Sima Martausová
Zdroj: Katka Kincelová

Exkluzívny rozhovor so Simou Martausovou: Moje súkromie nie je v novinách. Je v mojich pesničkách

Evita Twardzik 20.11.2019, 19:00 Celebrity
Vždy kričíme hurá, keď sa na scéne objaví prirodzená baba. Bez potreby zaujať umelým čímkoľvek, drahými šatami a polonahými fotkami na Instagrame. Vám sa to páči tiež, inak by Sima tento rok nevyhrala cenu v ankete OTO. Zaslúžene.

Je o tebe známe, že o svojom súkromí veľa nehovoríš. Platí to stále?

Áno, ak by niekto chcel vedieť o mojom súkromí viac, najlepšie ho cítiť na mojich najnovších piesňach, v ktorých sa moje srdce odhaľuje o čosi viac.

V tvojom živote sa to mení vo všetkých sférach, už sú preč časy, keď si si len tak pesničkárila, pokojne cestovala vlakom z Bratislavy do Považskej Bystrice domov... Už ťa ľudia vnímajú, spoznávajú, chcú sa fotiť...
Áno, už je to iné, cítim to. Ale nijako zásadne to neriešim, je to súčasť práce, ktorú robím a treba s tým rátať. Ja aj po koncertoch s ľuďmi, ktorí prídu, komunikujem, vyjdem medzi nich, rozprávame sa, fotíme sa, to je predsa normálne. Tiež by som sa chcela odfotiť napríklad s Peťou Vlhovou, keby som ju stretla...

O čom sa s fanúšikmi rozprávaš?
Najviac ma baví, keď mi hovoria, ako im moje pesničky pomáhajú. To má zmysel, keď mi človek povie, že mal v živote ťažké obdobie a moja pesnička mu pomohla. Kamarátka mi minule povedala, že mali s priateľom krízu, že počuli pesničku a uvedomili si, že vlastne o nič nejde. To je viac, ako keď počuješ, že ťa hrajú v rádiu, aj keď z toho sa teším tiež, samozrejme... Ale nevnímam to ako len svoju zásluhu. To, že dokážem zložiť a zaspievať skladbu, ktorá sa niekoho dotkne, je dar od Boha, ja sa cítim medzi ním a poslucháčmi takým prostredníkom. To, ako hudba na ľudí funguje, už je naozaj medzi nebom a zemou.

Ešte sa ti srdce rozbúcha, keď počuješ svoju pesničku v rádiu?
Ale iste, že to poteší. Hlavne v takých situáciách ako minulý rok, keď som bola na Brnčalke, na chate, na túre a chatári mali naplno pustené moje cédečko... Hory, veľa turistov a moje pesničky. Tak som išla za nimi, že im poďakujem, aj mi uliali (smiech), dobre bolo...

Sima Martausová
Zdroj: Katka Kincelová

Ty sa rada túlaš po svete, po miestach na svete, ktoré sú výnimočné alebo dýchajú niečím duchovným...
Narážaš na to pútnické miesto vo Francúzsku, však? To bolo zvláštne, miesto sa volá La Salette a ja som tam mesiac robila v kuchyni. Bez toho, aby som vedela jazyk, aby som vedela, do čoho idem, len som sa tešila na hory okolo. Takže som varila párky, hranolčeky a palacinky, bola tam taká staršia Španielka, ktorá ma zaučila a potom odišla, potom som zas zaúčala ja tých, čo prichádzali po mne. Takto sa tam striedajú dobrovoľníci z celého sveta.

V osemnástich celkom odvaha sa takto vybrať...
Áno, sama sa teraz čudujem, že čo mi to napadlo, ale bolo to skvelé. Mala som aj veľa voľna, chodila som po horách, bývala som v kláštore, stretla fajn ľudí... Najhoršia bola cesta autobusom tam, to bolo 33 hodín a potom tie prvé dni, keď sa snažíš zapadnúť. Nikoho nepoznáš, nevieš francúzsky... Ale zasa, dobrá lekcia do života to bola. Nakoniec som si tam našla kamošku z Česka, Marušku, s ktorou sa stretávame dodnes.

Rodičia boli v pohode?
Ale áno, oni sú vždy v pohode... Aj dnes nie sú nijako náruživí fanúšikovia. Podporujú ma tak normálne, tak ako by ma podporovali, aj keby som piekla koláče.

Pečieš koláče?
A ako rada! Nakombinujem si všelijaké zdravé veci a vymýšľam recepty... Teraz som za našimi chodievala trochu častejšie, mamina si kúpila sliepky a ja mám sliepky rada, takže som tam bola viackrát.

