Diváci vás poznajú ako moderátorku, mediátorku, advokátku (z relácie Súdna sieň), ale aj autorku kníh. Otázka teda znie – kto vlastne ste? V akej role sa cítite najlepšie?
Spoločným menovateľom všetkých činností je komunikácia. Tú som vyštudovala, venujem sa jej aj ako lektorka, využívam ju ako mediátorka a prelína sa aj mojimi voľnočasovými aktivitami. A ak sa pýtate, kto som – potom som to stále ja. Žena, ktorá miluje svoju rodinu, človek, ktorý iných nesúdi a ak je to len trochu možné, som osoba, ktorá pomáha. Lebo o tom je život, o láske a dobre.
Živí vás viacero povolaní. Čím ste však odmalička túžili byť?
Asi najintenzívnejšia bola moja túžba byť vojačkou z povolania. Robila som bojové športy, súťažne strieľala, otec bol lesník a poľovník, takže som veľa času trávila s ním v lesoch a horách. Od detského veku som zbožňovala dobrodružstvo, preto sa mi zdalo logické spojiť všetky tieto záujmy do budúcej profesie. Až neskôr som pochopila, že nosiť uniformu bude znamenať aj poslúchať a slúžiť ideológii. A to už sa mi tak veľmi nepozdávalo.
Vaši fanúšikovia vás poznajú najmä z televízie. Ako sa cítite pred kamerami?
Na počudovanie dobre. Hoci, presne sa pamätám na deň, keď sme celá rodina zasadli pred televízor s tým, že si ideme pozrieť prvý diel Súdnej siene, kde som hrala. Keď som sa zbadala, takmer som omdlela od hrôzy. No ako sa hovorí, človek si zvykne na všetko, aj na šibenicu.
Čo sa týka kamery, je rozdiel, keď človek hrá a keď moderuje, nota bene, keď moderuje živé vysielanie. Najväčší adrenalín je rozhodne moderovanie naživo – bez „čítačky“ a nabifľovaných otázok.
Mali ste niekedy spätnú väzbu od divákov, ktorá vás nepotešila alebo útočila na váš vzhľad?
Samozrejme. Aj keď sa ešte stále môžem považovať za šťastlivca, u ktorého reakcie publika a divákov pozitívneho charakteru výrazne prevažujú nad negatívnymi reakciami. I tak sa však nájdu ľudia, ktorým nie som pochuti, a je to v poriadku. Nemôžem sa páčiť každému. Čo však v poriadku nie je, je útočnosť, vulgárnosť, snaha za každú cenu – aspoň slovne – ublížiť. No tu platí jednoduché pravidlo: spýtať sa, prečo sú títo ľudia takí zlostní a ich prejavy také primitívne.
Momentálne vediete vlastnú tolkšou Supermama. Aká ste vy mama, ako by ste sa ohodnotili?
Snažím sa byť najlepšou mamou, akou byť viem. Syn už má dvadsaťpäť rokov, takže náš vzťah už má inú dimenziu. No stále je v ňom prítomná láska, rešpekt a spolupatričnosť. A to je to, o čo sme sa vždy vo výchove snažili. Lebo – čo môžete svojim deťom dať okrem tradičného balíka vedomostí a zručností, ktorými sa snažíte vybaviť deti do života? Môžete im dať dobré srdce, naučiť ich láskavosti a charakternosti. Taká bola a je aj naša rodičovská misia.
Veľa ľudí si myslí, že ženy plnších tvarov nemôžu viesť plnohodnotný život. Čo si o tom myslíte?
Že je to číry nezmysel. Plnohodnotný život môžeme viesť všetci bez ohľadu na vek, pohlavnú príslušnosť, hmotnosť, dokonca aj bez ohľadu na prípadné hendikepy. Je to otázka životného nastavenia, kto chce byť šťastný, bude šťastný, kto sa chce bahniť v pocitoch životných krívd, bude sa v nich bahniť. Kto sa chce vidieť ako nepríťažlivý, nezaujímavý, takým aj bude. Kto sa bude mať rád, môže očakávať, že ho budú mať radi aj iní.
Čo by ste odporučili ženám, ktoré sa trápia a obmedzujú svoj život kvôli váhe?
Kult krásy a štíhlosti je silný. Keby sme mali taký silný kult múdrosti a ušľachtilosti, bolo by to pre našu civilizáciu podstatne osožnejšie. Ale pravdou je, že sústavne – a to už po mnoho desaťročí – tlačíme do popredia výzor. Nemôžem hovoriť za iných, ale ja som začala tým, že som prijala fakt, aká som. Každý sme nejaký, všetci sme rôzni, a chvalabohu za to. Čo by to bol za svet, kde by sme sa podobali ako vajce vajcu? Druhý krok je, že žijem, ako sa mne páči. Športujem, cestujem, pracujem, áno, aj si dám dobré jedlá, a to všetko robím s vášňou a radosťou. A tretí bod – mám sa rada a starám sa o seba. A pod pojmom, že sa o seba starám, nemám na mysli vymetanie kliník plastickej chirurgie.
Venujete sa tiež mediácii. Čerpáte z príbehov aj námety na knihy?
Áno. Čerpám však aj z bežných rozhovorov. Ľudia sa so mnou radi rozprávajú o svojich životoch a ja rada počúvam. To všetko sú zdroje inšpirácie.
Chceli ste dodať vašou knihou Tučibomba. No a čo? dámam s vyšším číslom na váhe sebavedomie? Môžu ju chápať ako motivačnú knihu?
Ak tak bude kniha pôsobiť, budem len rada. No z mojej strany je to tak trochu aj revolta, pretože sa mi zdá, že sa ženy nekonfekčného typu neprávom prehliadajú. Preto je tu typ hrdinky, ktorá nie je v literatúre, ale ani vo filme bežná. Budem rada, ak sa mi podarí ukázať svetu, že aj my, bacuľky, sme krásne a obdivované, či už sa to niekomu páči alebo nie. Nemáme sa za čo hanbiť, a ani muži, ktorí k nám zahoria vášňou, sa nemajú za čo hanbiť. Takisto vytvárame kvalitné vzťahy, prinášame iným radosť zo života. Vieme byť veselé a hravé a máme čo ponúknuť.
Ako si najradšej vychutnávate život vy?
S rodinou, s ňou som schopná tráviť akokoľvek dlhý čas, naplnený akoukoľvek činnosťou. Neskutočne ma baví cestovanie. Ale aj učenie sa, objavovanie. Baví ma len tak polihovať, ale aj makať v posilňovni. Baví ma ísť s kamoškami na večeru, ale aj tráviť čas úplne sama, niekde v tichu lesa alebo na brehu mora.
Vždy ste brali svoj život s nadhľadom a humorom?
Netvrdím, že ako dospievajúce dievča som nemala komplexy, ale chvalabohu, vždy som mala veľmi pekné vzťahy s chalanmi. Bola som člen partie, či už pri športoch, ktorým sa venovala, alebo v triede. Preto som svoju „inakosť“ nevnímala nejako tragicky. A humor? Ten mám odjakživa a ďakujem každý deň Bohu a svojim predkom, že ma obdarovali schopnosťou smiať sa, dokonca aj na svoj vlastný účet. Humor je najlepší liek, takmer na všetko.
Čo by ste odporučili ženám, ktoré bojujú so svojím sebavedomím?
Aby s ním prestali bojovať. Život nie je večný, škoda každého dňa, keď sme sa trápili pre nepodstatnú vec.
