Zdroj: instagram/jeden_Svet

Cítila sa škaredá, a tak dbala hlavne na svoju inteligenciu. Táňa Pauhofová otvorene o svojom živote

redakcia EVITA, pk 18.01.2021, 13:00 Celebrity
Hoci to dnes znie neuveriteľne, v detstve sa Táni Pauhofovej jej spolužiaci posmievali kvôli vzhľadu.

Ako malá ste si vraj priala byť patologička, ale tiež Vás zaujímala práca plastického chirurga. Kde sa to vo vás vzalo?

Popravde neviem. Ale už niekedy na základnej škole začala taká moja fascinácia tým, čo sa s telom deje po smrti, ako človek môže zomrieť a za akých okolností ... Vnímala som to ako detektívnu prácu - na základe akých fyziognomických zmien sa dá určiť príčina alebo doba smrti . Nikdy ma to nedesilo. Asi preto, že som sa na telo vždy pozerala len ako na telo. Vždy som od neho oddeľovala osobnosť a dušu. Tým pádom v okamihu smrti sa z tela stal v mojich očiach iba nástroj. Preto mi to nikdy nebolo nepríjemné.

Takže nie ste typ, ktorý by pri pohľade na krv omdlieval.

Vôbec. Práve naopak. Skôr som dokonca bojovala s tým, že akonáhle som videla, že má niekto otvorenú nejakú ranu, okamžite som to chcela šiť. (Smiech) Z tejto fázy som presunula záujem do oblasti plastickej chirurgie. Nie estetickej, ale úrazovej. Prišlo mi úžasné, ako veľmi sa dá ľuďom po úrazoch pomôcť. Potom som sa ale v istom momente strašne zľakla zodpovednosti, ktorá je s tým spojená. Nevedela som túto obavu spracovať, a tak som sa opäť vrátila k patológii, ktorá mi predsa len pripadala istejšia. No ale vidíte, nakoniec to dopadlo úplne inak.

Musím priznať, že na plastickú chirurgiu som sa pýtala hlavne preto, či tento sen nemal trochu spojitosť s tým, že ste sama seba v detstve údajne vnímala ako škaredé káčatko.

Ale ja som sa tak nevnímala. Ja som bola skutočne fyziognomicky veľmi nepekné dieťa. To je svätá pravda a neprišla som na to sama. Dieťa do istej miery samo seba vníma skrz ostatných. To znamená, že sa začne identifikovať s tým, ako je vnímané ostatnými.

Posmievali sa Vám deti?

Áno, ale právom. Nebola som v škole žiadna hitparáda. Dajme tomu, keď sa napríklad volila miss v triede, tak ma ani nezahrnuli do toho úplne základného výberu. To boli také znaky toho, že krása a pôvab asi nebudú tým, v čom by som mohla konkurovať - čo je v poriadku. Takže som sa zamerala na niečo iné, aby som aspoň nebola hlúpa. Kombinácia hlúpa a škaredá, to už je príliš nešťastné. (Smiech) Hovorím to samozrejme s veľkou nadsádzkou.

Zamerali ste sa na školu, ale okrem dobrých známok ste mali tiež úspechy v karate, ktorému ste sa venovali snáď deväť rokov. Čo Vás k tomuto športu priviedlo? Nechcela ste si podať tie, čo sa Vám posmievali?

Kdeže. To malo iné dôvody. Bola som prvorodené dieťa svojich rodičov. Mamička bola rada, že má dcéru, ale otecko asi pôvodne čakal, že bude mať syna. Síce s ním nijako nezalomcovalo, že som dievča, ale nemám pocit, že by niečo zmenil v prístupe. (Smiech) Takže sa ku mne tak trochu správal ako ku chlapcovi a ja som to tak brala. V určitom veku sa mi to navyše stalo akýmsi útočiskom. Keď vás v období prvých lások berú v lepšom prípade len ako parťáka, tak to niekedy trochu zabolí. Je ďaleko jednoduchšie sama seba presvedčiť, že vám je v tejto polohe lepšie. Cítila som sa tak omnoho menej zraniteľná. Takže som nabehla na taký chlapčenský štýl, pretože tá chlapčenská energia bola silnejšia. Bola to ale vlastne obyčajná sebaobrana.

Potom sa to ale zmenilo. Cítila ste pocit satisfakcie, keď si Vás chlapci začali konečne všímať?

