Ondrej Kandráč
Zdroj: Dušan Kittler

Rozhovor s Ondrejom Kandráčom: Verím tomu, čo robím (časť prvá)

redakcia TÉMA 09.10.2019, 11:14 Celebrity
V hrudi ONDREJA KANDRÁČA hrdo bije srdce východniara. Hoci momentálne často cestuje na druhý koniec krajiny do Bratislavy, vždy sa rád vracia tam, odkiaľ pochádza. Na svoje korene nezabudol. Má ich pevné, čo potvrdzuje aj to, že sláva mu do hlavy nestúpla. Má rád vtipy o východniaroch? Ako sa zmenil jeho život, odkedy vďaka televízii stratil anonymitu?

Váš otec bol v sabinovskom regióne známy pedagóg a etnograf a mamka Monika speváčka ľudových piesní. Čo sa u vás doma počúvalo? Samé ľudovky?
Nemal som veľmi na výber, u nás doma sa počúvali naozaj len ľudovky. Tým, že otec bol osvetárom v jednej malej dedinke a z času na čas hlásil rôzne oznamy do miestneho rozhlasu, mal prístup k veľkej zásobe opusáckych platní a požičiavali sme si ich aj domov. Vyrastal som na folklóre a ľudovkách. Dodnes mám v hlave melódie husľového virtuóza Rinalda Oláha, ktorého prezývali slovenský Paganini, Jána Berkyho Mrenicu staršieho, Hanky Hulejovej a ďalších.
Nikdy ste nerebelovali?
Priznám sa, že som mal obdobie revolty, keď som počúval Tublatanku, Petra Nagya, Elán... (smiech) Ale bral som to ako niečo pokútne, čo by som nemal počúvať. Ľudovky mi však postupne prirástli k srdcu a stali sa súčasťou môjho života. Na vysokej škole som mal obdobie, keď som nič iné okrem ľudoviek a etno piesní z celej Európy ani nepočúval.
Okrem slovenského vám prirástol k srdcu aj folklór z iných krajín?
Veľmi rád som mal rumunský, srbský, moldavský a macedónsky. Celý Balkán. Južanský folklór je veľmi temperamentný. Keď som pracoval v slovenskom rozhlase, mal som možnosť zúčastňovať sa na rôznych projektoch, a jeden sa volal Grand Prix Svetozára Stračinu. Tam som prvýkrát prišiel do kontaktu s ľudovkami a etno piesňami severských krajín. Fínska tradičná hudba ma veľmi prekvapila, je silno ovplyvnená kultúrou Ruska, s ktorým susedí. Bieloruské viachlasy, ruské chorály... Ja viem, že sú ľudia, ktorí nemajú radi ľudovky, ale toto je hudba, ktorá sa dá počúvať každý deň. Mňa dokáže priviesť doslova do hudobného tranzu.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Kandracovci Official (@kandracovci_official),

