Tak ako sa veľmi často stretávame s konfliktnými situáciami medzi dvoma jednotlivcami, podobným stavom sa nevyhýbajú ani celé skupiny. Tie sú podobne ako jednotlivci pod stálym tlakom, ktorý v nich tieto situácie vyvoláva a zároveň ich núti meniť sa.
Štruktúra niektorých skupín (napríklad rodiny) je veľmi stála a nemení sa počas dlhého časového obdobia. Iné skupiny (firmy) sú nestále a podliehajú prechodným alebo trvalým zmenám vo svojej štruktúre. Na túto nestálosť sú skupiny obzvlášť náchylné počas vážnych zmien vo vonkajšom okolí, no môžu sa meniť i vtedy, keď ich vonkajšia situácia nevykazuje významnejšie obmeny. K takej nestálosti príznačne dochádza po konfliktoch medzi jednotlivcami a medzi podskupinami.

Rozklad zvnútra
Vnútorné rozpory môžu byť zapríčinené snahou niektorých podskupín zväčšiť svoju moc, snahou vodcu skupiny o rozšírenie svojej autority alebo rozporom medzi postojmi jednotlivých členov skupiny a prostriedkami na ich dosiahnutie. Zmeny v stavbe skupiny všeobecne smerujú k zmenšovaniu napätia a k stálejšiemu usporiadaniu -- môže dôjsť k zmenám v podskupinách, môžu sa objaviť nové, dochádza v nich k vzájomnému prispôsobovaniu, až pokým sa nedosiahne vyváženejší pomer moci, funkcií a zodpovednosti.
Iným spôsobom, ako zmenšiť napätie v skupine, je prinútenie tých, ktorí sa usilujú o rozkol, na odchod. Taktiež môže byť zosadený starý vodca alebo dôjde k vážnym ideologickým premenám a skupina, napríklad politická strana, dosiahne stálosť tým, že si odznova určí svoje ciele, postoje i plány.
Medzi prechodné pomôcky zvyšujúce stabilitu skupiny patrí napríklad vyhľadávanie obetného baránka, na ktorého sa prenášajú (a na čas aj zmierňujú) vnútorné rozpory skupiny. Iným riešením je vonkajšia útočnosť, pri ktorej napätia medzi členmi skupiny dostávajú vonkajší výraz v útokoch na jednotlivcov alebo skupiny stojace mimo nich.

Vonkajšie ohrozenie
Po dosiahnutí ustálenej štruktúry však číhajú na skupinu i vonkajšie ohrozenia. V takejto situácii môže jednota skupiny nebývalo narásť a vnútorné spory sa môžu zmenšiť na minimum. Ale vonkajšie sily môžu spôsobiť tiež konflikty v tom, že vedú odštiepeniu nejakej podskupiny od ostatných a živia vzájomné podozrievanie a nedôveru. Tento stav sa ukazuje mimoriadne významný pri rozbore integrácie skupiny počas prírodnej katastrofy, ako to nedávno bolo v Turecku, alebo počas medzinárodného konfliktu.
Hoci niektoré, najmä formálne skupiny, v ktorých sú predpísané vzťahy medzi jednotlivými členmi, sú veľmi stále (vojenská jednotka si ponecháva tú istú štruktúru, ba môže sa javiť ako celkom nezmenená, i keď boli napríklad všetci dôstojníci vymenení), v neformálnych skupinách môžu mať zmeny členstva výrazné účinky na stabilitu a prítomnosť konfliktov.

