túto otázku nie je jednoduché odpovedať, pretože rodinu tvoria jej členovia a každý z nich môže vidieť šťastie a spokojnosť v niečom inom. Všeobecne je človek spokojný vtedy, ak má uspokojené svoje potreby. Samozrejme, najskôr základné, materiálne, ako sú strava, ošatenie, čistý vzduch a voda. Môžeme byť radi, že z tohto hľadiska sme my Slováci v porovnaní s niektorými rozvojovými krajinami pomerne bohatým národom. No ako je už zvykom, človek stále nemá dosť. Dieťa môže mať dobrý mobil, ale v triede poškuľuje po spolužiakovi, ktorý má lepší, novší model. Jeho otec je nespokojný, pretože auto, ktoré má, už nie je najnovšie... Vráťme sa však opäť k potrebám. Pre šťastie a spokojnosť rodiny je uspokojenie psychických a sociálnych potrieb azda najdôležitejšie. Teda pocit, že k niekomu patríme, že nás naši blízki milujú, dôverujú nám a bez kritiky nás prijímajú. Ak môžeme s nimi voľne a bez zábran hovoriť, ak sa môžeme na nich spoľahnúť, ak náš domov je oázou bezpečia, pokoja a harmónie. Takto asi vyzerá pravé šťastie človeka a rodiny.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Kto je v rodine najdôležitejší? Je to žena, muž, alebo sú na prvom mieste deti?
Nemyslím si, že treba stanoviť poradie. Každý člen má v rodine svoje miesto a špecifickú úlohu a navzájom by sa mali dopĺňať. Niekedy sa stretávam s tým, že niekto si násilím vybojúva lepšiu pozíciu, ale to sa neoplatí. Ani prenechávanie lepšieho miesta druhému. Sú rodičia, ktorí sa priam chvália tým, že „dieťa je u nás na prvom mieste“, čo implicitne znamená, že partnerovi ani sebe nepripisujú veľkú hodnotu. Lenže potom im krachuje manželstvo a ani sami so sebou nie sú spokojní...

Mali by byť v rodine zachované tradičné roly? To znamená, že žena sa stará o domácnosť, deti a teplo domova, muž je zase pracovne vyťažený, manuálne zručný a dokáže všetko opraviť. Mal by sa v rodine cítiť muž mužom a žena ženou?
Rozhodne súhlasím s tým, že muž by sa mal cítiť mužom a žena ženou. V domácnosti by každý mal robiť to, k čomu ho predurčujú jeho schopnosti a zručnosti, bez ohľadu na tradície predkov. No ak obaja rodičia pracujú, je namieste spravodlivé rozdelenie domácich prác a činností spojených s výchovou detí. V dvojkariérových rodinách je prirodzené, že otcovia preberajú časť tradičných rolí a funkcií, vyhradených predtým matkám. Určite im neubudne z mužnosti, keď držia v ruke žehličku :-). Výskumy ukazujú, že účasť otcov pri výchove dieťaťa je selektívna. Z činností, ktoré sú nutné na zabezpečenie starostlivosti, si otcovia vyberajú najmä tie, ktoré podporujú emocionálne obohatenie detí (kúpanie, hra, realizácia spoločných koníčkov a zábav, trebárs aj extrémne športy). Činnosti, ktoré sú nutné na fungovanie každodenného života (stravovanie, upratovanie a iné) zostávajú naďalej vo väčšine rodín povinnosťou matky.

Na Slovensku máme veľa rozvodov. Kedy sa dá ešte vzťah zachrániť?
Zachrániť sa vzťah dá vtedy, ak sú splnené dve podmienky. Po prvé, ak sú obaja osobnostne normálni, a po druhé, ak majú silnú motiváciu zostať vo vzťahu. Ak sa u niektorého z partnerov dlhší čas prejavujú abnormálne až psychopatické rysy osobnosti, hlavne paranoidné, extrémne žiarlivostné alebo agresívne, so sklonom k závislosti alebo parazitnému spôsobu života, vzťah považujem takmer za stratený. Iba v niektorých prípadoch pomôže odvykacia liečba alebo iný druh odbornej pomoci. Motivácia zostať je tiež veľmi dôležitá. Ak jeden alebo obaja partneri už rezignovali a chcú sa rozísť či rozviesť, nepomôže ani odborná pomoc a presviedčanie. Bola by totiž proti ich vôli, čo nepovažujem za etické.

Rozvod mnohí prirovnávajú k tomu, akoby nám niekto zomrel. Prečo je taký emocionálne náročný?
Pretože sme zvyčajne do vzťahu investovali veľa energie, veľa nádejí, niekedy aj financií a času. Je ťažké sa s tým všetkým rozlúčiť a pochopiť, že niektoré veci skrátka nemáme plne v rukách, že nemôžeme niekoho vlastniť. Rozlúčka je neodvratná, niekedy po šesťdesiatich rokoch následkom smrti jedného z partnerov, inokedy trebárs po šiestich rokoch v dôsledku rozchodu. Jedno i druhé je ťažko vopred predvídateľné. Najťažšie je človeku vtedy, ak má malé deti a vidí, ako rozchodom, odchodom rodiča trpia. Ľahšie je lúčenie, ak sú deti už dospelé, ak vzťah nebol naplňujúci a rozhodnutie rozviesť sa sme urobili my sami. No ani tak to nie je bez emócií. Ak niekto rozhoduje za nás a proti našej vôli, sú negatívne pocity vždy silné. Typickými sú obviňovanie, pocit hnevu až nenávisti, smútku, strachu i bezmocnosti. Je dobré sa s týmito nepríjemnými emóciami vyrovnať, prijať fakt rozchodu ako nezvratný a otvoriť sa novej budúcnosti v nádeji, že bude pozitívna.

