Sestrička mi v čakárni nakvapkala pred vyšetrením do očí kvapky a nariadila zatvoriť oči. Pevne som zomkla viečka a ticho sedela, keď sa zrazu ozvalo: „No páni, Zuza, si to ty? Je to možné?“
Sotva som začula tie slová, naskočila mi príjemná husia koža. Ten hlas bol nezameniteľný. Ani roky, ktoré uplynuli od chvíle, keď som ho počula naposledy, na ňom takmer nič nezmenili. Len bol hádam o trochu hlbší
Áno, bol to Tadeáš, moja dávna veľká láska. To on ma premenil z dievčaťa na ženu. Lenže to, čo pre mňa bol dôkaz lásky, pre neho bol len ďalší pomyselný zárez na pažbe trofejí. Ako som sa len potom pre neho trápila! Šialene, ako vedia trápiť len prvé lásky. Tadeáš tým okamihom nášho najbližšieho spojenia o mňa stratil záujem, aj keď predtým mi bol stále v pätách a tváril sa tak zamilovane, až som mu to uverila, aj keď som poznala jeho povesť… Naivne som si myslela, že naša láska je iná, že sme jeden pre druhého stvorení. Ejha, veľká chyba.
„Áno, som to ja. Ale prepáč, nesmiem otvoriť oči, mám ich rozkvapkané,“ odpovedala som a cítila, že sa mi trochu trasie hlas. Tadeáš, najväčší krásavec v našej triede na gymnáziu, sen všetkých dievčat. Na lyžiarskom kurze prevýšil všetkých spolužiakov, na lyžiach jazdil aj skákal ako profesionál. Dievky ho milovali, chlapci neznášali. Kam prišiel, tam na seba upútal pozornosť, a ktorú kočku chcel, tá bola jeho. Dokázal byť roztomilý a hravý ako šteňa, a pritom rozhodný ako dospelý chlap. Vražedná kombinácia, ktorá na dievky neomylne zaberala.
„Áno, to poznám, ale hovoriť môžeš, povedz mi niečo o sebe,“ v jeho hlase som cítila úsmev.