Žiadna satisfakcia. Vďaka tomu, že do tej doby som väčšinu života prežila v inom mentálnom nastavení, tak mi hrozne dlho trvalo, než som vôbec uverila, že sa niekomu páčim. Nevedela som sa s tým vysporiadať a myslela som si, že si zo mňa len dotyčný robí srandu. Asi najväčšia zmena potom u mňa nastala v prístupe k sebe samej. Konečne som sa dostala do fázy, kedy som sa prestala identifikovať s tým, čo mi niekto povie. Samozrejme ma dnes poteší, keď mi niekto povie, že mi to pristane, ale neberiem to bytostne. Rovnako tak ma nepoloží, keď mi niekto povie niečo škaredé.

Vo filme Všetko Alebo nič ste si zahrala rolu slobodnej matky. Nemáte dojem, že je to pre niektoré ženy dnes určitý druh životného štýlu? Mám na mysli byť nezávislá na mužoch. Veľa žien chce mať dieťa, ale o muža nestojí.

To síce áno, už som sa stretla s prípadmi, o ktorých hovoríte, kedy som cítila, že to môže byť pravda. Ale zatiaľ som v takom štádiu pozorovania a musím povedať, že sa častejšie stretávam s tým, že je to pre ženu akási forma sebaobrany. Skrátka sa to stane a spôsob, akým sa s tým slobodná matka vyrovná, je, že si povie, že takto sa chce.

Viete si samu seba predstaviť v takejto životnej situácii? Predsa len vychovávať dieťa sama už dnes nie je vnímané tak kriticky ako pred rokmi.

Samozrejme, človeka občas napadne, ale som žena, ktorá má stále v predstave taký ten ideál kompletnej rodiny. Pochopiteľne taká situácia napriek tomu môže nastať. V dnešnej dobe to už nie je nič výnimočné. Napriek tomu si nemyslím, že je to jednoduché. Keď je niečo bežné, ešte to neznamená, že je to "easy". Záleží na konkrétnej žene, ako sa k tomu postaví. Pokiaľ má podporu od rodiny a od svojich blízkych priateľov, ako filmová postava Lindy, ktorú hrám, tak sa všetky náročné situácie zvládajú oveľa lepšie.

Je pre herečku romantická komédia ťažšia ako dráma?

Neviem. Ja osobne považujem za najväčší dar tohto filmu režisérku Martu Ferencovú. Brutálne vie, čo chce, brutálne vie, ako to povedať, brutálne má rada Evitu a aj ju rešpektuje, je citlivá a pokojná. S ňou sa totiž aj taká ťažká matematika, ako robiť humor či erotiku, zvláda ľahšie.

Čo Vás teraz vlastne okrem práce napĺňa a zamestnáva?

Teraz je to asi najviac práca na dome. Prvýkrát v živote sa dá povedať, že takzvane "hniezdim". Dlhé roky bol mojím najväčším životným parťákom môj dedko, s ktorým som žila. Bola to moja najväčšia láska. V apríli mi ale povedal, že už ma bude strážiť z iného miesta. A tak som v domčeku, v ktorom som vyrástla, zostala bez neho. Postupne, keď som k tomu nabrala sily, som začala domček opravovať a upravovať si ho podľa seba. Snažím sa zachovať genia loci toho priestoru. Nechcem tú staručkú stavbu zbúrať a postaviť novú. Je to náročné a bude to chcieť ešte čas, ale strašne ma to baví.

Vaším snom je vraj aspoň na rok alebo dva odísť do zahraničia a spoznávať svet. To k tomu "hniezdeniu", o ktorom hovoríte, príliš nepasuje. Stále po tom ešte túžite?

Áno, to stále platí. Ale stále je pre mňa ešte silnejší strach z pretrhnutia pracovných väzieb. Keď ešte bol dedko, tak to neprichádzalo vôbec do úvahy, pretože tak ako on bol môj maják, tak zase ja som bola taký jeho esprit. Odísť niekam na dva roky a nevidieť ho, to bolo nemysliteľné. Teraz som síce v tomto smere slobodná, ale človek zisťuje, že tých strachov má v podvedomí viac. Som členkou Slovenského národného divadla, kde pracujem, a je ďalších tisíc vecí, od ktorých sa zdráham odísť. Pritom je to vážne môj veľký sen. Zmiznúť na dva roky je strašne dlho, ale zároveň nie je. Len v sebe nájsť odvahu a silu to jednoducho urobiť s tým, že až sa vrátim, stane sa, čo sa má stať ...

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk