Josif Stalin kedysi zľahčoval význam "mäkkej sily" otázkou: "Koľko divízií má pápež?" Dnes veľa samozvaných realistov zavrhuje Organizáciu Spojených národov ako neschopnú a tvrdí, že ju možno ignorovať. Mýlia sa.
Sila je schopnosť ovplyvňovať ostatných s cieľom dosiahnuť želaný výsledok. Tvrdá sila funguje prostredníctvom platieb a donucovania (cukru a biča), mäkká sila prostredníctvom príťažlivosti a zapájania do štruktúr. Vzhľadom na to, že OSN nedisponuje vlastnými jednotkami a pracuje s relatívne malým rozpočtom, má len toľko tvrdej sily, koľko si dokáže požičať od členských štátov. Bola založená v roku 1945, aby slúžila záujmom členských krajín, a článok 2.7. Charty OSN chráni suverénne územie jej členov.
Po neúspechu Spoločnosti národov v 30. rokoch 20. storočia bola OSN koncipovaná tak, aby stáli členovia jej Rady bezpečnosti pôsobili ako policajti vymáhajúci kolektívnu bezpečnosť. Keď sa veľké mocnosti dokázali dohodnúť, mala OSN pôsobivú tvrdú silu, ako dokázala vojna v Kórei a prvá vojna v Perzskom zálive. Tieto prípady však boli výnimočné. Počas studenej vojny bola Rada rozdelená. Ako povedal jeden expert, právo veta stálych členov BR sa malo správať ako poistky v elektrickom systéme: radšej nech zhasnú svetlá, ako by mal vyhorieť dom.
Napriek týmto obmedzeniam má OSN veľkú mäkkú silu, ktorá vyplýva z jej schopnosti legitimizovať činnosť štátov, najmä vo vzťahu k používaniu sily. Ľudia príliš neveria rečiam, ale tiež nechcú mávať mečom. OSN napríklad nemohla zabrániť invázii do Iraku v roku 2003, ale absencia jej súhlasu nesmierne zvýšila náklady na túto operáciu pre americkú a britskú vládu.
Niektorí americkí predstavitelia sa potom pokúsili delegitimizovať OSN a vyzvali na založenie alternatívnej aliancie demokracií. Niektorí americkí predstavitelia sa potom pokúsili OSN delegimitizovať a chceli založiť alternatívnu alianciu demokracií. Bol to krok vedľa: politika v Iraku rozdelila práve spojenecké demokracie a OSN vzhľadom na všeobecné členstvo zostala v očiach väčšiny sveta významným zdrojom legitimity.
Najväčšie škody na legitimite OSN spáchala táto organizácia samotná. Politika vnútorných blokov medzi členskými štátmi napríklad v nedávnej minulosti viedla ku vzniku Rady pre ľudské práva, ktorá však mala iba minimálny záujem o spravodlivé postupy alebo o presadzovanie ľudských práv. Podobne aj administratívna neefektivita viedla k slabým výsledkom vo veľmi dôležitých aktivitách, ako bol program "Ropa za potraviny".
Funkcia generálneho tajomníka OSN je spojená iba s veľmi malou tvrdou silou, ale niektorí ľudia dokázali túto funkciu veľmi účinne naplniť, keď pomocou prostriedkov mäkkej sily tlačili na tvrdú silu, ktorou disponujú vlády. Napríklad Dag Hammarskjöld využil príležitosť danú suezskou krízou, ktorú vyvolala invázia Veľkej Británie a Francúzska do Egypta v roku 1956, a presvedčil vlády, aby vytvorili mierové zbory -- o tejto inštitúcii pôvodne Charta OSN nehovorí. A keď sa OSN nepodarilo v 90. rokoch zabrániť genocíde a etnickým čistkám v Rwande, Bosne, Kosove, presvedčil Kofi Annan v spolupráci s ďalšími vládami členských krajín, aby si uvedomili novú zodpovednosť za ochranu ohrozených národov.
Keď sa štáty zhodnú na politike podľa kapitoly 7 Charty OSN, má táto organizácia účinnú silu - tvrdú i mäkkú. Keď sa veľké mocnosti nedohodnú, ale sú ochotné podvoliť sa rokovaciemu procesu, OSN má malú, ale užitočnú mäkkú silu. Ak sa však mocnosti postavia proti určitej akcii, prípadne ak represívne režimy členských štátov ignorujú vymáhanie novej "zodpovednosti ochraňovať", má táto organizácia iba veľmi málo sily. V takýchto prípadoch však nemá zmysel obviňovať OSN. Mäkká sila je reálna, ale má svoje hranice. Chyba nie je v OSN, ale v neprítomnosti konsenzu medzi členskými štátmi.
Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity, USA