Pomohlo ti materstvo v mladučkom veku rýchlejšie dospieť?
Áno, určite. Mať dieťa je veľká zodpovednosť. Život sa vám zmení od základov. Vždy som túžila mať deti skôr. Zmenili sa mi priority a celkovo vnímam inak vzťahy v rodine. Už viem, aké náročné je byť rodičom.

Dnes ženy materstvo skôr odsúvajú. V čom bolo super mať dieťa skôr?
Už ako malá som milovala bábätká. Ani neviem opísať tú radosť, keď som mala tú česť kočíkovať po sídlisku naozajstné dieťa. No a toto nadšenie z detí nevyprchalo ani časom. Tehotenstvo, pôrod a výchova boli mojou obľúbenou témou aj s kolegyňami v práci.

Nebála si sa, že ti ako mladej mamine niečo ujde?
Keď som porodila Maxima, mala som 24 rokov. Mojou jedinou túžbou bolo mať rodinu. Predstava, že nebudem môcť ísť na diskotéku, kde som kedysi bola varená-pečená, mi vôbec nerobila vrásky. Bola som toho presýtená. Mám to trochu sťažené, keďže moja mama žije vo Francúzsku. Napriek tomu, že som netušila, do čoho idem, žijem. :)

Si mamou na plný úväzok alebo dokážeš popri deťoch žiť aj život svojich rovesníkov?
Som matka na plný úväzok. Tým, že som syna dlho kojila, na party život nebol čas. A hoci viem, že sa mlieko dá odsať, kojím od roku 2014 a vôbec neľutujem, že nestíham všetko to, čo moji rovesníci.

Je niečo, čo ti materstvo v mladom veku vzalo?
Nemám pocit, že mi materstvo niečo vzalo. Práve naopak. Dalo mi dve zdravé a krásne deti, ktoré sú pre mňa najväčšími učiteľmi. A to, že sa všetko točí okolo nich? Je to len obdobie. A aj keď je to ťažké, viem, že keď najväčší kolotoč okolo detí skončí, budem na toto obdobie spomínať s láskou a v mojom prípade aj so slzami v očiach. Každé obdobie v živote má svoje čaro. Deti sú maličké len raz a veľmi rýchlo to preletí. Treba si ich užiť, venovať sa im, lebo čas, žiaľ, nevieme vrátiť späť.

Myslíš, že je rozdiel, ak má žena dieťa v 20-tke alebo v neskoršom veku?
Vôbec by som to nekategorizovala. Z môjho pohľadu vek nerozhoduje o tom, akou mamou bude žena pre svoje dieťa. Ak má túžbu stať sa mamou, má vzťah k svojim deťom a miluje ich, nemôže byť zlou mamou či má 20 alebo výrazne viac.

Neľutuješ s odstupom času, že si sa rozhodla založiť si rodinu skôr ako tvoji rovesníci?
Vôbec nie. Naopak. Moje deti budú veľké a ja budem ešte stále mladá. Neznie to fajn? ;-)

Aké máte s partnerom na toto obdobie plány a sny?
Snívame o cestovaní. Chceme si užívať a vidieť všetko krásne, čo nám život ponúka. A teším sa, že budem mať čas venovať sa aj sama sebe. To je aktuálne pre mňa nedosiahnuteľná méta. Som rada, že si osamote umyjem aspoň vlasy.

Vieš si predstaviť, že by ste ďalšieho člena rodiny mali s väčším odstupom? Presne vo veku, aký je teraz „trendy“?
Medzi Maximom a Zarou je trojročný vekový rozdiel a zatiaľ si to predstaviť fakt neviem. Tehotenstvo nie je pohodlné a také krásne, ako to veľa žien ospevuje. Nikto vám nepovie o jeho odvrátených stránkach. Samotný pôrod, ale aj návrat do reality a navyše s bábätkom to nie je med lízať. Žena je ubolená, psychika rozhodená aj hormóny robia svoje. Sociálne siete, kde sa ľudia prezentujú tak „dokonalo“ tiež na pohode nepridajú :-) Zatiaľ nám dve deti bohato stačia, ale uvidíme, čo nám život prinesie.

Sú dnešní otcovia malých detí iní, ako boli naši?
Áno, sú. Zmizli takí tí naozaj tvrdí a neprístupní chlapi, ktorí boli veľmi prísni a z ktorých išiel strach. Ten model je našťastie preč. Na scénu teraz prišiel neistý otec. Dnešní otcovia si často nevedia rady: boja sa prikazovať, boja sa zakazovať, boja sa zvýšiť hlas. Nevedia vyžadovať. Nie sú dôslední. Veľký problém je tiež to, že niektorí muži vôbec nedozreli, nie sú to chlapi, ale skôr iba veľké deti. Chcú sa hlavne baviť. Chcú si užívať. Nechcú záväzky. Hrajú sa na počítačoch, dnes hovoríme o generácii takzvaných nepoužiteľných mužov, ktorí trávia päť, desať, dvanásť hodín hraním hier a strieľačiek. Akoby cieľ života bol „uhrať sa na smrť“. Nevedia byť oporou pre svoju ženu. Sú menej spoľahliví. Dvadsiate storočie dokonca označujeme ako storočie zlyhania otcov a na začiatku tohto storočia to bohužiaľ pokračuje. Existujú, samozrejme, aj dobrí otcovia, správni chlapi, „bombarďáci“, ale je ich málo. Veľmi málo.

