Nezabudnuteľný herec o chvíli, ktorá ho s manželkou spojila, rozprával vždy takmer s posvätnou úctou. O všetkom totiž rozhodla pamätná návšteva, na ktorú ho Alena pozvala po dlhých rokoch od prvého stretnutia. Na nej sa mu navždy vryl do pamäti nezabudnuteľný obraz - ženy a spiaceho dieťaťa v postieľke. „Priamo hmatateľne som cítil, ako matka chráni svoje dieťa. Na takéto signály mám vnímavosť od Pána Boha. Bolo to veľmi silné,“ vracal sa k tomu Ladislav Chudík mnohokrát. A jeho polovička chápe, prečo.
„Mal z mojej dcéry obrovskú radosť. Stretol v nej totiž človiečika, ktorý sa na neho pozeral otvoreným, čistým pohľadom. Berenika mala vždy srdce doslova v očiach, a to človeku zabrnká na tú najcitlivejšiu strunu,“ hovorí Alenka. Jej srdce sa síce rozbúchalo tiež, ale sama seba sa pýtala, či to stačí. „Potrebovala som si preveriť poctivosť toho citu. Naozaj ho ľúbim tak, že sa nikdy nevrhnem do náručia iného? Musela som sa presvedčiť, či som skutočne zaľúbená, a to chcelo čas.“
Obaja mali v tom čase za sebou už rozvod. Alena nechcela teda stúpiť vedľa, riskovať svoje ani jeho city a spôsobiť obom ďalšie trápenie. O to viac, že vedela, že muž, čo o ňu stál, mal za sebou manželstvo, ktoré ho takmer zničilo. Keď otvoril túto svoju trinástu komnatu, otvorene priznal, že rozmýšľal nad samovraždou. Vzal si totiž ženu, u ktorej sa prejavila duševná choroba, no odmietala sa liečiť. „Akoby bol v nej cudzí človek. To, čo som s ňou zažil, by som neprial nikomu,“ spomínal Ladislav Chudík na svoju prvú ženu.
Nakoniec odpovede na všetky Alenine otázky prišli tak prirodzene, že vedela, že už môže odpovedať aj na tú, ktorú jej položil Ladislav Chudík. Áno, zoberie si ho, áno miluje ho. Áno, ona tridsaťtriročná, jeho o dvadsaťpäť rokov staršieho. „Cítila som, že všetko je tak, ako má byť. A čím sme boli spolu dlhšie, tým viac som mala pocit, akoby to naplánovali tam hore, že Chudík si musí zobrať mladšiu ženu, lebo po osemdesiatke ju bude potrebovať,“ usmeje sa. Tam hore to bolo jasné, ale tu „dole“ bolo vydať sa za muža, ktorého každý poznal, akoby Alena chodila po ulici nahá. „Nosila som slnečné okuliare, aby si ma ľudia nevšimli. Snažila som sa robiť staršou, dávala som si trvalú... No nakoniec môjmu mužovi nejaká diváčka napísala list, v ktorom sa ho pýtala: „Pán Chudík, to prečo ste si vybrali práve túto? Veď vy ste mali na každý prst desať žien!“ Tak som si povedala, prečo sa snažím vyzerať horšie? Ja som ja a hotovo.
Vždy cítila, že jej manžel bude mať dlhý život. „Hovorila som si totiž - chlapče, ty si bol skúšaný, kadečím si prešiel, a o to viac sa k sebe správaš zodpovedne. To bude určite ocenené tým, že budeš so mnou dlho,“ spomína Alena na pocit, ktorý sa nakoniec stal realitou. Hoci viackrát prišli ťažké obdobia, keď už cítila takmer beznádej. Krátko po osemdesiatke bojoval totiž známy herec so zápalom v brušnej dutine doslova o život. Ale aj vtedy bola presvedčená, že to zvládnu, že toto ešte nemôže byť a ani nebude koniec. Bola pripravená pobiť sa o jeho život, napriek tomu, že sa z nemocnice vrátil zoslabnutý a na nohách vládal stáť sotva pár minút.
„Vypýtala som si z nemocnice vyradený invalidný vozík, s ktorým sme začali chodiť na prechádzky tak, že po pár krokoch si naň mohol sadnúť a oddýchnuť si. Všetci sa ma však pýtali, prečo mu nezaobstarám nový, a ja som dokola vysvetľovala, že je to len dočasné. Vďakabohu mi to naozaj vyšlo. Keďže sa zaň manžel hanbil, nútilo ho to, čím ďalej, tým viac chodiť samostatne. Najskôr prešiel len desať krokov a viac nevládal. Potom to však bolo tridsať, päťdesiat.“
Krátko pred deväťdesiatkou sa vďaka manželke majster Chudík dokonca vrátil na dosky Národného divadla v legendárnej Tančiarni. „Každé predstavenie bolo pre neho novým víťazstvom samého nad sebou,“ uvedomovala si jeho polovička. Naozaj dostal čas navyše, a využil ho do poslednej minúty, keďže javisko definitívne opustil až tri mesiace pred smrťou. Ale vtedy už s každým ďalším dňom začínalo byť Alenke jasné, že aj ten nadstavený čas sa kráti. „Po deväťdesiatke akoby sa mu už sily neobnovovali,“ spomína. S posledným zápalom pľúc, ktorý ho nakoniec na záverečné dni života dostal na nemocničné lôžko, tak už nebolo ako bojovať. Samozrejme, chcela, aby zostal s ňou, ale uvedomovala si, že jeho sily sú už minuté.
„Posledných pár dní mával chvíle, keď som videla, že hovorí s niekým tam hore. S odchádzajúcimi silami už rozprával, ja som tomu hovorila, len na pol plynu. No zrazu, úplne normálnym hlasom povedal, že ešte nedokáže odo mňa odísť.“ Viete, mám tu vedľa seba nádhernú ženu,“ vysvetľoval niekomu. A potom zbadal mamu a videla som, ako znežnel: "Jej, maminka, mama, tak som sa tešil… Opäť sa pozrel na mňa, akoby si vyčítal, že sa teší, keď ma má opustiť,“ zalesknú sa Alene oči. Stále ho držala za ruku, ako celých vyše tridsať rokov spoločného života, keď ho podporovala, ťahala, dvíhala späť do života. Ale teraz vedela, že ho musí nechať ísť. Naklonila sa k nemu a pošepkala: "Lacko, teš sa, ja sa teším s tebou.“ O pár hodín maestro odišiel.