Musíte mať toho asi dosť napočúvaného, keď viete aj spoznať ruský vplyv vo fínskej ľudovej hudbe.
V rámci národnostného vysielania v rozhlase som si napočúval dosť veľa hudby, najmä z východoslovanských krajín. Napokon, na prešovskej univerzite som študoval slovenčinu a hudbu, čiže aj počas štúdia som sa venoval tomu, čo ma dnes živí.
Mimochodom, viem, že čitatelia vás nepočujú, ale vy vôbec nemáte východniarsky prízvuk. To je dôsledok štúdia slovenčiny? Alebo sa u vás doma nehovorilo nárečím?
Aľe, mam (smiech). Doma sme však rozprávali spisovne, otec ako učiteľ si na to veľmi potrpel. Do piatich rokov so mnou rodičia vôbec nerozprávali po východniarsky. Neskôr to vzdali, keďže som bol už vtedy silno zžitý s prostredím, v ktorom som vyrastal. Krásna Lúka, z ktorej pochádzam, je naozaj malebná dedinka na pomedzí Sabinova a Starej Ľubovne. No a vonku s kamarátmi sme nehovorili inak než dialektom. Nikdy som to nebral ako niečo dehonestujúce. Profesor Miko, známy jazykovedec, raz povedal, že dialekty sú strážnym anjelom spisovnej slovenčiny.
Keď ste išli na vysokú školu, lákala vás viac slovenčina alebo hudba?
Hudba bola smerodajná. K nej som si vybral slovenský jazyk a literatúru. Rozmýšľal som aj nad históriou a dejepisom, keďže aj dejiny mám veľmi rád. Som schopný tráviť neskutočne veľa času pozeraním historických dokumentov. Až sa na mňa manželka občas zlostí, pretože to nie sú vždy ľahko vstrebávateľné informácie, nie je to oddychovka. Najradšej mám druhú svetovú vojnu. Zaujímajú ma profily osobností z prvej polovice 20. storočia. Veľmi rád sa šprtám v histórii.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Ondrej Kandrac official (@kandrac.ondrej),

Boli ste dobrý žiak? Vraj ste vystupovali už od deviatich rokov, učitelia vás púšťali?
Učitelia s tým nemali problém, nevnímali to tak, že by som koncertoval na úkor školy. Skôr sa tešili, dokonca ma využívali na rôzne školské vystúpenia, besiedky, MDŽ, VOSR a podobné sviatky. A teraz sa história opakuje, pretože chodievam takto pýtať zo školy môjho syna Ondrejka, ktorý je druhák.
Vy teda hráte najmä ľudovky. Zaujímalo by ma, ako to funguje s ich autorskými právami – sú voľné? Môže ich prebrať hocikto?
Hneď na úvod by som zdôraznil, že to, že je pieseň ľudová, neznamená, že nemá autora. Ona ho má, ale nepoznáme ho. Veľká polemika sa strhla okolo piesne Hej, sokoly, ktorú sme nahrali s Ivanom Táslerom. Mnohí mi písali a veľmi riešili to, že táto pieseň nie je ľudová, lebo má autora. Áno, aj ja som sa dopátral k tomu, že autor pôvodného textu aj hudby by mohol byť istý poľský národovec. Ale či to je skutočne tak, to naozaj dnes už nikto nevie, keďže pieseň je stará zhruba dvesto rokov. K ľudovej piesni spravidla neexistuje notopis podpísaný rukou autora, ako keď skladbu zložil Händel.
Ako sa vlastne skladba Hej, sokoly stala úvodnou piesňou filmu Čiara?
Túto skladbu, ktorá má ukrajinsko-poľskú melódiu a slovenský text Vlada Puchalu, som nahral s Kandráčovcami. Wanda (Adamík-Hrycová, producentka filmu, pozn. red.) ju použila vo filme, kde ju spievajú v krčme chlapi na svadbe a v traileri. Keď sme to zistili, tak sme ju oslovili s tým, že ide o autorskú pieseň, keďže slovenský text má svojho autora. A či by sme nemohli prispieť nejakým nápadom, ako pieseň použiť ešte inak. Z toho sa zrodila spolupráca s IMT Smile. Takže vznikla pieseň, ktorá spravila obrovskú reklamu filmu, ale tiež film spravil obrovskú reklamu nám.

Ako nájdete ľudovku, respektíve ľudovú melódiu? Existuje nejaký archív, staré nahrávky?
Keď som pracoval v slovenskom rozhlase, existovali nahrávky ľudových piesní ešte na kotúčoch. Dnes to všetko nájdete na internete. YouTube je nevyčerpateľná studnica nápadov, navyše ponúka prístup k piesňam z celého sveta. Mnoho zanietencov folklórnej a etno hudby dáva skladby na YouTube. Tým, že ovládam azbuku, mám prístup aj do sveta hudby bieloruskej, bulharskej, ruskej a inej.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Ondrej Kandrac official (@kandrac.ondrej),

