V dvadsiatich je asi o niečo ľahšie byť optimistom, tebe to však zostalo stále. Kde sa to v tebe berie?
Myslím, že to mám po otcovi. Je to jeden veselý a nesmierne srdečný človek, hoci sa mu v živote stali hrozné veci. Vyrába nábytok a z minúty na minútu mu vyhorela firma. Robotníci prichádzali s obedármi na popoludňajšiu zmenu a doslova pred očami im padala fabrika. A on tam šedivejúc rozmýšľal, ako sa znovu postaví na nohy. A postavil sa. Nebolo to z večera na ráno. Nevstal a nevyhlásil hneď – nebojte sa, zvládneme to. Určite mal aj ťažké obdobia, ale vedel sa vždy ku každej situácii postaviť tak, že keď sa chce, tak sa dá. A on chcel.
Tebe nezhorela fabrika, ale rozpadol sa ti vzťah, o ktorom si verila, že bude navždy. A šanca, že ho znovu postavíš, nebola… Nezničilo to pozitívny pohľad v tebe?
Nie. Prišiel trochu neskôr, ale prišiel. Predsa len človek má malé deti, manžel odchádza, rozpadá sa mu rodina… Vtedy máš všetky iné pocity, len nie pozitívne. Myslím však, že hneď ako som si to odsmútila, sa na povrch predralo to optimistické. No určite to nebolo tak, že by som sa postavila pred zrkadlo a presviedčala samu seba – ty to dáš, ty to dokážeš. Jednoducho žiješ zo dňa na deň, chodíš do práce, staráš sa o deti a zrazu zistíš, že pri telefonáte s mamou alebo kamoškami sa už nebavíš len o tom, čo sa ti stalo, ale už si schopná hovoriť aj o iných veciach, pokojne sa rozprávaš o tom, čo dávali v telke.
Človek sa, samozrejme, skôr či neskôr postaví, hlavne keď nemá inú možnosť, ale neťahal ťa aj potom dolu pocit krivdy? Teda ak si to tak cítila…
Jasné, že som mala pocit, že sa mi stala krivda. A aj sa mi stala. No viem, že aj ja som mohla robiť veci lepšie. Aj keď vo veku, v ktorom som vtedy bola, som to robila najlepšie, ako som vedela.
Skôr než si vykročila, prišlo teda obdobie, keď si sa najmenej sama v sebe vracala späť?
Áno, a myslím, že je to dôležité. Keď sa rozpadne vzťah dvoch ľudí, vždy je to o oboch. Nehovorím, že je to fifty-fifty, ale aj ja by som vedela pomenovať chyby na svojej strane. Bola som totiž v tom hlúpom období, keď som si myslela, že ak popri malých deťoch nebudem naplno pracovať, nebudem si užívať voľný čas s kamarátkami a nebudem robiť sto vecí, ktoré som mohla robiť tisíc rokov potom, nebudem mať plnohodnotný život. A nakoniec som bola v takom kolotoči, že som asi nedokázala udržať teplo rodinného kozuba, pohodičku, ktorá má doma byť a má vyžarovať zo ženy.
Klobúk dolu. Toto si v tvojej situácii vie priznať málokto…
Keď spravím chybu a zistím, že ju spravím, možno to nekričím do sveta, ale sama v sebe a možno svojim najbližším to priznám. Určite nie som človek, ktorý hľadá chyby všade okolo, len nie v sebe.
Článok pokračuje na ďalšej strane