Tanečnice z Lúčnice
Zdroj: Martin Trenkler

Viete kto oblieka tanečnice z Lúčnice? Jeden kroj môže vážiť aj tri kilogramy

„Kroje Lúčnice sú preto také nádherné, pretože sú poctivé,“ hovoria krojárky známeho umeleckého súboru. Možno by sa hodilo dodať, že sú krásne aj preto, lebo je o ne postarané s láskou.

Kroje by mohli byť ideálnym príkladom toho, ako čas kedysi plynul celkom inak. Napríklad taká dvojitá spodnička, ktorá sa žehlí neuveriteľných šesť hodín, alebo skladaná sukňa s množstvom záhybov, ktorú treba naškrobiť a záhyby ručne pozakladať. Treba však povedať, že keď som vchádzala do krojovne tanečného súboru Lúčnica, netušila som, aké neuveriteľné množstvo času treba na to, aby tanečnice z Lúčnice vyzerali na pódiu dokonalo.

Zhovorčivý odev
Kroje, ktoré kedysi patrili medzi bežné oblečenie, neboli len odevom, ale dokázali rozprávať. „Podľa toho, ako bola dievčina oblečená, sa vedelo, či je slobodná, vydatá, či ide do kostola, na pole či na zábavu. Každý kroj totiž vyzeral inak – a to nielen podľa toho, akú činnosť išli vykonávať, ale aj podľa oblasti,“ hovorí vedúca krojovej dielne tanečného súboru Lúčnica Jarmila Šebestová a dodáva: „Na Slovensku má každá dedina svoj typický kroj a keď sa ľudia stretli na trhu, podľa kroja vedeli určiť, kto je z ktorej dediny. Podľa toho, či žili v teplejších alebo chladnejších oblastiach, sa prispôsoboval aj výber materiálu.“

Samotné kroje navrhuje pre Lúčnicu kostýmová návrhárka podľa choreografie tanca. Tú zvykol pripravovať dlhoročný šéf súboru Štefan Nosáľ a hoci už nie je medzi nami, dodnes sú mnohé tance postavené na jeho choreografiách. Medzi prvé návrhárky krojov patrila aj jeho manželka pani Viera Nosáľová, no hlavnú časť návrhov vytvorila profesionálna návrhárka pani Šarlota Kišová. Dnes už je krojová dielňa súboru taká bohatá, že nové kroje šijú málokedy, väčšinou sa siahne po tých existujúcich.
Práve to je práca krojárok, ktoré musia poznať jednotlivé kroje a pripraviť ich pre tanečníkov, spevákov aj hudobníkov. V jednom programe je niekoľko tancov, čo znamená viacero krojov – bežne je to okolo 250 krojov, ale na väčšie predstavenia aj štyristo. Pripravujú a kontrolujú aj rôzne rekvizity, ako sú haleny, valašky, rôzne klobúky, opasky, pierka, palice, cepy, plachtičky, čepce, šatky, píšťalky, stolčeky, biče... Všetko musí byť v perfektnom stave. „Každý kroj váži dve – tri kilá, takže všetko dokopy viac ako 1 000 kíl,“ zasväcuje ma Jarmila Šebestová s tým, že nakladať a vykladať také množstvo oblečenia a vecí do prívesu im chodia najmladší tanečníci, ktorých volajú lágoši. Takto sa aj učia spoznávať kroje a všetko, čo treba na jedno vystúpenie.
Pochopiteľne, každý tanečník či tanečníčka potrebujú kroj na svoju postavu. A tak nastupuje otázka, ako sa v tom všetkom krojárky vyznajú. „Každý člen súboru má svoje číslo,“ ukazuje Jarmila Šebestová na stojan, kde sú nachystané dve desiatky rovnakých dievčenských krojov na vystúpenie a každý visí na vešiaku označenom číslom. „Niekedy sa smejeme, že im nevieme prísť na meno, ale číslo nám napadne hneď.“

