Švédsky aktivista Benjamin Ladraa (24) sa rozhodol na porušovanie ľudských práv v Palestíne upozorniť dlhou púťou. Zaumienil si, že prejde 4800 kilometrov pešo z rodného Švédska až do Palestíny za jeden rok. Za sebou ma už viac ako tri mesiace pochodovania. Na cestu si šetril peniaze po celý predchádzajúci rok. Potreboval kvalitný stan, spacák, batoh a topánky. „Hneď ako som dal dokopy financie, vyrazil som z domu. Mama tomu zo začiatku ani nechcela veriť a keď som naozaj odišiel, bol prekvapená. No myslím, že na mňa myslí, praje mi šťastie a ako každá mama má o mňa strach. Ale vie, prečo to robím a je na mňa pyšná. Vydal som sa na cestu, aby som zvýšil povedomie o porušovaní ľudských práv a o strašnej okupácii Palestíny, o miestnych deťoch vo väzniciach či o ľuďoch bez vody v pásme Gazy,“ hovorí tichým hlasom, no o to sugestívnejšie odhodlaný mladík, ktorého sme v Bratislave chceli pozvať na bryndzové halušky. Vykľul sa však z neho vegetarián, ktorý uprednostnil karfiol a pivo. Na sebe mal tričko s Palestínskou vlajkou a neustále sa hanblivo usmieval.
Ako tak Benjamin pokojne a nekonfliktne pochodoval, pred sebou tlačil v kočíku zbalenú batožinu, prekročil aj hranice našej krajinky. A práve tu ho čakal prvý negatívny zážitok. Na Záhorí pred ním zaflekovalo auto a vyskočil z neho namosúrený chlapík. V aute nechal malú dcérku, ktorá sa na celý výjav pozerala. „Opýtal sa ma odkiaľ som, ja na to, že zo Švédska. Potom ukázal na zástavu, či to je švédska. Ja na to že palestínska. Zrazu ju schytil a pokúšal sa ju odniesť prečo. Chvíľu sme sa naťahovali. Neskôr sa snažil zlomiť tyč, čomu som opäť zabránil. ´Toto je Európa, toto nie je tvoja krajina, toto nie je tvoj domov,´ povedal mi lámanou angličtinou a potom odišiel. Bol to pre mňa šokujúci zážitok, srdce mi búchalo naplno, bol som pripravený na násilie. Našťastie ma aspoň nezbil,“ opisuje víkendový incident. V momente keď sa s neznámym agresorom naťahoval o zástavu, prechádzalo okolo ďalšie auto. Napriek tomu, že jeho posádka videla, čo sa deje, nezastavili a pokračovali v jazde. „Mohli zastaviť a pomôcť mi, no oni zjavne nechceli,“ krčí plecami.
O situácii na Slovensku si však tento aktivista nenaštudoval nič. „Nemám ani šajn o ničom, čo sa deje v Slovenskej republike. No ja vždy očakávam, že ma ľudia budú nenávidieť, budú ma biť a vypisovať nenávistné komentáre. Lebo keď robíte niečo pre mier, spravodlivosť, ľudské práva, nenávisť sa začne valiť zo všetkých strán. Som preto vždy pripravený, že ľudia budú ku mne nenávistní, lebo sa pokúšam upozorňovať na porušovanie ľudských práv.“
Keď sa už agresorovi nepodarilo vziať Benjaminovi vlajku, zhodil aspoň jeho kočík.
Benjaminova mama je Švédka a otec Alžírčan, možno preto svojim vzhľadom v čase migračnej krízy budí zvýšenú pozornosť. Palestínskych predkov nemá, no z ťažko skúšanej krajiny pochádza niekoľko jeho veľmi dobrých priateľov. „Vybral som si Palestínu, tento rok je aj niekoľko smutných výročí. 50 rokov od okupácie krajiny či 100 rokov od britskej invázie. V každej krajine sa pokúšam rozprávať o situácii v krajine. Väčšina ľudí o konflikte nevie nič, neučia sa o tom v škole, nečítajú nič o téme v novinách. No fakty sú k dispozícii pre tých, ktorých tento problém zaujíma. Stačí hľadať. Ja sa zo všetkých síl snažím vzbudiť ich pozornosť.“ Na svojej púti by mal prejsť aj cez vojnou zmietanú Sýriu. „Dúfam, že pokiaľ tam prídem, bude v krajine panovať mier a pokoj zbraní. Keď sa tak nestane, pôjdem lietadlom a oblasti sa vyhnem. Keby som už mal riskovať svoj život, malo by to byť niečo skutočne dôležité.“ Sám si je však dobre vedomý toho, že minimálne Izraelu sa jeho snaha páčiť nebude. „Čím som bližšie k cieľu, čím viac pozornosti sa mi dostáva, tým viac sa budú pokúšať použiť svoj vplyv, aby mi strpčili život. Určite sa nabúrajú do môjho počítača a telefónu. Budú sa pokúšať vytiahnuť na mňa špinu, možno pošlú nejakých chlapíkov, aby ma zbili. Alebo ma zastavia na hranici. Ak ma vyhodnotia ako hrozbu, niečo isto urobia. No nemôžete sa báť. Keď sa bojíte, ako by ste mohli bojovať proti despotickému režimu? Musíte sa postaviť a povedať pravdu, aj tým, ktorí majú moc a nepáči sa im to,“ hovorí odvážne. Zároveň tuší, že do Palestíny sa mu vkročiť nepodarí, pravdepodobne ho zastavia na hraniciach a deportujú naspäť do Švédska. „Vojaci sú rozostavaní pozdĺž celej hranice a majú ju od kontrolou. Keď tam prídem, asi ma vyhodia, ale dúfam, že média o tom napíšu. Lebo takto pracuje demokracia.“
V týchto dňoch sa už Benjamin nachádza v Rakúsku, neskôr ho čaká Slovinsko, Chorvátsko, Bosna, Srbsko a ďalšie krajiny. „Ľudia sa ku mne správajú veľmi pekne, bavia sa so mnou, sú priateľskí. Niektorí mi dajú jedlo, iní mi ponúkajú nocľah u seba doma, čo je úžasné. Aspoň sa môžem osprchovať,“ dodáva s úsmevom.
