Udalosti toho večera som oľutoval hneď ráno. Vypili sa nejaké tie pivá, potom ktosi začal objednávať štamperlíky, pridali sa ďalší a ja… Dievčina, ktorá ma potom zbalila, nebola ničím zaujímavá, bola však vytrvalá. Ani neviem, ako sa volá, a aj tak som jej v opitosti pripäl na krk retiazku, ktorú som kúpil Ive k narodeninám. Keď bolo po všetkom, odprevadil som neznámu domov a začali mi naskakovať výčitky svedomia.
Ráno ma príšerne bolela hlava. „Ty si tomu teda dal. Vieš, že si sa vrátil až o štvrtej ráno, slušne naliaty?“ smiala sa moja tolerantná priateľka, ktorá mi nikdy nič nevyčítala, z ničoho nerobila vedu. Jediné, o čom som bol presvedčený, že by mi neodpustila, bola nevera. A ja som ju podviedol. Jej krásu, dôveru, dobrotu.
Pretrel som si boľavé spánky a Iva predo mňa položila mätový čaj. „Tu máš, na žalúdok. K obedu pripravím cesnačku, tá ťa postaví na nohy,“ dráždila ma svojou dobrotou, takže som sa zase cítil o niečo horšie.
Mal by som jej to povedať? Nie, to bolo vylúčené, vedel som, že by som jej tým zlomil srdce a nikdy by mi to neodpustila.
„Nezabudni, že majú popoludní prísť naši. Na tú oslavu predsa,“ dodala Iva, keď som na ňu nechápavo hľadel. A v tej chvíli som si uvedomil, že darček, ktorý som pre ňu nechal urobiť na zákazku, teraz zrejme zdobí ňadrá úplne niekoho iného. Dočerta, zahrešil som v duchu a potom Ivu objal. Musím jej to povedať, nech ma to stojí čokoľvek.
Nuž čo, budem niesť následky toho, čo som zasial. Dôležité je, aby sa pravdu dozvedela odo mňa. Nie od ženy, ktorá tu môže každú chvíľu zazvoniť a zamávať jej pred nosom príveskom s dátumom nášho výročia. „Musím ti niečo povedať,“ vydoloval som zo seba a Iva si ku mne prisadla. „Kúpil som ti darček. Krásny, zo zlata. Včera však skončil niekde, kde skončiť nemal,“ vzdychol som. Toto priznanie šlo von ľahko.
Potom sa mi však hlas zadrhol, ako by ma niekto priškrtil a dal tým Ive priestor si to celé zle vysvetliť. „Marek, ty si vážne nezodpovedné dieťa,“ vzdychla. „Prečo piješ, keď to nevieš? Samozrejme je mi ľúto, že si ten darček stratil, ale to je to najmenšie. Mohlo sa ti niečo stať. Čo keby si vletel pod auto? Alebo si sa mohol potknúť a škaredo spadnúť, udrieť sa napríklad do hlavy,“ vyratúvala jedno riziko za druhým, a vôbec jej nenapadlo, že by som mohol byť schopný aj nevery. „Ja viem, nabudúce budem opatrný,“ sľúbil som jej a ona sa na mňa usmiala. „Dobre. Teraz sa daj dokopy, nech si fit, kým prídu naši,“ požiadala ma.
Tak som zjedol tú jej cesnačku, ktorá aspoň čiastočne prekonala pachuť cudzej ženy, ktorú som stále cítil v ústach. V ten deň som bol ako vymenený.
Takmer som nehovoril, výčitky ma hrýzli ako kradmé blchy a ja som sa potreboval niekomu zdôveriť. Ive som pravdu povedať nemohol, to bolo jasné, tak som zavolal svojmu najlepšiemu kamarátovi Otovi.
Chlapi si medzi sebou zdôverujú všetky možné veci a vždy sa vzájomne pochopia. Oto sa škodoradostne zasmial a zaťukal si na čelo. „Ty si teda blázon. To sa predsa stane každému, že mu občas ujdú nohy. Nie sme stavaní na to, aby sme žili v monogamnom vzťahu, len sa na to hráme, pretože na rozdiel od zvierat sa neriadime prirodzenými pudmi, ale akýmsi pseudorozumom toho, čo je pre spoločnosť prijateľnejšie,“ filozofoval. „Svoje rozbory si nechaj na inokedy, kamarát, tu končí zábava. Ak sa to Iva dozvie…“ Ani som to nechcel domýšľať. „Nedozvie, neboj sa,“ zamyslel sa Oto.