Ale asi musíte vedieť, čo chcete nájsť. Inak sa dá na internete tápať hodiny naprázdno.
Samozrejme, treba hľadať cielene. A pri tom hľadaní často objavíte aj veci, o ktorých ste predtým netušili. Je známe, že v srbskej Vojvodine žije veľká komunita Slovákov. Ale žije tam aj malá, no veľmi životaschopná komunita Rusínov z východného Slovenska. Rozprávajú zemplínskym dialektom, ale píšu v azbuke. Majú nádherné skladby, vlastné rozhlasové aj televízne vysielanie v Novom Sade, vlastnú katedru rusnáckeho jazyka, vlastné divadelné spolky. Dokonca majú najviac divadelných spolkov v Európe na obyvateľa.
To vyzerá, že ste s nimi v úzkom kontakte.
Som. Píšeme si, dokonca sem chodievajú na folklórne festivaly. Stretnúť sa s nimi je pre mňa trochu ako návrat do minulosti. Slováci v Srbsku väčšinou žijú veľmi skromne. Krajina sa ešte stále celkom nepozviechala z dlhých a nezmyselných konfliktov, ktoré tam prebiehali.
Folklórnym piesňam dávate nový šat. Nie každý je zástancom toho, že to, čo nám tu nechali predkovia, sa má preinačiť.
Nie som prívržencom striktného dodržiavania autentickej podoby, to robia iné hudobné zoskupenia. Snažím sa zachovať to, čo ma osloví v rámci konkrétnej piesne, ale pretavím to do vlastnej podoby. Chápem, že sa to nepáči všetkým, ale ja to tak cítim. Hovorí sa, že vtedy je človek úspešný, ak verí tomu, čo robí. Ja verím tomu, čo robím.
A asi to robíte dobre, pretože Kandráčovci nemali nikdy problém naplniť sály, od začiatku ste mali veľa priaznivcov.
Áno, mali sme na koncertoch plno, ale iba na východnom Slovensku. Boli sme vtedy lokálna kapela, ale ja na to nikdy nezabúdam, som za to všetkým východniarom vďačný. To boli prví fanúšikovia našej hudby. Aj preto vždy rád hovorím, odkiaľ som.
Možno svoju rolu zohralo aj to, že v začiatkoch ste spievali v rusínčine, tomuto nárečiu zvyšok krajiny nerozumie.
Áno, najlepšie nám rozumeli v okolí Svidníka, Medzilaboriec, Sniny, Humenného. Neviete si predstaviť, ako vďačne nás títo ľudia prijali. Tí bolí prví, ktorí chodili na naše vystúpenia, kúpili si cédečko. Ja som všetkým týmto ľuďom nesmierne zaviazaný. Aj keď dnes už občas počúvam reči, že sme zabudli na východ, že tam málo koncertujeme. Vôbec to tak nie je, niekoľko rokov za sebou sme koncertovali vždy v tých istých mestách a nechceli sme, aby sme sa ľuďom okukali. Dnes koncertujeme po celej krajine, ale nič to nemení na tom, že sme východu verní. Ja som srdcom východniar a hrdo sa k tomu hlásim, hoci nerobím žiadne regionálne rozdiely medzi ľuďmi. Všade, kde je dobrá a prajná atmosféra, sa cítim dobre.
Čo sa podľa vás ľuďom na vašich prerábkach ľudových piesní páči?
Živelnosť a energickosť, ktorá je nám, východniarom, veľmi blízka. Zdá sa mi, že aj fanúšikovia to veľmi oceňujú, práve vďaka tomu vieme na koncertoch strhnúť dav. Naša hudba nie je vlažná, ale, naopak, burcuje k životu. Nie vždy musí byť pieseň zahratá dokonale, ale vždy by mala byť zahratá od srdca.

POKRAČOVANIE ROZHOVORU NÁJDETE TU:

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk