Zdroj: Katka Kincelová

Juraj Bača: Sláva je krehký pojem

magazín Evita 30.06.2018, 10:00 Celebrity
Jedného dňa vstal z kancelárskej stoličky, pretože ho nebavilo na nej sedieť. Rozhodol sa skúsiť šťastie v hereckom svete. Oplatilo sa. Netrvalo dlho a začalo ho byť vidieť. Naposledy si srdcia slovenských divákov získal v seriáli Komisár Rex. A nás si získal tiež. Ako človek. Ako Juraj Bača.

Čo sa deje v hlave vyštudovaného manažéra, ktorý sa v 26-tich rokoch rozhodne podať si prihlášku na VŠMU?
Deje sa to, že spozná zákulisie tejto práce a zistí, že to nie je to pravé. Že to, čo ťa učia v škole, sa nerovná realite... A máš pocit, že tam vonku ti niečo uniká. Všetkým, ktorí tento pocit majú, odporúčam skúsiť to zmeniť, aby boli šťastní. Čo sa týka mňa, zdalo sa mi, že práve 26-ka je zlomový vek. Keby som to neskúsil vtedy, možno by som sa už neodhodlal nikdy.

Opustil si prácu, stratil určité istoty, vykročil do neznáma... Nemal si strach?
Jasné, že som mal. Stále ho mám. Viem, čo je to platiť účty, zarábať si na seba. Vidím bývalých kolegov, ako sa postupne posúvajú, kariérne rastú a ja som namiesto budovania kariéry zariskoval. Veľmi ma však podporila rodina. Môj brat má tiež dve vysoké školy, takže naši rodičia sú na dlhoročných študentov zvyknutí (smiech). Navyše, vždy som bol taký ten neposedný typ človeka, toto moje rozhodnutie ich preto ani veľmi neprekvapilo.

Túžil si byť teda vždy podvedome hercom? Alebo si mal iný chlapčenský sen?
Chcel som byť vyšetrovateľom. Ako dieťa som miloval knihy Traja pátrači a s chalanmi zo základky sme vyšetrovali susedov (smiech).

Takže sa ti to, takým zvláštnym spôsobom, aj trochu splnilo.
Áno. Rolu vyšetrovateľa hrám už druhýkrát. Hovorí sa, že ak niečo veľmi chceš, ono si ťa to nejakým spôsobom vždy nájde.
Mnohí herci sú na scéne už dlhé roky, hlavnú rolu si však ešte nezahrali. Tebe sa to podarilo pomerne skoro. Aký si z toho mal pocit?
Očakával som všetko, len nie to, aké náročné to bude. Ja, ako stále nie dosť skúsený herec, som mal dosť starostí sám so sebou a tu som musel dávať pozor aj na to, čo robí psík a reagovať na to. Som však veľký psíčkar, takže to šlo tak nejako samo. Za tú rolu som vďačný, viem, že aj skutočne veľkí herci musia čakať na príležitosť roky. Herectvo je tvrdá práca.

V Búrlivom víne si stvárňoval nie príliš kladnú postavu arogantného bohatého synčeka. V seriáli Rex z teba, naopak, dobro priam sála. Ktorá rola ti sadla viac?
Herecky tá v Búrlivom víne, pretože som hral úplne iného človeka, čo je pre mňa ako herca paradoxne, trochu jednoduchšie. Ľudsky to je Rex. Vďaka tejto úlohe som sa ľahšie vyrovnal so stratou vlastného psíka, ktorého sme mali 18 rokov a bol niečo ako môj mladší brat. V tomto seriáli som jednoducho nechal kúsok zo seba.

Vieš si sám seba predstaviť v podobnej roli ako Christian Grey z trilógie Päťdesiat odtieňov? Nerobila by ti problém nahota?
Ak by bola podmienená umeleckou hodnotou filmu, tak nie, nerobila. Celkovo nemám rád, keď sa s nahotou a fyzickou stránkou človeka iba tak plytvá.

S tvojou osobou sa často spájajú dve veľké herecké mená – Zdena Studenková a Zuzana Fialová. Ako ťa tieto dve ženy ovplyvnili?
Zdenka si ma vybrala do divadelnej hry Leni a veľmi mi pomohla, čo sa týka divadelného prejavu. Dala mi neoceniteľné lekcie techniky herectva. Zuzka ma zase vytiahla z komparzu v národnom divadle pred kameru, vďaka čomu som získal svoju prvú televíznu rolu. Predstav si, že tam bolo neskutočné množstvo študentov konzervatória a skúsených hereckých mien, ale dostal som to ja. Pomohla mi nielen vtedy, ale dávala mi rýchlokurzy herectva aj počas nakrúcania. Mám teda obrovskú výhodu, ktorou je prax, a je to aj vďaka nim. Obe si ich neskutočne vážim. Rovnako, ako si vážim každého skúsenejšieho herca, s ktorým hrám.

Okrem toho, že hráš divadlo a točíš seriály, si aj muzikant. Ako si k tomu prišiel?
Moje prvé hudobné vystúpenia boli koncerty v kostole s gitarou, na ktorej som vedel zo začiatku zahrať iba štyri akordy (smiech). K tej komerčnejšej hudbe som sa dostal úplnou náhodou, keď som sa v čase smrti Michaela Jacksona priplietol na jednej akcii ku kapele Mariána Čurka. Tá sa chystala na Eurovíziu a oslovili ma, či by som im nešiel pomôcť s hrou na gitare. Využil som príležitosť a odvtedy som naozaj cvičil každý deň, učil sa nové akordy... Pamätám si moment, keď ma volali kamaráti von na pivo a ja som sa ešte vo výťahu rozhodol, že sa vrátim a budem radšej cvičiť. A cvičil som. Do štvrtej ráno. Na každom z nás je, ako využijeme svoju príležitosť. Ja som túžil vystupovať pred ľuďmi a hudba bola jednou z prvých možností. Vždy som mal navyše šťastie na ľudí, ktorí vo mne videli potenciál a boli ochotní sa mi venovať. Počnúc ujom Mariánom z nášho kostola, ktorý ma každú sobotu učil nové pesničky. Veľmi im za to všetkým ďakujem.