„Jediné riziko je tá retiazka, tam by mohol byť určitý problém,“ uvažoval, ale potom nad tým mávol rukou. „Hlavne Ive nič nehovor a nechaj to na mňa.“ „Čo mám nechať na teba?“ nepochopil som, prečo sa chce angažovať v niečom, čo som ja naopak chcel nechať zaspať a plynúť ďalej až do úplného zabudnutia. „Jednoducho nič nerieš. Ono to nejako dopadne,“ potľapkal ma po ramene a ja som sa to celé ďalšie dni márne pokúšal dostať z hlavy.
Nešlo to. S každým pohľadom do Iviných očí som mal väčšie a väčšie výčitky. Stokrát som sa jej chcel priznať, ale vedel som, že by to znamenalo koniec všetkého pekného. Tak som mlčal a zožieral sa v tom úplne sám. „Niečo sa robí?“ zbadala, že mám problém. „Starosti v práci,“ klamal som a ona sa ma pokúšala rozobrať. A potom ma to raz zasiahlo naplno.
Pamätám si ten večer, keď mi vlasmi šteklila líca a s úsmevom si zvliekla košieľku. Chcel som odvrátiť pohľad, na sex som vôbec nemal náladu. Lenže potom sa jej niečo zablyslo medzi očami. Okamžite ma to vrátilo v spomienkach do tej noci. Stískal som úplne iné prsia a pozoroval, ako sa prívesok hojdá zboka nabok. Bola to úplne iná žena. Lenže tá zlatá ozdoba bola totožná.
Siahol som po prívesku a Iva sa zasmiala. „To pozeráš, však?“ usmievala sa lišiacky a ja som v tej chvíli úplne zabudol dýchať. „Kde si k tomu prišla?“ podarilo sa mi zo seba vysúkať. „Ako vidíš, aj dobrí ľudia existujú. Priniesla mi to nejaká žena. Pôvodne hľadala teba, ale keď som jej povedala, že sme partneri, dala mi ho,“ usmiala sa spokojne. „Bola to taká sympatická brunetka, určite by sa ti pá páčila,“ dodala a ja som sa na sebe snažil nedať znať, ako podrobne som sa s tou brunetkou zoznámil.
Nehovorila nič?“ tlačil som zo seba priškrteným hlasom a Iva zavrtela hlavou.
„Ponúkala som jej, nech na teba počká a dá si zatiaľ kávu, ale ona nemala čas. Tak som si povedala, že ťa prekvapím. Stále si bol taký sklesnutý, myslela som, že je to pre ten darček, že ťa to trápi.“
Vôbec neviem, ako som dokázal v ten deň fungovať, v každom prípade som hneď na budúci večer zašiel za Otom a všetko mu povedal. Usmieval sa a mne došlo, že o tom niečo vie.
„Dalo mi poriadne zabrať, aby som to dievča vypátral. Predstav si, že býva takmer v centre. Volá sa Mirka,“ prezradil mi.
„Ty si ju hľadal? Preboha, prečo?“ vydesil som sa úprimne.
„Predsa preto, aby ti vrátila tú retiazku,“ odvetil a ja som myslel, že ho zaškrtím.
Kým ja som celý čas dúfal, že na mňa to dievča zabudne, nikdy nevypátra, ako sa volám a kto som, on ju aktívne hľadal, aby jej tie informácie naservíroval na zlatom podnose. A čo viac, poslal ju priamo do jamy levovej: „Neboj sa, tým je to vybavené. A ty máš aspoň istotu, že sa Iva nič nedozvie zlým spôsobom,“ ubezpečoval ma naivný Oto, ale šeredne sa pritom mýlil.
O pár dní neskôr mi totiž zazvonil mobil.
„Ahoj, tu je Mirka,“ ozvalo sa na druhej strane. „Chcela by som sa s tebou stretnúť a prebrať tú našu vec,“ pokračovala.
„Našu vec?“ nechápal som, aj keď mi bolo jasné, že hovorí o mojej osudovej chybe, ktorú som vtedy urobil.
„Musíme sa dohovoriť, čo bude ďalej,“ pokračovala a ja som mal zase ten pocit, ako keď sa so mnou chveje až doteraz pevná zem.
Stretli sme sa v neutrálnej kaviarni v meste. Podal som jej ruku a uhol bokom, keď sa mi snažila dať pusu.
„Zabudol si mi dať telefónne číslo,“ povedala vyčítavo. „Vtedy večer,“ dodala. „Keby ma nenašiel Oto a nedal mi ho on, hrozilo by, že už sa neuvidíme. Ty do toho baru asi veľmi často nechodíš, však?“