Majú to dnešní otcovia jednoduchšie alebo zložitejšie?
Majú to oveľa zložitejšie. Predtým bol život drsný, ale bol prehľadný a jednoduchý, človek sa v ňom lepšie vyznal. Keď ste sa pred dvesto rokmi narodili do rodiny, tak bolo jasné, čo vás čaká a ako prežijete svoj život. Stačilo sa pozrieť na otca a na dedka a mali ste hneď jasno, ako to s vami bude o dvadsať, tridsať rokov. To už dnes neplatí. Žijeme síce v pohodlí a nadbytku, takže život je ľahký, zato je však neuveriteľne chaotický, je ťažké sa v ňom vyznať. Napríklad 70 percent zamestnaní, ktoré budú dnešní prváci robiť, ešte neexistuje. Ako mám na to svojho syna pripraviť? Svet sa nám doslova mení pred očami. Sme zahltení informáciami, ktoré si často protirečia. Sme odpojení od širšej rodiny, deťom chýba babka a dedko, sú väčšinou ďaleko, pritom kedysi vo výchove dosť pomáhali. Tiež sme odpojení od prírody, dnešné deti takmer vôbec nechodia samy von. Partia detí pobehujúcich vonku, to bola predsa skvelá výchova! Dnešné deti namiesto pobehovania vonku trávia čas pri počítačoch a sú od nich často závislí. Prevažná väčšina detí rozumie počítačom lepšie než ich rodičia. To je tiež veľká zmena, pretože kedysi to bolo naopak: rodičia ovládali nástroje a učili to deti. Ďalšia vec je, že sa dramaticky premenila pozícia dieťaťa v rodine, patrí mu miesto na tróne: dieťa ako malý boh, ktorý ovláda rodinu, to je šialený kotrmelec! Nie je to predsa tak dávno, keď sme boli v opačnom extréme a dieťa neznamenalo v podstate nič, bezcenná položka. Pred stopäťdesiatimi rokmi bola napríklad úmrtnosť detí do desať rokov na úrovni 60 percent. Viete si predstaviť, že by ste dnes ako mama mali desať detí a viac-menej by ste počítali s tým, že šesť z nich pochováte? Vtedy musela mať rodina úplne iný prístup k bolesti, chorobám, smrti. K tomu si pripočítajte chudobu, takže permanentný hlad a zima. Život bol z dnešného pohľadu nepredstaviteľne drsný a čeliť tomu všetkému učil svoje deti otec. Svojou prísnosťou, svojimi nárokmi. Deti bežne pracovali desať, dvanásť hodín denne. Dnešné nemajú oproti tomu zasa vôbec žiadne povinnosti. Zato majú milión práv. A otcovi za zadkom často stojí jeho žena a stráži, či je na ich malú dostatočne nežný a či jej dosť často hovorí, že ju má rád. A teraz sa v tom všetkom vyznajte. Dnešní otcovia to skrátka majú oveľa zložitejšie, než to bolo kedysi.

Venujú sa otcovia súčasných malých detí svojim deťom viac, ako sa nám venovali naši?
Myslím, že áno. Zoberte si iba, koľko mužov sprevádza ženu pri pôrode. Dokonca hovoria o tom, ako im to zmenilo život. To nikdy predtým nebolo. Vidím dnes vo výchove dva extrémy: na jednej strane deti, ktoré ich rodičia zahlcujú absolútnu starostlivosťou a preháňajú to. Majú strach, aby sa na toho ich miláčika náhodou niekto škaredo nepozrel a z každej maličkosti robia vedeckú konferenciu alebo tretiu svetovú. Títo rodičia pritom kladú na svoje deti zároveň drsné nároky. Niekedy to už ani nevyzerá ako výchova, ale skôr ako štvanie divej zveri: známky v škole, krúžky, cudzie jazyky, športy, ten tlak je strašný. No a na druhej strane vidím deti, ktoré sú úplne zanedbané – rodičia ich doslova odkladajú k tabletom a telefónom. Sú také ubité, unudené, nič ich nebaví, tučnejú, hlúpnu, hrubnú. A do toho všetkého dnešní rodičia ešte trávia príliš veľa času v práci. A majú potom z toho dôvodu výčitky svedomia. Riešia to často peniazmi, svoje deti si jednoducho kupujú. Ale ono je to s tým otcom a časom pre deti vlastne všetko inak.

Ako?
U otca nejde ani tak o to, koľko času venuje deťom, ale aký je ten čas kvalitný. A neberte to ako frázu, prosím. Muž totiž pracuje s časom úplne inak než žena. Mama funguje v detskom svete, v tzv. dlhých časoch. Od rána do večera. Je stále niekde okolo. A deti tiež čakajú, že mama bude stále doma. Oproti tomu otec pracuje s časom v krátkych dávkach: objavuje sa a mizne. Veľkú časť dňa je mimo domu, a keď príde, venuje sa deťom rýchlo, intenzívne a krátko. A deti s tým nemajú problém. Takže otázka naozaj nie je, či by mal otec tráviť s deťmi viac času, ale ako kvalitný ho urobí. Najlepšie je, keď spolu budú niečo robiť. Niekedy stačí, keď deti len tak pozerajú, čo otec robí, keď sa okolo neho motajú. Otec sa má detí tiež pýtať, čo sa v priebehu dňa naučili, ako sa im darilo. A má im konkrétne povedať, čo sa mu na tom páči a čo nie. Práve toto je veľmi dôležité: pohľad otca na to, čo som robil, a jeho konkrétne hodnotenie. Otec je vlastne taký sústružník, ktorý opracováva, orezáva, pýta sa. A ak toto vie, tak stačia veľmi krátke časy. Niekedy iba pár minút denne.

Takže nepotrebujeme pol dňa v akvaparku, kino, zoo a desať zmrzlín?
Nepotrebujeme! Otec si vždy musí postrážiť, aby sa z neho nestala „cirkusová atrakcia“. Pretože v niektorých rodinách to prebieha presne tak, ako to opisujete: poobede výlet na bicykli, potom zmrzlina, zoo, bazén, večer si objednáme pizzu a hráme hry. Ohňostroj zábavy. To nie je na nič dobré. Dieťa potrebuje v dobrom zmysle slova obyčajný život. Praktické návody, ako si poradiť so záťažou, s výkonom, prekážkami, hlúpymi ľuďmi. Potrebuje sa naučiť čeliť životu. Takže je dobré, keď robíme spolu veci, ktoré patria do bežného obyčajného života. Nie je nič lepšie, než keď deti môžu byť s otcom napríklad na záhrade a pomáhajú mu rezať drevo a nosia jablká do pivnice.

