Keď sa Karla Gotta pýtali na November ´89, spomenul pojem sklamanie. „Bola to doba, keď do mňa kopali tí, ktorí boli nespokojní sami so sebou,“ posťažoval sa s tým, že vždy hovoril kolegyni Helene Vondráčkovej, že mali spievať protestne falošne. „Vtedy by sme možno boli uznávaní.“ Úspech a popularita bez ohľadu na režim však neboli celkom to, čo mu kritici vyčítali. Asi najväčším tŕňom v oku bol jeho pokus o emigráciu v roku 1971, keď s bratmi Štaidlovcami zostali v západnom Nemecku. Existuje totiž list, v ktorom prezidentovi Gustávovi Husákovi Gott píše, ako sa nevedel dočkať normalizácie a vyjednával, za akých podmienok by sa mohol vrátiť domov. Spevák však tvrdil, že to lajstro nikdy nevidel. Dokonca sa objavil muž, ktorý priznal, že vyšiel z pera jeho otca, zamestnanca Supraphonu, ktorému za spevákov útek na Západ hrozili problémy, a tak našiel spôsob, ako ho dostať domov. Zlý pocit však v mnohých zostal na veľa rokov. Gott sa totiž nakoniec naozaj vrátil bez toho, aby mu mocní skrivili čo i len vlas na hlave, kým iní po návrate z emigrácie putovali rovno za mreže. „Namiesto ocenenia, že som zostal doma, kde nás ľudia potrebovali, mi to vyčítali,“ cítil sa ukrivdený, že jeho návrat kritici nepochopili ako obetu pre národ. „A vtedy som dostal nálepku, že som spevákom režimu.“
Celý článok si môžete prečítať v špeciálnom vydaní Rytmu života, ktorý v stánkoch nájdete v piatok 4.10.2019.