Kedy si si prvýkrát uvedomil, že sa stávaš slávnym?
Asi v tom čase, keď som nakrúcal Búrlivé víno. Vtedy ma začali spoznávať ľudia na ulici, chceli podpis, odfotiť sa, rozprávať, a mňa to veľmi tešilo. Aj teraz ma to teší. Je to pre mňa pocta, pretože môžem tým ľuďom urobiť radosť. Ale popritom narábam so slovom sláva veľmi opatrne, pretože najmä na Slovensku je to veľmi krehký pojem. Keď pôjdem kúpiť mlieko do Rakúska, nikto ma tam nespozná. Aj preto stojím nohami na zemi a tam chcem aj ostať.

Stávaš sa novým idolom mnohých slovenských žien. Ako to vnímaš?
Viem, že sa to deje, ale nijako extra si na tom nezakladám. Samozrejme, že ma to teší a lichotí mi to. Aj keď napríklad cvičím, o zovňajšok som sa veľkou mierou nezaslúžil sám, je to v genetike, preto sa môžem aj nemusím ľuďom páčiť a nič s tým neurobím. Snažím sa preto dbať na vnútornú stránku, byť dobrým človekom, to je podľa mňa najhlavnejšie.

Poďme teda rovno k ženám. Momentálne si sám?
Áno.

Čo sa ti na ženách páči? Čím ťa vedia zaujať?
Je to možno klišé, ale páči sa mi spontánnosť, prirodzenosť a humor. Alfou a omegou je pre mňa u žien niečo ako naivná úprimnosť. A ešte sa mi páči, keď vedia ženy aj v dnešnom svete snívať.

Čo ta vie, naopak, u žien totálne odradiť?
Vypočítavosť a nepáči sa mi, keď sú vulgárne. Nesvedčí to žiadnej. A ešte neúcta. Voči všetkému.

Takže ty si taký romantický typ?
Áno. Som. Veľký!

Pochádzaš z Galanty, ale kvôli škole a práci žiješ už dlhšie v Bratislave. Nechýba ti rodina?
Väčšina rodiny už žije v Bratislave tiež, ale je pravda, že spolu teraz nie sme príliš často. Často aj cez víkendy robím – spievam, moderujem... Takže áno, chýbajú.

Voľného času zrejme teraz nemáš veľmi veľa. Ako a s kým ho najradšej tráviš?
Priznám sa, že sám. Možno to znie čudne, ale keďže som denne obklopený mnohými ľuďmi a som teraz dosť na očiach, vážim si chvíle, keď môžem byť sám so sebou.

Je o tebe známe, že pomáhaš hendikepovaným ľuďom. Ako presne?
Začalo sa to celé ešte v čase, keď som chodil na prvú výšku. Zorganizovali sme koncert pre Domov sociálnych služieb v Galante a za vyzbierané vstupné sme pomohli ľuďom, ktorí to potrebovali. Spravili sme z toho skvelú tradíciu, vždy zbierame peniaze pre niekoho, kto ich naozaj potrebuje a rok čo rok to naberá na veľkosti, z čoho mám obrovskú radosť. Vieš, zažil som zlomový moment v živote, keď sa začali z tých ľudí stávať naši kamaráti. Neviem to opísať, ale bolo to veľké. A teraz chcem pokračovať o to viac, že mi bolo z hora dopriate a niečo veľké sa mi v živote podarilo... Treba dávať naspäť alebo posúvať ďalej, aby šťastie malo zmysel.

Čo by na teba nikto nepovedal, a predsa to robíš?
Hm... Chodím sadiť do lesa kvety.

Fakt?
Áno. Dokonca som mal istý čas obdobie, že som do viacerých riadkov posadil narcisy, snežienky, fialky a konvalinky. Vedel som presne, kedy ktoré vyrastú, a potom som nimi niekomu urobil radosť.

A čo ešte na seba prezradíš?
Som veľký bordelár (smiech).

Mám z teba pocit (aj na základe dnešného fotenia), že si jeden z tých hercov, ktorí zahrajú čokoľvek. Aký je ale naozaj Juraj Bača?
Ó, ďakujem. To, aký som, je skôr otázka na ľudí z môjho blízkeho okolia, ťažko sa mi samého seba opisuje. Mám však svoje vlastné názory, ktoré bez problémov prezentujem a stojím si za nimi, pretože je v nich ukryté to, kým som.
Keby si mal tú moc a mohol zmeniť hocijakú vec na svete, čo by to bolo?

Spomalil by som celý svet. Aby ostalo všetkým viac času na všetko, čo majú radi. Ako keď sme boli deťmi.
Máš nejaké plány do budúcnosti?
Myslím si, že je trúfalé robiť si teraz plány do ďalekej budúcnosti. Chcem byť len v pozícií, aby som nikdy nemusel ľutovať to, čo som spravil, alebo to, čo som nespravil. A bez ohľadu na to, či budem hercom alebo nie, chcem byť jednoducho šťastný.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.