Čo je najdôležitejšie z pohľadu otca pri výchove malého chlapca a čo pri výchove malého dievčaťa?
Otec je zdrojom sebadôvery detí, chlapca aj dievčaťa. V tom je jeho ohromný význam. Mama vás učí nájsť cestu k sebe samej. Keďže vás má rada, vás doslova zabalí do nehy. Otec vám však pomáha, aby ste raz obstáli v živote, aby ste sa presadili. A robí to tak, že vás zaťažuje, že od vás chce výkon a výsledok. Preveruje vás. Tým vás spevňuje. Tým vám buduje sebavedomie. Otec je doslova mostom do sveta mimo rodiny. Dieťa presne toto od otca očakáva. „Už to viem! Videl to otec?“ Otec rovná sa sebavedomie. A potom je tu ešte jedna mimoriadne dôležitá vec: otec buduje sebaúctu dcéry. To, akú hodnotu bude dcéra raz dávať sama sebe ako žena, to ovplyvňuje otec. Jednak priamo, podľa toho, ako sa k nej správa, aký majú spolu vzťah, preto je dôležité, aby sa k dcére správal ako k princeznej, budúcej kráľovnej. Možno ešte dôležitejšie je, že otec sebaúctu dcéry buduje tiež nepriamo, a to tým, ako sa správa k svojej partnerke. K matke svojich detí. Pretože práve to jeho dcéra neustále pozoruje. Dobrý otec svojej žene dopraje byť kráľovnou. Keď si ju váži a rešpektuje, keď jej pomáha. A keď to dcéra vidí, jej sebaúcta prirodzene stúpa. V tom je otec absolútne nezastupiteľný.

Otec teda vychováva z dcéry budúcu kráľovnú. Existuje niečo podobné pri budovaní sebaúcty aj vo vzťahu k synovi?
Zo syna vychováva otec rytiera. Rytier je ten, kto v sebe našiel svoju vnútornú silu a vie ju použiť na to, aby chránil a bránil. Hlavne svoju partnerku a svoju rodinu. Malý rytier je hrdý, že mama za neho nič nerobí. Že si poradí sám. To ho učí otec. Tým, ako sa k svojmu synovi správa, ako s ním hovorí, ako spolu robia veci, aký majú vzťah. To je priamy vplyv. Kľúčové je, aby ho viedol k samostatnosti. A zasa: nepriamo učí otec syna byť rytierom podľa toho, ako sa správa k svojej partnerke. Je tu však jeden podstatný rozdiel oproti dcére: keď sa otcovi so synom spolu nepodarí nadviazať vzťah, môže z neho urobiť rytiera iný muž. Jediná podmienka je, že syn toho iného muža uzná ako autoritu, musí si ho vážiť. To u dcéry nie je možné. U dcéry buduje a potvrdzuje sebaúctu len vlastný otec, žiadny iný muž.

​Prečo?
Pretože keď cudzí muž povie mladej slečne, že jej to pristane alebo že sa jej niečo podarilo, tak tam vždy bude sexuálny podtext, a tým to bude skreslené. U otca to tak nie je. Preto je v tomto smere nenahraditeľný. Dôležité však je, aby bol spoľahlivý, aby „hovoril činom“ povedal by som. To znamená, že netára, nesľubuje, neodkladá, ale robí veci. Stará sa. Funguje.

Ako by mal vyzerať „ideálny otec súčasnosti“?
Chcete obraz dokonalého muža? (smiech) Tak tu je: má pevné a zdravé telo. Je v niečom dobrý, niečo naozaj dobre vie, je majster. Vie sa postarať o svoju rodinu, vie zaistiť zdroje. Má hoby, niečo ho baví. Je s ním zábava. Zo syna vie vychovať rytiera. Z dcéry vie vychovať princeznú. Je vzorom pre svoje deti. A to najdôležitejšie: vie so svojou ženou vytvoriť pevný pár. To znamená, že pochopil, aké dôležité je byť spoľahlivý. Že to, čo povie, platí. A že keď ho žena potrebuje, je tam, kde má byť. Vie zabrať, stará sa, rieši problémy. Doťahuje veci do konca. Nekňučí. A ešte jedna vec, o ktorej sme už hovorili, vie zo svojej ženy urobiť kráľovnú. Je to mozaika, ktorá vám dá dohromady zaujímavého chlapa, ktorého keď stretnete, viete, že to je on a chcete byť vedľa neho.

Je podľa vás v poriadku, aby zostal otec doma na materskej dovolenke a žena pracovala v prípade, že dokáže zarobiť viac?
Nie je to v poriadku, je to číry nezmysel. Typický prejav súčasnosti, keď si myslíme, že všetci môžu robiť všetko a už naozaj nevieme, čo by sme ešte vymysleli. Keď sa na to pozriete pohľadom dieťaťa, tak je to jednoduché, mama je nikým a ničím nenahraditeľná. Nikým a ničím. Vzťah medzi mamou a dieťaťom je unikátny, je to diamant, nič podobné v prírode nenájdete. Je to krehká vzácnosť. Málokto si uvedomuje, že vzťah medzi mamou a dieťaťom je vrodený, dieťa sa rodí z tela matky. Navyše sa rodíme krehkí a bezbranní. Po narodení sa vlastne ešte rok dovyvíjame na tele mamy. Akoby sme boli v brušku, akurát v ňom nie sme. Neverím tomu, že keby mamy práve túto informáciu mali, že by odišli do práce. Neverím tomu!