Máš rada sliepky?
No, vajíčka hlavne (smiech). Ale aj sliepky ako zvieratá. Keď som bola malá, tak som si ich zvykla cvičiť, aby ma poslúchali. A teraz sa s nimi tiež zabávam, volám ich k sebe, hladkám ich, ony sa tak učupia, mysliac si, že som kohút a idem s nimi robiť niečo iné (smiech). Ja mám dokonca aj na aute takú nálepku, že Chicken lover.

Robila si ešte niečo, čo by sme na teba nepovedali?
Áno, robila som v materskej škôlke. V poslednom ročníku na vysokej škole sa mi tak pošťastilo, že som v škôlke aj na základnej umeleckej škole viedla dramatické krúžky. Napísala som deťom vlastné predstavenia, pesničky som im poskladala, celé sme to nacvičili a potom sa predviedli pred rodičmi. S inými som robila film, to mi zas pomáhali kamaráti filmári, fakt to bolo pekné obdobie.

Sima Martausová
Zdroj: Katka Kincelová

To bolo v čase, keď si si vo výpredaji kúpila gitaru a začala si sa učiť prvé akordy?
Áno, tak nejako ruka v ruke to šlo. Po škole som zakotvila v Radošinskom naivnom divadle, ale aj keď som sa tam mala fajn, stále som cítila, že chcem robiť hudbu.

Tak si zavolala Jožkovi Šebovi, manažérovi Janky Kirschner, že či nechce manažovať aj teba.
Áno. Nepoznala som ho, poznala som len Janku, páčilo sa mi všetko, čo robila, tak som si povedala, že za to nič nedám. Čo sa môže stať najhoršie? Len to, že ma odmietne. Poslala som mu pesničky, on mi obratom napísal esemesku – volaj – a potom už to išlo. Naozaj mi v začiatkoch veľmi veľmi pomohol.

Vieš, čo je zvláštne? Že mnohí, aj ostrieľaní muzikanti hovoria, že majú pred koncertmi trému.
Samozrejme. Niekedy opadne rýchlo, niekedy to chvíľu trvá, záleží na tom, aká je to akcia. Keď sme mali tento rok prvý veľký koncert v športovej hale, celý týždeň predtým som chodila a premýšľala, že čo to bude... Ja hrám radšej v menších priestoroch, mala som rešpekt, trochu som sama seba stresovala... Ale potom som si povedala, že ľudia tam neprídu na mňa, že prídu na hudbu, ktorú im hrám, že im ju sprostredkúvam, ako sme sa bavili a to ma upokojilo. Pomýlim sa? No a čo. Každý sa niekedy pomýli. Treba si pomenovať, z čoho máš trému a keď to rozpitváš, zistíš, že nemáš mať vlastne z čoho.

Si sama sebe dala motivačnú lekciu
Áno, tak nejako (smiech). Pamätám si, akurát pred touto akciou to bolo, mamine som sa zdôverila, že mám trochu trému a ona, ako ma chcela upokojiť, povedala: Neboj sa, aj Michal David mal obdobie, keď ho ohádzali rajčinami (smiech).

Ty už si spomínala hory, ktoré máš rada a po ktorých sa rada túlaš. Prečo? Napadajú ti tam pesničky?
Nie. Ja tam chodím nerozmýšľať. To sa v bežnom režime nedá. Keď si na túre, premýšľaš len o tom, kde stúpiš, aby si sa nešmykla, čo zješ, keď prídeš na chatu, alebo že tá skala sa podobá na nejaké zviera. Samé pekné veci. Iné ako pracovné. Čistím si hlavu a pesničky veľmi neriešim... A pred dvomi rokmi som sa naučila lyžovať, tak už aj na lyže vyrážam. Len tento rok som mala úraz s kolenom, tak som lyže ani nevytiahla.

Čo sa ti stalo?
Nepoviem (smiech). Musela by som si vymyslieť niečo, čo by znelo viac sexi... alebo dobre... bola som vo fitku, tam boli tie boxerské mechy, ja si hovorím, že veď vyskúšam (smiech), a bolo. Sama som si to takto... Ale v zime mám naozaj rada turistiku, možno radšej ako v lete. Mám kamaráta, horského sprievodcu, ktorý ma vzal aj na Mont Blanc a tento rok v zime ma zobral na túru s čakanmi...

Nebála si sa?
Nie. Lietadiel sa bojím, ale na skalách vôbec nie. V lietadle stále rozmýšľam, ako je možné, že letíme. Sedím strnulo, dám si panáka, ale aj tak... Asi treba lietať častejšie.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk