„Len ste sa naňho nepýtali,“ vyvracal spevák novinárom ich teórie. No napriek diplomatickej odpovedi je jasné, že sa medzi otca a syna niečo postavilo. Prinajmenšom predstava Karla staršieho o potomkovej budúcnosti. Na rozdiel od mamy, ktorá podporovala jeho maliarske ambície, otec syna videl skôr s poctivým remeslom v rukách. A po skúškach na pražskej umeleckopriemyselnej škole sa zdalo, že nielen on, ale aj prijímacia komisia, ktorá pätnásťročného Gotta poslala domov s dlhým nosom. „Bol to prvý veľký kopanec, ktorý som od života dostal. A navyše to znamenalo podvoliť sa otcovi a nastúpiť na elektrotechnickú učňovku do Chebu,“ spomínal neskorší Zlatý slávik, ktorý vtedy musel vymeniť nielen štetec za skrutkovač, ale aj maminu domácu opateru za chebský internát. Z neho ho však čoskoro vyslobodila láska. Keď sa zamiloval do miestneho dievčaťa, nahovoril mu totiž, že je študentom herectva, ktorý je v meste len na skok. Lož má však krátke nohy a jeho klamstvo vzápätí prasklo. Zúfalý z toho, že slečnu sklamal, sa dlhé hodiny túlal ulicami, až skončil s prechladnutými obličkami. Zo zdravotných dôvodov ho tak premiestnili na školu blízko domova. No hradba medzi otcom a synom už zrejme zostala.
Syn, ktorý sa nepodaril
Keď vyučený Karel po škole nastúpil na svoje prvé miesto elektrikára silnoprúdara v ČKD, začal zároveň spievať po baroch. A ako neskôr priznal jeho prvý šéf, bola to dobrá voľba, lebo v elektrine by veľa vody nenamútil. Naopak. „Na nejakú väčšiu akciu, napríklad previnúť motor, som ho vážne neposielal,“ prezradil o spevákovi, ktorému to, že montérky zavesil na klinec, odobril všetkými desiatimi. Napriek tomu spevák opúšťal fabriku s nočnými morami. „Snívalo sa mi, že spievam pred prázdnou sálou. No v skutočnosti to bolo ešte horšie. Otec chodil plakať za majstrom, že som jeho jediný syn, a takto strašne som sa nepodaril,“ prezradil neskôr Gott, ktorý si však postupne čoraz viac uvedomoval, že otec bol na jeho úspech hrdý. „Chcel vedieť o mojich zahraničných cestách, o tom, čo som na nich videl, s kým som sa stretol. A dlho mi vyčítal, že som mu o tom nikdy nerozprával. Vtedy som ho naozaj väčšinou odbil: ,Otec, teraz nemám čas, možno inokedy.‘ Bol som na vrchole, vznášal som sa a bol som tak trochu do vetra. Stále som mal totiž pocit, že musím niečo dobýjať a ešte viac stíhať,“ kajal sa po rokoch majster. Precitnutie z tejto bubliny totiž prišlo, keď krátko pred štyridsiatkou náhle prišiel o mamu, pričom otec už bol v tom čase tiež chorý.
Škoda, že tu nie si, otec
Na rozdiel od mamy, otcovi doprial tešiť sa z vnučky. Hoci Karlova prvorodená Dominika prišla na svet ešte za života pani Gottovej, jej narodenie pred ňou spevák tajil. Mal strach, že by ju nemanželským dieťaťom skôr zarmútil, ako potešil, aj keď si vnúča veľmi priala. Naliať čistého vína ho však donútili médiá v západnom Nemecku, ktoré správu zverejnili, a tak musel s pravdou von. V tom čase však aj sám cítil, že chce dať vzťah s otcom do poriadku, a snažil sa mu vynahradiť roky, ktoré zabili zbytočnými malichernými spormi. „Chcel som konečne odpovedať na všetky jeho otázky. Jeho oči mi hovorili: Je fajn, že si teraz so mnou. Škoda len, že sme si čas na to nenašli skôr,“ prezrádza o posledných rokoch chorého otca spevák. Keď bol na tom starý pán najhoršie, opäť sa medzi nich postavila Karlova práca. „Mal som pred sebou šnúru vianočných koncertov. Hneď po tom prvom som za ním ráno chcel ísť do nemocnice, no už nebol medzi nami...“ So svojou bolesťou sa spevák po čase zveril textárovi Eduardovi Pergnerovi, z pera ktorého vyšla dvanásť rokov po smrti Karlovho otca skladba Tátovi. „Škoda jen, že tu nejsi, táto, slova tvý cením víc než zlato, chtěl bych ti aspoň píseň za to, tuhle píseň dát,“ spieval majster otcovi po rokoch do neba…
Karlova výchova dcér
Dve prvorodené dcéry majstra dobre vedeli, že čo sa týka výchovy, jablko nepadlo až tak ďaleko od stromu. „Otec bol dosť prísny, ale je pravda, že žiadna facka nikdy nepadla,“ prezradila najstaršia Dominika. Keďže však nevyrastali v spoločnej domácnosti, túto nepríjemnejšiu stránku rodičovstva nechal na mamy svojich dcér a ich spoločné chvíle si trestami nekazili. „Boli sme kamaráti, ale otcovstvo to nebolo,“ priznal aj sám Gott, ktorý si otcovskú rolu tak naozaj odskúšal až na dvoch najmladších dcérach. „Podieľam sa na nej systematickejšie. Jednoducho preto, že žijeme spoločne, tak čo mi zostáva…“ zažartoval. Medzi riadkami tak nechtiac naznačil, že hlasy, ktoré tvrdili, že detský krik nebolo celkom to, čo mu v legendárnej vile na Bertramke chýbalo, sa až tak nemýlili. Dievčenské duo Charlotte a Nelly však nakoniec aj tak dosiahlo, čo ich staršie sestry nezažili. Otec im čítal rozprávky a odovzdával svoje spevácke aj maliarske skúsenosti a doslova sa v nich videl. Aj vďaka zdedeným talentom ho mali omotaného okolo prsta, ale staršie sestry varovali: Keď pôjde o frajerov, všetko sa zmení. Na tých mal vraj vždy ten najprísnejší meter. „Bez toho, aby toho človeka poznal, už sa mu nepáčil,“ posťažovala sa Dominika.
To, či by to tak naozaj bolo, dnes už nevieme povedať, no s istotou vieme, že Karel bol človek s veľkým Č a s obrovským a dobrý srdcom.