Vykresľujete to veľmi nekompromisne, nepreháňate?
Naopak, ešte sa držím, aby som nebol ešte drsnejší! Nemôžeme predsa všetko postaviť na hlavu len preto, že sa nám chce! Pozrite, malé dieťa vníma seba a mamu ako jednu bytosť, nevie sa od nej oddeliť, to sa naučí až niekedy okolo troch rokov. Ja som bábätko, znamená, že ja som mama. To okrem iného znamená, že dieťa do troch rokov „nepozná“ pojem návratu, takže keď mu mama odíde, tak nevie, že sa mu vráti. A teraz si predstavte, že mama odíde do práce. Pretože viac zarobí. Fakt sú peniaze také veľmi dôležité? Vzťah otca a dieťaťa je komplikovaný, nie je predsa vrodený, je to získaný vzťah. To znamená v podstate neistý, obaja sa ho musia učiť. Pritom pre malé dieťa do troch rokov je práve pocit bezpečia úplne kľúčová vec. Jeho zdrojom je mama. Kto iný by to mal byť? Rola otca je najmä to, aby bol v prvých troch rokoch opora matky, v tom je veľmi dôležitý. Ale nerobme, preboha, z otca druhú mamu. Je to nezmysel. Je to také typické naivné presvedčenie, že niečo prikážeme prírode. Máme na všetko právo, takže slon bude ružový a v potoku bude tiecť malinovka. Tak to teda nie. Nepotečie a otec na materskej je fakt nebezpečná vec. Je to úplné nepochopenie roly muža v rodine.

​Niektoré rodiny však hovoria, že otec zostal doma s dieťaťom a že to bolo dobré rozhodnutie. Naozaj by to chlapi nezvládli?
Nezvládli. A pokiaľ niektorí áno, tak len po chlapsky. A to je presne to, čo malé dieťa nepotrebuje. Dieťa potrebuje mamu. Jej vôňu, nehu, dotyky, hru pohľadov, rozmaznávanie. Veľa nehy. To žiadny chlap nezvládne. Dieťaťu potom to, čoho sa mu nedostalo od mamy, bude celý život chýbať. A bude to hľadať. Ale nikdy to nenájde. Zostane mu celoživotný hlad po nehe.

Z môjho pohľadu je to tak, že sme nešťastná generácia – chlapi si myslia, že by mali byť doma generáli, pretože to v minulosti tak videli možno doma, no keďže sa neustále rieši rovnosť pohlaví a emancipácia žien, tak navyše očakávajú, že žena bude nosiť domov rovnaké množstvo peňazí, z čoho mi vychádza, že dnešné 30- až 40-ročné ženy sú dosť preťažené.
Ženy sú preťažené, pretože my chlapi to dosť kazíme: vyberáme si zo života len to, čo sa nám hodí. Chceme, aby nás život v rodine stál čo najmenej námahy, aby to bolo pohodlné. Emancipácia predsa neznamená len to, že má žena právo dostať za rovnakú prácu rovnaké peniaze ako muž. To je jasná vec. Ale tiež to napríklad znamená chlapský postoj, že všetko, čo mám na sebe, som si vypral a vyžehlil. A že viem svojej žene povedať: odpočiň si. Že máme férový vzťah, že sme fakt parťáci, ktorí spolu držia pohromade a pomáhajú si. Že doma ako chlap nehrám presilové hry, že nemachrujem, že sa neulievam, že nefňukám, že neutekám z domu. Že som vedľa svojej ženy, keď to potrebuje, viem to spoznať, pretože ju vnímam a som pozorný. Že ju podržím, že sa jej zastanem. Dnešné mladé ženy totiž nie sú len unavené, sú vyčerpané. A to je oveľa horšie. Z únavy sa vyspíte, z vyčerpania nie. Ženy nasadili také šialené životné tempo, že mu my chlapi nestačíme. Preto len zbabelo mudrujeme.

Ako sa to vlastne stalo? Kedy sa to začalo?
Začalo sa to pred stopäťdesiatimi až dvesto rokmi, v období priemyselnej revolúcie. Vtedy sa skončil taký ten každodenný život, keď sme od rána do večera boli spolu. Muž odišiel do továrne a žena zostala doma na všetko sama. A potom prišla 1. svetová vojna a chlapi odišli na front. A žena zasa zostala s deťmi sama doma, tentoraz už nielen od rána do večera, ale celé roky. A potom 2. svetová vojna a chlap ide znova na front a žena opäť zostáva doma. A musí čeliť životu. Nesmierne ťažkému životu. A zvládla to! Keď sa potom muži vrátili, chceli späť svoje postavenie uctievanej hlavy rodiny. Ten model však bol nenávratne preč. Vojna bola vlastne totálny kolaps mužského sveta. So všetkým vraždením a znásilňovaním sme totálne sklamali. A žena si po všetkých otrasných skúsenostiach povedala: dosť, beriem to do svojich rúk. A vzala! Každý máme v sebe kus ženy a kus muža. A ženy za posledných stopäťdesiat rokov neskutočným spôsobom rozvinuli svoju mužskú stránku. Vedia podávať výkony. Dokážu sa vyrovnať mužom. Už dávno nie sú „domáce puťky“, ktoré potrebujú dovolenie od svojho manžela, aby mohli žiť. Riadia si svoj život! Študujú, cestujú, pracujú, sú z nich manažérky, učiteľky, právničky, sudkyne. A okrem toho sa, samozrejme, starajú o rodinu a deti. A zatiaľ čo idú životom, my chlapi sme zostali na mieste, stojíme stále niekde pred tými sto až dvesto rokmi a pýtame sa: „Kde mám ponožky? A čo bude dobré na obed?“ Musíme vás dobehnúť. Musíme v sebe rozvinúť svoju ženu. Empatiu, spoluprácu, toleranciu. Musíme sa prestať správať ako veľké deti. Tiež potrebujeme, aby sa vrátila zdravá mužská sila. Poriadok. Limity. Požiadavky a nároky. Ale zdravé. Nenásilné a neagresívne. Potrebujeme, aby sa muži zase stali chlapmi. Iba tak budeme mať šancu byť partnerom svojej ženy.

