Dávid si v poslednej dobe nepraje nič iné ako mačičku alebo psíka. Teraz sa upol k predstave, že by ich mohol dostať k Vianociam. Lenže Dávid nie je práve veľmi zodpovedný, ako prváčik má veľa nových povinností a ešte si len zvyká. A ja naozaj nechcem ku všetkým svojim povinnostiam pridať ešte starostlivosť o zviera a rozhodne by som nechcela psíka alebo mačičku po pár mesiacoch dávať do útulku alebo známym. Snažila som sa s ním o tom niekoľkokrát porozprávať, ale vždy to skončí plačom a sľubmi, že sa určite bude starať poctivo a že ho zviera neomrzí, píše idnes.cz.
Ja rozumiem jeho pocitom a v jeho veku som to cítila rovnako. Naši mi zvieratko tiež nechceli kúpiť s tým, že pre neho nemáme miesto a že by sa o neho nakoniec určite museli starať sami. Vtedy som si pripadala dosť nepochopená a smutná a rada by som, aby si syn tiež tak nepripadal. Teraz už dôvody svojich rodičov chápem, túžba po psíkovi ma potom tiež prešla a nakoniec som si ho nikdy nekúpila. Z toho vyplýva, že so zvieratami nemám ani veľmi skúsenosti. Navyše ako slobodná matka nemám veľa času ani peniaze navyše.
Ako by ste mi odporučili, aby som o tom so synom hovorila? Akými argumentami ho môžem presvedčiť, alebo ako by som mohla "vyskúšať" jeho zodpovednosť? Nechcem ho sklamať, rada by som, aby moje dôvody pochopil.
Odpoveď odborníka
Dobrý deň Stela, z vášho listu mi vyplýva, že zvieratko synovi k Vianociam darovať nechcete, pretože ste presvedčená, že sa o neho sám v tomto veku nebude schopný postarať. Máte pravdu, šesťročné dieťa sa o mačku alebo dokonca o psa nepostará, určite nie bez vašej výraznej pomoci, a vy to viete. Nemáte síce encyklopedickú vedomosť prečítanú z príručiek, ale znalosť získanú z kontaktu s dieťaťom rozhodne áno. Ak synovi zviera zaobstaráte, počítajte s tým, že starostlivosť o zviera skutočne k svojim povinnostiam pridáte.
Spomienky na vaše vlastné nesplnené priania z detstva však vedú k tomu, že so synom diskutujete a nechávate sa presviedčať o opaku. Premýšľajte teda skôr o tom, z čoho máte strach, na základe čoho by ste sa rozhodli podľa svojho úsudku o obstaranie maznáčika. Je to strach, že dieťaťu nejako ublížite, keď mu zviera nedoprajete? Vy ste boli v detstve v podobnom prípade smutná, to je pravda, ale aj také emócie k životu patria.
Možno pociťujete strach, že nebudete dobrý rodič, keď nevyhoviete dieťaťu vo všetkom, či keď mu spôsobíte nepríjemnú emóciu. Ak by to bol váš prípad, potom by som sa pýtal, ako definujete dobrého rodiča - je to ten, ktorý dieťaťu všetko dovolí a vo všetkom mu ustúpi? Iste nie. Odpovede na otázku "čoho sa bojíte" môžu byť rôzne, ale skrýva sa tu kľúč k tomu, prečo zvažujete konanie v rozpore so svojimi skúsenosťami.
Vôbec to nemusí byť váš prípad, ale niekedy majú matky "samoživiteľky" (odpustite ten výraz) podvedome potrebu z pocitu viny vynahradiť dieťaťu to, že nežije v úplnej rodine. Robia doslova, čo dieťaťu na očiach vidia a celkom sa mu podriaďujú.
Ak si odpoviete na otázku po príčinách, možno vás to prinúti zmeniť niečo zásadné vo výchove a možno tým získate viac pokoja, ušetríte veľa energie. Čo vám takto vo výchove „zväzuje ruky“, je to téma, ktorá sa dá niekedy riešiť samostatne, inokedy s blízkymi a inokedy zase v psychoterapii.
O argumentoch do diskusie s dieťaťom sa rozpisovať nebudem, to by bolo už o inom rozprávaní. V túto chvíľu postačí, že neexistujú logické argumenty, ktoré by ho presvedčili. Teda možno by ho presvedčili, ale diskutovať neprestane, pretože nejde o to, čo vie, ale o to, čo chce.
Mgr. Lukáš Legner, psychológ