Dôsledky frustrácie
Zaujímavý príklad frustrácie a útočnosti skupiny uvádzajú vo svojej knihe Človek v spoločnosti americkí sociálni psychológovia David Krech, Richard Crutchfield a Egerton Ballachey. V jednom experimente skúmali 39 dvojíc detí vo veku od 3 do 6 rokov. Najprv experimentátori usporiadali hru, počas ktorej sa deti 15 minút voľne hrali s hračkami. Potom sa úmyselne navodila frustrácia tak, že za drôtenú stenu dali oveľa príťažlivejšie hračky.
Vedci potom zaznamenávali počet konfliktných situácií a spolupráce počas prvej hry a tiež počas druhej hry, v ktorej bola navodená frustrácia. V činnostiach vzájomnej spolupráce sa deti usilovali o spoločný cieľ a navzájom si pomáhali dosiahnuť ho. V konfliktoch boli deti voči sebe útočné, počínajúc slovným hašterením a končiac telesným násilím.
U všetkých párov detí sa ukázalo, že po prechode od situácie voľnej hry k frustrácii vzrástla vzájomná spolupráca detí a konflikty zaznamenali významný pokles. Podľa toho sa zdá, že zvonku navodená frustrácia zväčšuje vzájomnú závislosť a jednotu skupiny. Avšak ďalší rozbor výsledkov odhalil, že vzrast kooperácie a pokles vnútroskupinových konfliktov bol príznačný len pre tie dvojice detí, ktoré boli silnými priateľmi. To môže svedčiť o tom, že pri čelení frustrácii sú úspešnejšie vysoko súdržné skupiny.

Obetný baránok
Pojem obetný baránok je metaforické označenie, prevzaté zo Starého zákona (vo chvíli, keď chcel Abrahám na Boží pokyn obetovať svojho vytúženého jediného syna Izáka, zjavil sa mu Boží posol, ktorý ho zastavil a Abrahám objavil v kroví náhradnú obeť -- baránka), pre náhradný objekt agresie. Slovné spojenie sa používalo už dávno, ale status vedeckého pojmu získalo až v teórii frustrácie -- agresie amerického antropológa Johna Dollarda. Podľa neho frustrácia vyvoláva agresívne správanie, ktoré sa však väčšinou nemôže obrátiť proti reálnemu pôvodcovi, proti skutočnej príčine frustrácie, pretože táto skutočná príčina nie je známa alebo je pôvodca frustrácie natoľko mocný, že proti nemu nie je možné frustráciu obrátiť. Preto frustrovaný jednotlivec, dav alebo masa obracia svoju agresiu k náhradnému objektu, ktorý je dostupný a dostatočne bezbranný. Takými obetnými baránkami sa potom stávajú deti, národnostné menšiny, veľmi často židia, cudzinci, príslušníci iného náboženstva alebo nejako fyzicky poznamenaní ľudia. Veľký význam zohráva obetný baránok v rôznych konšpiračných teóriách spoločnosti -- teda teóriách, ktoré vysvetľujú všetko, čo sa deje, a najmä to, čo ľudí rozlaďuje a robí nespokojnými, vedomou a tajnou činnosťou mocných indivíduí a skupín.

Experimentálny konflikt
Experimentálny konflikt je umelo navodený interpersonálny konflikt v podmienkach laboratórneho experimentu. Ide o konflikt predstáv, názorov alebo záujmov. Tomuto spôsobu štúdia predchádzali na začiatku 20. storočia experimenty I. P. Pavlova s umelým navodením či vyvolaním neurózy pri psoch. Neskôr sa ukázalo, že metodikou zvyšovania obťažnosti odlíšenia kruhu od elipsy, štvorca od obdĺžnika a blízkych frekvencií tikania metronómu je možné navodiť experimentálny konflikt aj u ľudí. Pri prvých pokusoch šlo o navodenie konfliktu záujmov dvoch účastníkov motivovaných snahou získať maximálny počet bodov v situácii definovanej výplatnou maticou. Neskôr sa objavila snaha previesť tento druh konfliktu do konkrétnejšej podoby. Príkladom jednej takejto hry je tzv. stavba veže, keď sú úlohou stavby veže poverení dvaja "postihnutí" účastníci. Jeden z nich "nevidí", má zaviazané oči a má stavať; druhý "nemá ruky", má ich zaviazané a má riadiť stavbu.