Je šanca, že súčasní malí chlapci vyrastú v chlapov, ktorí budú ochotní doma viac spolupracovať?
Šanca je, ale nie príliš veľká. Pretože v prvom rade by chlapci ako malí sami potrebovali v rodine vidieť zdravé vzorce a zdravé vzťahy. Keď ich na vlastnej koži zažijú, keď vyrastú, prirodzene ich zopakujú. Musia ich nasávať ako špongia každý deň, taký ten každodenný poctivý obyčajný život. A v ňom musí byť nežná mama a pevný otec. A aby dohromady spolu tvorili pevný pár. Potom je šanca, že to bude fungovať. Problém však je, že dobré a spokojné rodiny sú skôr vzácne. Žijeme síce v nadbytku ako nikdy, všetko by vlastne malo byť v poriadku, ale nie je. Rodina ako taká sa nám rozpadá. Vzťahy nefungujú. Rodina, to je totiž kus práce. A to sa dnes nikomu veľmi nechce. Nový boh sa volá pohodlie. Ľudia by boli najradšej, keby všetko bolo na vypínač, keby aj rodina bola na vypínač, vypnem a je to. Keď ma niečo bolí, zjem pilulku a je to. Keď niečo potrebujem vedieť, dvakrát kliknem a je to. Ak niečo nefunguje, tak to vyhodím a je to. Tieto princípy pohodlnosti začíname uplatňovať aj vo vzťahoch, nech je všetko hneď, tak ako chcem ja, a keď nie, vykašleme sa na to. Tento prístup vás však neprivedie k spokojnému životu. Toto vás privedie v lepšom prípade do plytkosti a nudy. V tom horšom do samoty, prázdna a k nikdy sa nekončiacemu nakupovaniu.

Moja dcéra je tehotná a ja prežívam traumu, ktorá ma prekvapila. Nie však z jej tehotenstva. Ale z môjho spred dvadsiatich piatich rokov. Otehotnela som krátko po maturite, ale keďže moja polovička bola odo mňa o osem rokov staršia, kým som ja drala školské lavice, stihol vysokú školu aj vtedajšiu základnú vojenskú službu, a tak sme naplánovali svadbu, ktorú sme chceli tak či tak. Ten vek bol úžasný v tom, že som mala pocit, že všetko je a bude úžasné a krásne. On miluje mňa, ja jeho, čakáme dieťa a budeme rodina a medzitým si užijeme svadbu z mojich dievčenských snov. Niečoho podobného som mala plnú hlavu asi aj vo chvíli, keď zaškrípali brzdy pri jeho riskantnom predbiehaní, ktoré sme nestihli dokončiť a po zrážke s protiidúcim autom nás odhodilo do poľa. Zázrak! počula som niekoľkokrát nad sebou hovoriť lekárov. Síce som skončila s obomi nohami zlomenými a môj budúci manžel pomliaždený, ale prežili sme. My áno, ale naše dieťa nie. A to som bola už v piatom mesiaci…

Cítim hnev na muža

Dookola som počúvala, že som mladá a ešte budem mať fúru detí, že to tak asi malo byť a veď sa máme radi… Svoju bolesť som teda v sebe potlačila a tvárila sa, že ideme ďalej, presne ako mi všetci radili. Fúru detí sme však nemali. Len jednu jedinú dcéru po komplikovanom rizikovom tehotenstve, ktoré sa skončilo predčasne na konci siedmeho mesiaca. Našťastie všetko dobehla, vyrástla a dnes je sama budúcou mamičkou. A na mňa akoby to práve teraz všetko spadlo. Keď ju vidím, ako sa teší z malého človiečika v sebe, prepadá ma strašná prázdnota. Tehotenstvo s ňou bol jeden problém za druhým a nekončiaci strach. A to prvé som si ani nestihla užiť, a čo je najhoršie – ani odsmútiť jeho koniec. Cítim výčitky, bolesť, dokonca hnev na svojho muža. Taký ako nikdy. Pristihla som sa pritom, ako mám chuť vykričať mu, že nám zabil dieťa. Našťastie som si stihla zahryznúť do jazyka skôr, než som otvorila ústa. Nikomu by som tým nepomohla, len ublížila. Ale keď nič nespravím, mám pocit, že ubližujem sebe. Potrebujem to totiž zo seba dostať, o to viac, že nik nechápe môj smútok. Nikto naň nevidí dôvod. Mám zdravú dcéru a čoskoro sa mi narodí vnúča... Naozaj nie som normálna, keď plačem za svojim dieťaťom aj po štvrťstoročí?

Dnes je už jasné, že sa známa slovenská dvojica teší z chlapčeka, ktorého sa rozhodli pomenovať Tristan. Ich synček, ktorý sa vypýtal na svet začiatkom februára, im robí každý deň obrovskú radosť.,,Totálne si ma omotalo toto princátko,'' napísala k fotografii, na ktorej drží svoje klbko radosti Diana a aj keď neukázala tváričku svojho anjelika, podľa jej úsmevu je nad slnko jasné, že jej robí nesmiernu radosť. A nielen jej, ale celej rodinke!

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Diana Hágerová (@dihager)

Aj keď má Diana šestonedelie za sebou len o chlp, nemožno si všimnúť, že má skvelú figúru. Nie, žeby bolo práve toto podstatné, no pohľad na jej ploché bruško v dobrom šokoval mnohé ženy. ,,Za teba kto rodí tie detičky láska?'' opýtala sa jej v komentári jej najlepšia kamarátka Ľubka a my súhlasíme a pýtame sa to isté - ako je vôbec možné, že Diana vyzerá aj pár týždňov po pôrode tak, ako tínedžerka?

