Dlhovekosť sa s vaším menom skloňuje jedným dychom. Určite sú v tom aj gény, ale vy nielen máte naozaj už čo-to za sebou, ale stále aktívne hráte, oddychujete, jednoducho žijete... V čom je tajomstvo?
Keď má človek rád život a vie, že nie je nekonečný – teší sa na každý deň. Viem, kam patrím, kto mi dáva silu, kde čerpám vnútorné istoty a harmóniu. Treba si brať zo života to pozitívne. Nefňukať. Neľutovať sa. Pozerať sa dopredu. Za tie roky som hrala toľko postáv, prežila s nimi ich trápenia aj radosti a precítila, ako sa ony so všetkým popasovali. Hrám, teda som. Myslím si, že človek bol stvorený na prácu. Ako dcéra roľníka som videla otca sedieť, iba keď jedol. Vravela som mu: „Tato, prečo si nesadneš?“ A on nato: „Nesadnem si, lebo neviem, či by som ešte vstal.“
Je ešte niečo, čo o vás nevieme, alebo ste nikdy neprezradili? Nemyslím tým neduhy, skôr niečo iné. Kto je Marína Kráľovičová podľa Maríny Kráľovičovej?
Ja neviem, aká je Kráľovičová, ktorá je tá naozajstná. Viac života som trávila na javisku, pred kamerou a medzi ľuďmi v tej svojej hereckej role, takže tú svoju osobnú som nemala vlastne kedy žiť. Možno preto som ešte tu, lebo si Pán Boh povedal, že ma nechá okúsiť aj ten vlastný údel. Ale môj muž si pochvaľoval, vraj ktorý muž má toľko žien ako on.
Nebilancujme, ale čo si najviac vo svojom živote vážite?
Svoju rodinu. Nič neľutujem – ako Piaf. Vernosť rodine, povolaniu, priateľom, myšlienkam, ideám. Ja som vytrvalá vo všetkom. Vernosť sa oplatí.
Aká ste mama a stará mama?
Na túto otázku vnučka Martina v detskom veku odpovedala: „Toto je Marína, stará mama je v Čároch!“ Všetci mi hovoria len Marína alebo Marienka.
Nemáte rada rituály, ste skôr živelný typ... Ako sa toto prejavilo vo vašom súkromnom a profesionálnom živote?
Možno nie rituály, ale mám zásady a pravidlá. Hlavne profesijné, ktorých sa držím ako desatora – byť minimálne hodinu pred predstavením v divadle a nastavená na svoju rolu, nejesť nič aromatické, žiadna cibuľa a cesnak. Som z dediny, tam sa žilo podľa istého rytmu a rituálov. Do kostola sa chodilo pekne oblečený, z koryta umytý a čistý, a aj čistý na duši. Alebo keď ti spadol chleba, bolo treba ofúknuť a krížik spraviť. Potom vo vlastnej rodine som mala rada rituály – večere pri sviečkach, slávnostné raňajky – ktoré sme si robili vo všedný deň. Už na začiatku nášho manželského života som svojmu Mirkovi vysvetlila: „Na prvom mieste je divadlo, potom deti a za nimi ty!“ To je všetko.
S manželom ste mali oddelené spálne, prečo?
Aby sme si mohli klopkať na dvere. Na návšteve sa každý inak správa.
Čo vás dokáže nahnevať?
Hlúposť, neznášanlivosť, predsudky, klebety a traviči studní.
Pred sebou máte sedemdesiatu druhú divadelnú sezónu. Na čo sa tešíte?
V repertoári mám zopár titulov a hneď skraja máme zájazd s Bačovou ženou do Rumunska. Navyše ešte sa dopisujú nové hry a dramaturgovia vraveli, že tam bude i čosi pre mňa. Nechám sa prekvapiť. Keď som pred rokom povesila svoju rolu Anny vo francúzskej hriešnej komédii Kto zhasol svetlo, ktorú pred časom preložila pre mňa dcéra a s ktorou som aj s Jankom Koleníkom, Zuzkou Tlučkovou, Braňom Deákom, Viki Rákovou a Kristínou Svarinskou prebrázdila krížom-krážom celé Slovensko, netušila som, že si ju ešte zahrám. Ale v lete ma prehovorili, že ešte pár predstavení...
Dávate rady mladším kolegyniam?
Občas, ak ma požiadajú. Ale rady ma citujú, hoci ja si to nepamätám, takže neviem, či si nevymýšľajú.
Čo si myslíte, že dnešným herečkám chýba a čím, naopak, viac disponujú?
Pekné roly, viac príležitostí – lebo na nás sa robil repertoár. O tom sa im môže len snívať. Občas im chýba aj pokora a oddanosť. Čoho sa im dostáva oproti nám, to je možnosť voľne cestovať bez povolení a doložiek.
Aký najväčší trapas ste zažili na javisku?
Keď mi pri slávnostnom otvorení Hviezdoslavovho divadla pred premiérou zmizol kostým a predviedla som prvý striptíz na Slovensku.
Povedzte jeden z mnohých javiskových zážitkov, ktorý vám naozaj rezonuje v pamäti...
Byť herečkou Pepu Budského, hrať hneď v prvej úlohe na doskách Slovenského národného divadla po boku legendy Andreja Bagara... Alebo byť prvou európskou Marilyn, keď sa podarilo odpremiérovať Po páde od Arthura Millera o dva týždne skôr ako v Ríme.
Ako sa staráte o svoje telo, pleť, zdravie, pamäť?
Človek musí mať aj sám seba rád. Takže nikdy sa neoklamem o poriadne odlíčenie a následné ošetrenie pleti, hydratáciu, aj keby som bola neviem ako unavená, aj keby sekery padali. Som zamestnaná v divadle a divadlo je od slova dívať sa. Nikdy som necvičila, ale pohybu mám doma aj v práci dosť a dennodenne chodím, vlastne pardon – ja skôr behám, neviem prečo, ale stále sa ponáhľam. No a pamäť? Už len to, že v nej mám tie kvantá textov a básní, ju drží vo forme dostatočne. Stále čítam, knihy milujem.
Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Moje sny boli splnené, ba prekročené. Kedysi som chcela hrať Annu Kareninu, ale hlavne Manon na javisku, lebo tú pre mňa preložil manžel, hneď ako ju Vítězslav Nezval napísal, ale aspoň som si ju zahrala v rozhlase a na mnohých besedách a vystúpeniach recitovala. Vlastne ju nosím v sebe dodnes. Človek nemôže mať všetko. A mne osud doprial vrchovato.
Poraďte nám ostatným, ako so životom, ako s mužmi, ako s radosťou :)
Treba milovať. Bez lásky k životu to nejde.
Žijete naplno. Čo to vo vašom podaní znamená?
Zísť si ráno po noviny, a potom ten kopec na Slavín zase pešo vyšliapať. A neprestať šliapať celý boží deň. Odpočívať môžem neskôr. Budem mať na to celú večnosť.