Nie je prať ako prať
Hoci tanečnice môžu mať rôzne výšky, sukne musia odhaľovať rovnakú časť nohy, lajblíky musia byť vypasované, upravené na mieru. A tak predtým, ako sa kroj dostane k tanečníkovi či tanečníčke, ho musia v krojovni pripraviť. „To znamená, že v prvom rade priraďujeme veľkosť a kontrolujeme všetky nedostatky. Či nie je kroj roztrhaný, poškodená výšivka, čipka, šnurovanie alebo korálky, ktoré treba zreštaurovať. Takisto gombíky, gumičky, mašličky, stuhy. Kontrolujeme tiež čistotu, teda či niekde nezostali fľaky.“ Čistenie krojov je samostatná kapitola, pretože sa vôbec nepodobá praniu doma. Súkenné nohavice, ktoré majú tanečníci, sa nie vždy dajú prať v práčke. Vlna si tiež vyžaduje iné čistenie ako bavlna a ľan, nehovoriac o kožušinových či vlnených lajblíkoch a kabátikoch. „Každý materiál si vyžaduje iný spôsob prania, navyše, my už vieme, čo púšťa farbu a čo nie,“ vysvetľuje vedúca krojárne. Ako to teda robia s časťami, ktoré farbu púšťajú a mohli by tak zničiť celý odev?
Párať a šiť
„Jednoducho – časti, ktoré púšťajú farbu, musíme pred praním odpárať. A po vysušení a naškrobení zase zošiť,“ odpovedá jej kolegyňa Ivana Marcová, ktorá práve chystá kroje pre družičky na svadbe. V programe je ich dvanásť a treba skontrolovať, či na každom vešiaku je všetko, čo treba – od blúzky cez spodničku až po zásteru či stuhu do vlasov. Čo sa stane, ak tesne pred vystúpením zistia, že niečo chýba? „Aj to sa stane. Pomôžeme im pohľadať stratené časti v tom množstve vecí. A keď sa nenájdu, sme pripravené aj na to. V rezervách máme náhradné ,diely‘.“
Okrem toho často musia kroje opravovať aj priamo počas predstavení. Niektorí tanečníci sa počas večera prezliekajú aj sedemkrát. „Majú na to kratučké dve minúty, musia to robiť tak rýchlo, že sa stane, že kroj pritom potrhajú, zauzlí sa im šnúrka od nohavíc či zástery a treba ju prestrihnúť. Preto každá z nás stojí na jednej strane zákulisia, pri sebe máme nožnice, lepidlá, špendlíky, ihly a nite a čo treba, rýchlo prišijeme či opravíme. Alebo pomôžeme prezliecť.“
Dá sa vôbec stihnúť prezliecť sa z kroja do kroja za dve minúty? „Niekedy sa to nedá, aj preto niektoré kroje po tom, ako ich operieme a vyžehlíme, zošijeme. Spodnička, sukňa a zástera sa zošijú a k nim sa našije lajblík a oplecko.“ Tanečníčka sa tak prezlečie raz-dva.