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Diana Hágerová (@dihager)

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Diana Hágerová (@dihager)

Vedela som, kam to smeruje a chcela som to zastaviť čím skôr. Jednak bol ženatý, a hlavne – jeho žena bola naša priateľka! Lenže vtedy som netušila, ako dopadnem. Mama neprijala moje dobre mienené rady, odmietala počuť, že nerobí dobre. Najprv sa to začalo škaredým obviňovaním, ako jej ja nedoprajem, aká som sebecká a neviem sa s ňou podeliť o jej šťastie. Potom mi vyčítala úplne všetko, očividne som jej prekážala, vždy videla v mojich očiach tichú výčitku, ani ústa som nemusela otvoriť. Raz, keď už som nevedela, ako tieto večerné návštevy zastaviť, som vybuchla. A to som nemala.

​

Mama ma škaredo odvrhla. Zatvárala ma do izby, že keď sa neviem správať, tak tam mám ostať. Chlapík sa k nám postupne vlastne už nasťahoval, bývať s nimi bol doslova teror. Psychické nátlaky na to, aby som už konečne vypadla z domu a našla si svojich priateľov, aby som začala žiť svoj život, boli na dennom poriadku. Vlastná matka zavrhla dieťa, kvôli cudzím ľuďom, dobré, nie? Pre niekoho nepochopiteľné, pre mňa realita, krutá realita.

Po roku som už to napätie nevydržala a začali sme si s tatinom hľadať spoločné bývanie. Po dlhých rokoch sme si k sebe našli cestu, pretože sme práve kvôli mame boli od seba odcudzení. Ona sa s ním nebavila a mne ešte ako malej o ňom narozprávala klamstvá, ktoré ma odradili od kontaktu s ním. Po rokoch sa mi otvorili oči. Osud je naozaj niekedy nevyspytateľný S ocinom sme si našli k sebe cestu v pravom čase. Vážne ochorel a ostáva mu pár mesiacov života. Paradox je, že práve matka, ktorá nás dvoch rozhádala, nás dala opäť dokopy. Nemá záujem ani o jedného z nás. Nech, my si vystačíme sami. Verím, že roky, ktoré sme s tatinom stratili, si ešte stihneme vynahradiť a mamu raz to, že odvrhla vlastnú dcéru kvôli cudziemu mužovi, dobehne.

A keď už sa niečo také stane, asi by sme mali skúsiť pochopiť, ako sa naše deti cítia. „Treba zohľadniť vek dieťaťa – či ide o staršie alebo mladšie dieťa. A či má alebo nemá nejakú vedomosť o tom, čo to ,sex‘ vlastne znamená. Navyše dieťa v podvedomí má, že tí dvaja ľudia sú jeho rodičia. Preto sex na menšie deti pôsobí často veľmi agresívne, majú pocit, že rodičia jeden druhému ,ubližujú‘ a robia niečo zlé či nevhodné. Keď sa to stane, je jasné, že situáciu treba ošetriť. Menšie deti to zaujíma a je lepšia šanca im situáciu primerane vysvetliť. Netreba sa ich pýtať, čo videli. Treba sa ich spýtať: ,Čo potrebuješ vedieť? Pretože možno to vnímaš inak, no je to niečo, čo je nám príjemné, robia to všetci dospelí a je to naša súkromná záležitosť, pretože sa máme radi. Nerobíme to stále, ale je to len o nás dvoch a nabudúce bude lepšie, ak budeš klopať pred tým, ako vojdeš do spálne...‘'

Ak je dieťa malé a začne plakať, situáciu treba riešiť hneď. Buď za dieťaťom ide jeden rodič, alebo obaja, a vysvetlia mu, že sa nestalo nič zlé. A tiež dať pozor na to, aby to dieťa nevyhľadávalo, aby zo zvedavosti nechodilo pozerať zámerne, čo sa za zatvorenými dverami deje. Martina, ktorá už má takmer odrastené deti, má podobnú skúsenosť, no tentoraz šlo o už o takmer dospelého syna. „Nevidel toho veľa, ale otvoril dvere a nás to prekvapilo, lebo nemal byť doma. Jeho evidentne tiež. Bol dosť v šoku, rýchlo zavrel a odišiel von. Keď večer prišiel, tváril sa, že nič, a len šiel do svojej izby. Nemal náladu sa rozprávať a ja som tiež nič neiniciovala a tvárila som sa úplne normálne. Premýšľala som, či sa s ním o tom mám rozprávať, lebo bolo evidentné, čo sa deje... Dodnes sme sa o tom nerozprávali, ale nemyslím si, že sme spravili niečo zlé,“ vysvetľuje.

Aj v prípade, že ide o staršie dieťa, tínedžera či dospelé dieťa, je namieste sa aspoň opýtať, či chce o situácii hovoriť. „Pretože dieťaťu ostane obraz v hlave a hanbí sa za to, čo videlo, najmä ak chápe, že išlo o rodičovský sex. Je potrebné opäť situáciu ošetriť a vysvetliť, že je potrebné klopať... A dodať, že je to pre nás normálne, je to súčasť nášho partnerstva, pretože sa máme radi. A navyše je to súčasť procesu, ako prišli na svet. Deti majú niekedy pocit, že rodičia mali sex iba dvakrát, lebo majú dve deti. Až neskôr pochopia, že je to niečo, čo sa stáva častejšie, a je to dôležitá súčasť partnerstva,“ uzatvára psychologička Mária Tóthová Šimčáková. 

Už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa odporúčalo nechať ratolesti vyplakať. Brať ich do ruky bolo neprípustné. Takýto spôsob starostlivosti sa medzi mamičkami dokonca šíri ešte doteraz. Ak by ste vzali dieťa na ruky, rozmaznali by ste ho. Nemali by ste tak robiť zakaždým, keď zafňuká. Niektorí rodičia tak robia a nechajú svoje dieťa plakať samé v postieľke v izbe až dovtedy, kým vyčerpaním nezaspí.

Stres ako jed

Odborníci upozorňujú, že bábätká plačú vtedy, ak sa necítia pohodlne, niečo ich bolí alebo sú inak nespokojné. Takýmto prejavom nás vlastne prosia o pomoc. Tvrdenie, že si plačom precvičia pľúca, je veľký mýtus.

Psychologička a autorka mnohých kníh o starostlivosti o deti Penelope Leachová varuje, že sa to neodporúča robiť pre dojčatá. Ak rodiča ignorujú ich volanie, nepomôžu im, ba práve naopak, môžu im vážne uškodiť, ako píše theguardian.com. Pri plači sa bábätkám do tela a mozgu uvoľňuje stresový hormón kortizol. Po ich upokojení, hladina tohto hormónu opäť klesne. Ak volajú o pomoc dlhší čas, udrží sa i hladina kortizolu, ktorá môže poškodiť dôležité štruktúry vyvíjajúce sa v mozgu. Podľa odborníčky hrozí, že vysoké hladiny tohto hormónu sú priam toxické pre vyvíjajúci sa mozog.

"Všetky deti plačú. Niektoré viac ako ostatné. Lenže plač je v prvom roku života dieťaťa jediný spôsob, ako dostať od rodičov odpoveď. Odmietanie odpovede zo strany rodičov môže mať dlhodobé emočné dôsledky," upozorňuje Penelope Leachová.

Výsledkom je nadmerný stres, ktorý v ranom detstve pôsobí na organizmus ako jed a môže byť príčinou úzkostí. Dieťa sa síce môže unaviť a po dlhom čase prestáva plakať, na druhej strane zistí, že je zbytočné volať o pomoc a vyjadrovať  svoje pocity, keď si ho aj tak nikto nevšíma. V dospelosti preto môže byť neisté, depresívne a môže trpieť úzkosťou.

Každý rodič by mal sledovať ako dieťa reaguje, kedy a prečo najčastejšie plače. Len v tom prípade ho môže zbaviť skutočného trápenia. Nezúfajte, ak stále plače. Myslite na to, že svojmu dieťatku dávate obrovský dar, keď ho upokojujete.

​

Väčšina z nich nie je založená na vedeckých dôkazoch a sú to naozaj len fámy. Niektoré z nich sa ale podarilo lekárom potvrdiť, aj keď nie sú práve najspoľahlivejšie, ako určenie pohlavia lekárom pri ultrazvukovom vyšetrení.

1. Ranná nevoľnosť

Ide o babskú radu, ktorá sa ale spolu s modernými poznatkami lekárskej vedy potvrdila. Ženy čakajúce dievčatká naozaj viac trpia závažnými rannými nevoľnosťami, kvôli ktorým zvracajú napríklad až päťdesiatkrát denne a musia sa preto obrátiť na lekára. Štúdia vykonaná v Škandinávii potvrdila, že 55% žien prijatých v nemocnici s vážnymi rannými nevoľnosťami sa následne tešilo z narodenia dievčatka. K podobným výsledkom sa dopracovala aj nedávna štúdia Leny Edlundovej z Kolumbijskej univerzity, podľa jej údajov porodilo 56% žien so závažnou rannou nevoľnosťou dievčatá.

V prípade závažnej rannej nevoľnosti by matky nemali váhať s vyhľadaním lekárskej pomoci, neustále vracanie totiž môže viesť k dehydratácii, strate kíl namiesto ich naberania a v ťažkých neliečených prípadoch môže ohroziť aj nenarodené bábätko.

2. Pozrite sa na otca

Možno už ste si všimla, že s pribúdajúcimi týždňami sa nepriberáte iba vy, ale aj váš partner. Podľa malej dánskej štúdie, ktorej sa zúčastnilo 100 otcov netrpezlivo čakajúcich na potomkov, pribrali do ženinho pôrodu najviac kíl otcovia, ktorí sa potom radovali z dcérok.

3. Dôkaz v tvári

Medzi ďalšie populárne babské rady patrí tá, že zatiaľ čo malý chlapec dodáva svojej tehotnej matke krásu, malé dievča ju naopak "odčerpáva". Tak to samozrejme nefunguje, ale na pleti tehotnej ženy sa pohlavie bábätka naozaj môže prejaviť. Podľa výskumu uskutočneného vo Francúzsku totiž 90% žien, trpiacich akné, čaká dievčatko.

Ak trpíte v tehotenstve akné, rozhodne sa ho nepokúšajte liečiť sama a obráťte sa na odborníkov. Niektoré látky prítomné v krémoch a mastičkách proti pupienkom by totiž mohli negatívne ovplyvniť vývoj plodu.

4. Materský inštinkt

Možno už teraz máte pocit, že o svojom nenarodenom bábätku viete viac, než ktokoľvek iný. Podľa britského denníka The Sun máte pravdu - až 71 percent žien podľa neho dokáže správne odhadnúť, či čakajú chlapčeka alebo dievčatko. Takáto čísla sa zdajú byť veľmi sľubné, ale nie sú známe bližšie informácie o zbere dát a ich vyhodnocovaní.

Pokiaľ si veľmi prajete práve to druhé pohlavie, než aké vám vychádza, neklesajte na mysli. Sú to predsa len spôsoby odhadu a nakoniec môže byť všetko inak. A akonáhle budete svoje malé bábätko držať konečne v náručí, jeho pohlavie bude pravdepodobne to posledné, čo budete riešiť. Väčšine matiek sa totiž ich drobček zdá úplne perfektný a nezíde im na ničom inom, než na jeho dobrom zdraví.