Krásne, ale náročné
Už teraz z toho ide drina a nesmierna trpezlivosť, ale povinnosti krojárok sa ešte ani zďaleka nekončia. „Isteže, človek, ktorý robí takúto prácu, k tomu musí mať vzťah, inak by to nedokázal. Je to krásna robota, ale náročná,“ hovorí Jarmila Šebestová a dodáva s úsmevom: „Ale doma nežehlím.“
Skladá dole krásne nadýchanú spodničku z východoslovenského kroja, ktorá má množstvo volánov. „Jednu žehlíme šesť hodín,“ neprestáva ma prekvapovať. V jednom tanci ich majú pätnásť, takže kým v duchu počítam, koľko trvá ich príprava, tak ma ubezpečí, že „naškrobená vydrží aj pol sezóny, prípadne celú“.
Špeciálne riasenie
Od spodničky prechádzame k skladanej sukni z modrotlače. Zaujíma ma, ako sa robí riasenie. Keď mi povedia, že na to je stroj, odľahne mi. Chvalabohu, nie všetko sa musí robiť ručne. Ale už o chvíľu mi je jasné, že ani s pomocou stroja to nie je ľahká robota. „Najskôr sa sukňa operie, odpárame pás, potom aj bočný švík, aby vznikol dlhý pruh látky. Lenže, aj ten môže mať len tri metre, takže ak má látka viac, treba ju rozdeliť. Postupne sa vkladá do šblony, teda stroja, ktorý ju naskladá. A napokon sa musí sukňa znova zošiť,“ vysvetľuje mi vedúca krojárne a dodáva, že takých sukní niekedy pripravujú aj tridsať. „Ale nerobí sa to po každom vystúpení, len raz za dva-tri roky.“
Ťažké zháňanie
Ďalšou veľkou kapitolou sú opravy krojov. Ako sme už povedali, niečo sa poškodí pri rýchlom prezliekaní či tanci, niečo je aj únavou materiálu, keďže niektoré kroje majú aj päťdesiat rokov. „Kroje Lúčnice sú preto také nádherné na javisku, pretože sú poctivé. Nie sú klamané a materiály, z ktorých sa robia, sú pôvodné, prípadne čo najbližšie tým pôvodným,“ zasväcujú ma krojárky. K ich práci totiž patrí aj rekonštrukcia krojov, jedine vďaka tomu niektoré vydržali desiatky rokov. Čoraz väčším problémom je zháňanie materiálov. „V súčasnosti sa niektoré už ani nedajú kúpiť. Skrátka, prestali sa vyrábať,“ hovoria s povzdychom. „Napríklad chceme obnoviť oplecká (ide o krátku, ženskú blúzku so širokými rukávmi, ktoré sú ozdobne vyšívané, pozn. red.). Musím zohnať naozaj stopercentnú bavlnu a pred tým, ako na ňu dáme vyšiť vzor, testujeme, či sa veľmi nezráža a nezmení štruktúru po praní,“ vysvetľuje Jarmila Šebestová. Rovnako testujú aj bavlnené nitky, ktorými vyšívajú. „Musia byť stálofarebné, pretože ak púšťajú farbu, narobia škodu,“ dodáva.
„Jedno takéto vyšité oplecko je veľmi drahé,“ ukazuje na blúzku z Polomky a dodáva, že to je jej srdcovka. „Je bohato a farebne vyšité na ručne tkanom plátne z bavlny, na ktoré vyšívali ženy z Polomky. Je to obdivuhodná, krásna a náročná práca. Neviem sa vynadívať na to, ako to dokážu. Dúfam, že sa nájdu nasledovníčky, ktoré budú rovnako trpezlivo vyšívať.“


Zomreli nám stuhy
„Tento lajblík má veľa rokov, ale je škoda ho nepoužiť, pretože je stále krásny,“ pokračuje krojárka Ivana Marcová, ktorá si práve sadá za šijací stroj. Stuha, ktorou bol lajblík pôvodne zdobený, sa rokmi zničila, a tak ju treba nahradiť novou. „Tá pôvodná bola krásna hodvábna, lesklá. Ale už ju nevyrábajú. Máme stále väčší problém zohnať takéto stuhy.“
„Hovorím tomu, že nám zomreli stuhy,“ dodáva jej kolegyňa Jarmila Šebestová, keď vyberá krabicu s mašľami a ukazuje mi, ako kedysi vyzerali pôvodné krojové stuhy z prírodných materiálov, hodvábu a viskózy, a aké sa vyrábajú dnes. Rozdiel na prvý pohľad udrie do očí. „Technológia sa nezmenila, obe sú vyšívané, ale zmenili sa materiály. Tie dnešné sú z umelého vlákna. Kým kedysi sa stuhy leskli a boli živé, ako zvykneme hovoriť, tie dnešné sú mŕtve.“
Pýtam sa, či členovia súboru tušia, aké neuveriteľné penzum práce stojí za každým nachystaným krojom. „Ale áno, vedia to. Vždy, keď niečo poškodia, veľmi sa nám ospravedlňujú,“ hovoria svorne obe krojárky. Keď odchádzam, ešte dlho neveriacky krútim hlavou. Oddnes nefrflem, keď ma domá čaká pár košieľ na žehlenie. Stačí si spomenúť na jeden deň, ktorý som strávila v krojovej dielni Lúčnice.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk